Založ si blog

Selma Lagerlöf: Dievča z Veľkej slatiny

Dievča z Veľkej slatiny

Sme v súdnej sieni na vidieku. Za sudcovským stolom pri hlavnej stene sedí starý okresný sudca, vysoký a mocný človek so širokou, drsnou tvárou. Už niekoľko hodín preberá jeden prípad za druhým a ku koncu sa ho začína zmocňovať nechuť a únava. Ťažko povedať, či jeho trápenie pochádza z horúčavy a dusnoty, ktorá vládne v sieni, alebo či mu náladu kazí to, že musí riešiť tieto bezvýznamné spory, ktoré očividne vznikli len ako dôkaz ľudskej škriepnosti, nemilosrdnosti a ziskuchtivosti.
Práve otvoril jeden z posledných prípadov, ktoré sú dnes na programe. Je to žiadosť o vyživovací príspevok na dieťa.
Táto záležitosť sa v minulosti prerokúvala už niekoľkokrát, a práve čítajú zápisnicu z predchádzajúcich zasadaní. Z nej sa na prvom mieste dozvedáme, že žalobkyňa je dcérou chudobného domkára a žalovaný je ženatý človek.
V zápisnici sa ďalej hovorí, ako obžalovaný vyhlásil, že žalobkyňa ho dala na súd neprávom a len zo ziskuchtivosti. Priznáva, že začas slúžila na jeho gazdovstve, ale že s ňou neudržiaval nijaký ľúbostný pomer, a preto nemá právo žiadať od neho podporu. No žalobkyňa neochvejne trvala na svojej požiadavke, a keď vypočuli zopár svedkov, uložili obžalovanému, aby sa obhajoval pod prísahou, ak nechce byť odsúdený na platenie výživného.
Obidve strany sú prítomné a stoja vedľa seba pred sudcovským stolom. Žalobkyňa je veľmi mladá a tvári sa veľmi prestrašene. Plače od hanblivosti a namáhavo si utiera slzy skrútenou vreckovkou, akoby ani nevedela, že si ju treba rozvinúť. Na sebe má čierne šaty, sú dosť nové a zachované, ale tak zle jej sedia, že človek by takmer uveril, že si ich vypožičala, aby sa nemusela na súde hanbiť.
Pokiaľ ide o obžalovaného, hneď na ňom vidieť, že to je majetný človek. Je to štyridsaťročný chlap smelého výzoru a pred súdom sa drží rovno. Pravda, možno si všimnúť, že nie je nadšený, keď tu musí stáť, ale pritom nič neprezrádza, že by sa cítil nesvoj.
Len čo dočítajú zápisnicu, obracia sa sudca k obžalovanému a spytuje sa ho, či trvá na svojej zápornej odpovedi a či je ochotný zložiť prísahu.
Na tieto otázky odpovedá obžalovaný iba rezkým áno. Hľadá vo veste a vyberie odtiaľ potvrdenie od farára, v ktorom stojí, že si uvedomuje váhu a dôležitosť prísahy a že niet prekážok, pre ktoré by ju nemohol zložiť.
Za ten čas žalobkyňa neprestajne plače. Zdá sa, že je neprekonateľne ostýchavá, a vytrvalo hľadí do zeme. Ešte ani raz nezdvihla oči natoľko, aby mohla pozrieť žalovanému do tváre.
A keď obžalovaný vraví teraz svoje áno, žalobkyňa sa strhne. Spraví niekoľko krokov k sudcovskému stolu, akoby chcela čosi namietnuť, ale potom ostane stáť. “Toto hádam nie je možné,” akoby si vravela. “Nemohol povedať áno. Iste som zle počula.”
Medzitým vezme sudca do rúk potvrdenie a zároveň kývne sluhovi. Nato sluha pristúpi k stolu a položí pred žalovaného bibliu.
Žalobkyňa počuje, že ktosi ide okolo nej, a pochytí ju nepokoj. Prinúti sa zdvihnúť pohľad aspoň tak vysoko, aby videla na stôl, a tu zbadá, ako sluha prenáša bibliu.
A opäť sa zdá, akoby mala nejaké námietky, ale opäť sa zarazí. Hádam len nechce naozaj prisahať. Sudca mu v tom mudí zabrániť.
