na2sy

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.

O ženách všeobecne

Vďaka ženám.
Som vďačný tebe, ktorá si ma porodila. A tebe, ktorá si mi bola manželkou. A tebe, ty tretia, desiata, tisíca, ktorá si ma obdarila jediným úsmevom, nehou, vrelým pohľadom, na ulici, pri rozlúčke, utešovala si ma, keď som bol osamelý, utišovala, keď som sa bál smrti. Ďakujem, že si mala plavé vlasy. A tebe za to, že si bola biela. A tebe, lebo si mala krásnu ruku. A tebe, lebo si bola hlúpa a dobrá. A tebe, lebo si bola múdra a veselá. A tebe, lebo si bola trpezlivá a veľkodušná. A tebe za to, že si mi svojimi vlasmi zakryla tvár, keď som zlyhal a chcel sa pred svetom skryť, a tebe za to, že tvoje telo poskytlo môjmu teplo, keď mi bolo v samote života zima. A vďaka ti, lebo si mi porodila dieťa. A tebe, lebo mi raz mäkkými prstami zatlačíš viečka. A tebe, lebo si mi ponúkla chlieb a víno, keď som bol hladný a smädný. A tebe, lebo si bola dobrá ako zvieratá. A tebe, lebo telo ti rozvoniavalo ako zem na počiatku života. Vďaka ženám, vďaka.

O vlasti a štáte

Môžeme niekoho vychovávať láske k vlasti? Ako keby sme povedali: „Korbáčom a bičom ťa nútim, aby si miloval sám seba.“ Vlasť nie je iba zem a hora, mŕtvi hrdinovia, materinský jazyk, kosti našich predkov na cintorínoch, chlieb a krajina – nie. Vlasť, to si ty, od hlavy po päty, v celej svojej telesnej a duševnej podstate, ona ťa zrodila, ona ťa pochová, ňou žiješ a ju vyjadruješ, vo všetkých biednych, veľkolepých, blčiacich a nudných chvíľach, ktorých súčet tvorí tvoj život. A tvoj život je aj súčasťou života vlasti.
Nedokážem ťa naučiť láske k vlasti: šialený je ten, kto sám seba popiera. Tvoja vlasť je nadčasová osobnosť zväčšená rozmermi histórie. Vlasť je osud, aj osobný. Nie je dôležité, či ju „miluješ“, alebo nie. Ste jedno. No tak sa mi zdá a takú mám skúsenosť, že ty – slovom, slávnostne, v písme i na tribúnach – radšej dokazuješ svoju lásku a vernosť štátu. Od vlasti totiž nemožno nič očakávať. Vlasť ti neudelí rad za zásluhy, nedá ti ani zamestnanie, ani mastný chlieb. Vlasť iba je. No štát ti dá pohodlné stallum, vyčačkané visačky na tvoj salónny kabát, výborný koštiaľ, ak mu šikovne slúžiš, obchádzaš ho s kadidlom, ak sa mužne vypnúc hruď – pred svetom priznáš, že miluješ svoj štát, a to aj vtedy, keď ťa lámu v kolese. Človeka za toto zvyčajne nelámu v kolese. Práve preto je každá láska k štátu podozrivá. Ten kto miluje štát, miluje istý záujem. Kto miluje svoju vlasť, miluje určitý osud. Mysli na to, keď chrčíš na tribúnach a biješ sa do pŕs.

O potupe a bolesti druhých

Ten, kto chce obstáť obrnený v krutej bitke života a spôsobom hodným človeka, koná správne, ak sám seba vychováva nielen k nestrannosti a ozajstnej spravodlivosti, ale aj k nebojácnej hrdosti, opovrhovaniu každou ľudskou ľsťou a nebezpečím, k nadradenému vnímaniu všetkých ľudských rozpoložení. Pod povýšenectvom nemám na mysli zmäkčilú ľahostajnosť, ale chladnokrvnosť rozumného a charakterného človeka voči všetkým možným útokom života. Ľudskú podlosť, biedu, spleť nehôd a tragédií, pravdepodobnosti, ktoré sa okolo nás sústavne obšmietajú, aby zvrhli to, čo sme v sebe alebo vo svete – svojím dielom – budovali, aby narušili pokoj našej duše, otrávili zdanlivú spokojnosť nášho života, ukradli nám to, čo sme oprávnene získali: na všetko toto sa nedá hľadieť z dostatočnej výšky, dostatočne ľahostajne, chladne a povýšenecky.
Len vtedy nemáme právo ostať chladní a nadriadení, keď vidíme, že ponižujú a mučia nevinných. V takýchto chvíľach, sa, človeče, nepokúšaj hľadieť na ľudské utrpenie chladne z horských štítov nejakého názoru, múdrosti či postoja. Vo vlastných záležitostiach ostaň vznešený, odmeraný, bezcitný a pyšný. V záležitostiach druhých pociťuj, rozohňuj sa, konaj – neštíť sa byť na obtiaž mocným, žobroň, podplácaj, ak treba, urob všetko, aby si pomohol. Vo veci druhých nemôžeš byť nestranne a chladne múdry, ani hrdý, ani povýšenecký. Bolesť a poníženie nevinných ťa zaväzuje k tomu, aby si opustil bralá svojho pokoja. Vtedy a len vtedy nemáš právo ostať osamelý a hrdý. Dobre si to zapamätaj!

O svedomí

Iba svedomie môže byť tvojím sudcom, katom alebo spojencom, nikto iný. Keď píšeš, si povinný skladať účty iba svojmu svedomiu, nikomu inému. Nezáleží na tom, čo od teba očakávajú, nezáleží ani na tom, čím ťa trestajú, ak im nedáš to, v čo dúfali, alebo čo by radi počuli! Väzenie a hanba, pranier a ponižovanie, krivé obvinenie a klebetná potupa, chudoba a bieda, toto všetko sa ťa v skutočnosti netýka. Iba svedomie ťa dokáže trestať, iba tento tajný hlas ti môže povedať; „Zhrešil si.“ Alebo: „Dobre.“ Ostatné je hmla, dym, ničota.