Sudca je múdry človek a vie, ako ľudia z jej kraja zmýšľajú. Vie, akí sú všetci prísni, ak ide o čosi, čo súvisí s manželstvom. Nepoznajú ťažší hriech ako ten, čo spáchala ona. Vari by sa k niečomu podobnému priznávala, keby to nebola pravda? Sudca by mal vedieť, aké strašlivé pohŕdanie tým na seba privoláva. A nielen pohŕdanie, ale aj inakšiu biedu. Nikto ju nechce prijať do služby, nik nestojí o jej robotu. Vlastní rodičia ju ledva strpia pod rodnou strechou a každý deň sa zastrájajú, že ju vyženú z domu. Nie veru, sudca iste vie, že by nežiadala podporu ženatého človeka, keby na to nemala právo.
Sudca iste neverí, že by klamala v takejto veci a privolávala na seba také hrozné nešťastie, keby mohla obviniť slobodného. A ak vie toto, potom mu musí v prísahe zabrániť.
Žalobkyňa vidí, že sudca číta farárovo potvrdenie viackrát za sebou. Preto začína veriť, že sa rozhodol zasiahnuť.
To je aj pravda, že sudca sa tvári zamyslene. Zopár ráz zdvihne pohľad a uprie ho na žalobkyňu. Ale pritom sa výraz nechuti a odporu, ktorý mu spočíva na tvári, prejavuje ešte zreteľnejšie. Zdá sa, že jej nie je priaznivo naklonený. Lebo aj keď žalobkyňa hovorí pravdu, je to zlá osoba a nemôže sudcu ani v najmenšom zaujímať.
Zavše sa stáva, že sudca zasiahne do rokovania ako dobrý a múdry radca a pomôže stranám, aby sa nepriviedli celkom do záhuby, no tentoraz je taký ustatý a znechutený, že myslí len na jediné, a to aby súdne pojednávanie malo voľný priebeh.
Položí potvrdenie na stôl a povie obžalovanému niekoľko slov, že dúfa, že si uvážil nebezpečenstvo krivej prísahy. Obžalovaný ho počúva práve tak pokojne ako na začiatku a odpovedá úctivo, nie bez dôstojnosti.
Žalobkyňa toto všetko počúva s krajným zdesením. Urobí niekoľko prudkých pohybov a zatne päste. Teraz otvorí ústa. Zvádza strašný boj s hanblivosťou a vzlykmi, ktoré jej bránia hovoriť. Výsledok je taký, že nomôže dostať zo seba jediné zrozumiteľné slovo.
K prísahe dôjde. Obžalovaný ju predsa len zloží. Už nič nezachráni jeho dušu pred istou záhubou.
Až do tejto chvíle nemohla uveriť, že sa to naozaj stane. Ale teraz už nepochybuje, že v nasledujúcom okamihu k tomu dôjde. Zmocňuje sa jej hrôza, oveľa nástojčivejšia, ako bol predchádzajúci strach. Ostane ako skamenená. Teraz už neplače, len nehybne upiera pohľad pred seba.
Tak teda je predsa odhodlaný privolať na seba večné zatratenie.
Chápe ho, že chce prisahať len kvôli svojej žene. Ale aj keby mu hneď robila výčitky, ani tak by nemal zahadzovať blaho svojej duše.
Niet nič hroznejšie, ako krivá prísaha. Je to tajomný a strašlivý hriech. Niet pri ňom zmilovania ani útechy. Brány pekiel sa otvárajú, keď sa spomenie krivoprísažníkovo meno.
Keby teraz zdvihla zrak a pozrela mu do tváre, bála by sa, že na nej uvidí pečať zatratenia, ktorú ta vtlačil boží hnev.
Kým stojí pred sudcovským stolom a jej hrôza sa stupňuje, stihne sudca poučiť obžalovaného o tom, ako treba položiť prsty na bibliu. Potom sudca pozerá do protokolu a hľadá prísahu.
Keď žalobkyňa vidí, ako obžalovaný kladie na knihu prsty, znovu pristúpi o krok bližšie, a teraz to vyzerá, akoby sa chcela nahnúť nad stôl a dať mu ruku preč.
Ale ešte vždy ju zdržiava byľka nádeje. Verí, že obžalovaný si to v poslednej chvíli rozmyslí.
Sudca konečne nájde v protokole stranu, ktorú hľadal, a už začína hlasito a zreteľne predčitovať prísahu. Potom sa odmlčí, aby obžalovaný mohol opakovať za ním. A obžalovaný naozaj začína opakovať jeho slová, ale zrazu sa pomýli a sudca musí začať odznova.
Teraz už nemá žalobkyňa v čo dúfať. Teraz už vie, že muž je odhodlaný prisahať falošne, je odhodlaný privolať na seba boží hnev až na večné časy.
Žalobkyňa stojí a bezmocne zalamuje rukami. Je to všetko jej vina, lebo ona ho dala na súd!
Ale nemala robotu, trela hlad a biedu. Dieťa bolo na umretie. Na koho sa mala obrátiť o pomoc?
Nikdy by nebola uverila, že by mohol spáchať taký ohavný hriech.
Teraz sudca odrecitoval prísahu po druhý raz. O chvíľu bude osudný krok spravený. Krok, ktorý sa nebude dať ničím napraviť ani odčiniť, ktorý sa nebude dať nikdy vytrieť.
No len čo muž začne odriekavať prísahu, vrhne sa žalobkyňa vopred, odstrčí mu vystretú ruku a schmatne bibliu.
Len nekonečná hrôza jej dodala v poslednej chvíli odvahu. Nesmie mu dovoliť, aby zatratil svoju dušu. Nesmie.
Súdny sluha zaraz vyskočí, aby jej vzal bibliu a ju samu priviedol na poriadok. Žalobkyňa cíti nevýslovný strach pred všetkým, čo patrí k súdu, a je presvedčená, že za to, čo spravila teraz, čaká ju temnica. Ale bibliu z rúk nepúšťa. Nech sa robí čo chce: k prísahe nesmie dôjsť. A muž, ktorý má prisahať, tiež skočí za knihou, ale ona sa i jemu postaví na odpor.
– Nesmieš prisahať! – skríkne, – Nesmieš!
Tento čin, pravdaže, vyvolá nesmierne prekvapenie. Prítomní sa tlačia k sudcovskému stolu, porotcovia vstávajú zo svojich miest, zapisovateľ vyskočí s kalamárom v ruke, aby mu ho niekto neprevrhol.
Tu sudca zahrmí hromovým hlasom:
– Ticho!
A všetci prítomní ostanú nehybne stáť.
– Čo ťa to pochytilo? Čo máš s tou bibliou? – spytuje sa sudca žalobkyne takisto prísne a tvrdo.
Žalobkyňa sa však vo chvíli zúfalstva prestala báť a tým sa zmenšila i jej tieseň, takže môže odpovedať:
– Nesmie prisahať!
– Buď ticho a polož knihu na stôl! – rozkazuje sudca.
Ale žalobkyňa ho nepočúva a naďalej stíska bibliu v rukách.
– Nesmie prisahať! – opakuje nehatenou prudkosťou.
– To si taká presvedčená, že svoju vec vyhráš? – spytuje sa sudca a jeho hlas je čoraz ostrejší.
– Chcem žalobu odvolať, – vybuchne prenikavým a škrípavým hlasom žalobkyňa. – Nechcem ho nútiť k prísahe.
– Čo to tu vykrikuješ? – spytuje sa sudca. – Čo si rozum potratila?
Žalobkyňa prudko dýcha a usiluje sa spamätať. Aj ona sa počuje, ako kričí. Ešte si sudca pomyslí, že zošalela, ak mu nebude vedieť pokojne vysvetliť, čo chce. Ešte raz sa pustí do boja so svojím hlasom, a tentoraz sa jej to podarí. Hovorí pomaly, vážne a zreteľne, hľadiac pritom sudcovi do očí:
– Chcem žalobu odvolať. Je otcom dieťaťa. Ale sšte vždy ho mám rada. Nechcem, aby musel krivo prisahať.