O tom, že spisovateľ sa môže obhájiť iba sám

Zakaždým, keď na mňa usporiadali štvanicu a púšťali sa do útokov proti mne – hony na spisovateľa sa nevyhnutne opakujú, zavše so životunebezpečnými zvratmi – zistil som, že napadnutého spisovateľa nijaká pomoc zvonka neobháji. Ani moc, ani súd, ani pomoc súpútnikov, ba ani dobrovoľné zanietenie dobromyseľných ľudí a ani múdrosť skúsených. Spisovateľa obhajujú len a len jeho diela. Dokonca ani kvalita jeho diel, ktorá nie je vždy rovnomerná, ale úmysel, ktorý presvitá cez prácu spisovateľovho života. Tento tajomný lúč a sila poskytujú spisovateľovi akúsi – relatívnu – nezraniteľnosť. Spisovateľ zlyhá iba vtedy, keď mu dokážu, že zámer jeho diela nebol úprimný. Vtedy spisovateľ a jeho dielo spáchajú harakiri. Na ostatnom až tak nezáleží: ani na žalobe, ani na obhajobe.

O čítaní

Čítať s nasadením. Občas čítať s väčším nasadením, než s akým vzniklo dielo, ktoré čítaš. Zbožne, vášnivo, pozorne neúprosne čítať. Spisovateľ môže tárať, ale ty čítaj úsporne. Každé slovo, jedno za druhým, načúvaj knihe všetkými smermi, sleduj stopy, ktoré vedú do húštiny, všímaj si tajné znamenia, ktoré unikli vnímavosti autora knihy, keď zmizol v džungli svojho diela. Nikdy nečítať pohŕdavo, polovičato, ako ten, koho zavolali na božskú hostinu a v pokrmoch sa špára iba končekom vidličky. Čítať elegantne, veľkodušne. Čítať tak, ako keby si čítal v cele smrti poslednú knihu, ktorú ti ešte podá žalárnik. Čítať na život a na smrť, pretože toto je najväčší ľudský dar. Len si pomysli: iba človek číta.

O poriadku a Prozreteľnosti

Zistil som, že v hĺbke ľudského života je ukrytý poriadok. A pretože ľudský život je najzložitejšou formou prejavu Stvorenia, je pravdepodobné, že poriadok jestvuje aj inde, aj vo svete prvotného a jednoduchého bytia, aj v ríši minerálov, medvedíkov čistotných, obojživelníkov a planét. Vo všetkom je poriadok, veci sa k nám dostávajú aj vtedy, keď nehneme ani prstom, a poriadok je aj v tom, že občas pohneme prstom alebo dušou s tým úmyslom, aby sa k nám veci dostali, aby sme sa my dostali k určitým situáciám, ľuďom, myšlienkam, s ktorými máme osobne a neodkladne do činenia. Vo všetkom je poriadok – verím v to.
Ale verím aj v to, že za týmto poriadkom sa ukrýva i zámer, ktorý nepoznám. Nazvi ho, ako chceš. Ja ho nazývam Prozreteľnosťou. Ten zámer sa zapodieva mnou, osobne, trestá ma, vedie, usporiadava moje veci, uvrháva do hĺbok, v každej chvíli na mňa dohliada, buduje okolo mňa svet a buduje ma v tomto svete, používa ma. Kto si to časom nevšimne, je slepý a nahluchlý. Za všetkým stojí Prozreteľnosť: aj v to verím.

O spravodlivom súde

Aj vo vlastnej veci súď rovnako spravodlivo, ako to robíš vo veciach iných. Nemáš právo na netrpezlivosť, na nespravodlivosť, na prehnané nároky voči sebe. Ak chceš, aby svet uznal tvoju ľudskú cenu, musíš ju aj ty uznať. A podľa toho sa správaj, trpezlivo a veľkodušne. Nepožaduj od seba viac, ani iné, ani horšie, než to, čo považuješ za spravodlivé pre iných. Nemožno byť voči sebe celkom neoblomný. Snaž sa byť skromnejší, mal by si vedieť, že tvoje sily sú, bohužiaľ, obmedzené. V práci, ctižiadosti, v ľudských nárokoch šetri aj seba, nielen iných. Nestačí ľutovať ostatných; ľutuj aj seba. Aj ty si človek: v prretekoch sveta je také ľahké na to zabudnúť. Zabúdajú na to nielen iní; ale najčastejšie ty.

O duši a moci

Pálčivou otázkou všetkých starých filozofií je: „Čo má človek naozaj vo svojej moci?“ A všetky jednoznačne odpovedali: „Iba svoju dušu.“
Toto je najstaršia, jediná pravda, ktorú ľudská myseľ spoznala a prijala ako nepochybnú pravdu. Túto pravdu nezmenil ani čas, skúsenosť, zmyslové vnímanie a rozjímanie. Vo svojej moci máme iba dušu, nič iné. Táto moc je však neobmedzená. Nikto ju nemôže narušiť, nikto nám nemôže moc nad dušou vziať, niet toho tyrana, niet toho spoločenského poriadku, ktorý by nám zabránil v tom, aby sme vo svojej duši boli slobodní. Táto sloboda je nevyhnutná. A v porovnaní s touto slobodou je každá iná sloboda, ktorú nám môžu poskytnúť spoločnosť, moc a peniaze, len čiastočná a relatívna
—————————————————————————-