Stají vzpriamená a rozhodná pred sudcovským stolom a smelo pozerá do sudcovej nevľúdnej tváre. Sudca sa opiera lakťami o stôl a dlho nemôže odtrhnúť od dievčaťa zrak. A kým ju takto pozoruje, stane sa s ním veľká zmena. Všetka ochabnutosť a nespokojnosť sa z neho vytratí a jeho široká, drsná tvár opeknie najkrajším dojatím. “Pozrimeže,” myslí si v duchu, “porimeže, takýto je môj ľud. Nesmiem sa naň hnevať, keď i ten najnepatrnejší človek má v sebe toľko lásky a bázne božej.”
Odrazu len sudca cíti, ako sa mu tisnú slzy do očí, strhne sa takmer zahanbený a nenápadne pozrie okolo seba. Tu vidí, že aj pisár a richtár, ako i dlhý rad porotcov nakláňa sa dopredu, aby videli dievča, ktoré stojí pred sudcovským stolom a stíska v rukách bibliu. A na tvárach im vidí jas, akoby uzreli čosi krásne, čo ich teraz blaží na duši.
Potom zablúdi sudca pohľadom aj do siene a má pocit, že všetci prítomní ticho sedia so zatajeným dychom, akoby sa boli práve dozvedeli to, za čím najväčšmi túžili.
Nakoniec pozrie sudca na obžalovaného. Stojí so zvesenou hlavou a hľadí do zeme.
Sudca sa znovu obráti k chudobnej dievčine.
– Stane sa tak, ako chceš, – vraví jej. -Žaloba sa ruší,- povie potom zapisovateľovi.
Obžalovaný spraví pohyb, akoby chcel niečo namietnuť.
– Tak čo? – zreve naňho sudca. – Máš niečo proti tomu?
Obžalovaný ešte väčšmi zvesí hlavu a povie takmer nečujným hlasom:
– Ach nie, najlepšie bude, keď to ostane tak.
Sudca sedí ešte chvíľu ticho, potom odtisne ťažkú stoličku nabok, vstane a ide okolo stola k žalobkyni.
– Ďakujem ti! – vraví a podáva jej ruku.
Dievča medzitým odložilo bibliu na stôl a teraz bez prestania plače a utiera si slzy zvinutou vreckovkou.
– Ďakujem ti! – vraví sudca ešte raz, chytí jej ruku a chlapsky ju potrasie.

2/

Nech si nikto nemyslí, že dievča, ktoré zažilo pred sudcovským stolom takú ťažkú chvíľu, verilo, že spravilo niečo chvályhodné. Práve naopak, žalobkyňa si myslela, že vyšla pred všetkými na hanbu. Nechápala, že sa jej dostalo istej cti, keď k nej sudca pristúpil a potriasol si s ňou ruku. Nazdala sa, že to znamená len toľko, že spor je uzavretý a ona môže odísť.
A nevidela ani to, že ľudia ju sledujú prívetivými pohľadmi a viacerí jej chcú stisnúť ruku. Naopak, vyhla sa každému z cesty a chcela odísť. Lenže pri dverách bola veľká tlačenica. Súd sa skončil a mnohí sa rozbehli k východu, aby boli čím skôr vonku. A ona sa odtiahla nabok a pravdaže, zo siene vychádzala posledná. Myslela si, že musí všetkých pustiť pred seba.
Keď konečne vyšla von, stál pred schodmi voz Gudmunda Erlandssona a v ňom zapriahnutý kôň. Na voze sedel Gudmund, v rukách držal opraty a bolo vidieť, že niekoho čaká. Len čo ju zazrel v dave ľudí, ktorí sa valili zo súdnej siene, zvolal na ňu:
– Helga, poď sem! Odveziem ťa na kuse, aj tak máme spoločnú cestu.
Ale hoci Helga počula svoje meno, nemohla uveriť, že oslovenie patrí jej. Nie je možné, že by ju chcel odviesť Gudmund Erlandsson. Bol to najšvárnejší muž v celom kraji. Mladý a pekný, z dobrého rodu a všeobecne obľúbený. Nechcelo sa jej veriť, že by sa k nej takto verejne hlásil.
Ponáhľala sa so šatkou hlboko stiahnutou do čela, a keď prechádzala okolo neho, vôbec nezdvihla zrak, ani mu neodvetila.
– Helga, nepočuješ, že sa môžeš so mnou odviesť? – povedal Gudmund znovu a jeho hlas znel veľmi prívetivo. Ale Helga stále nechápala, že Gudmund to s ňou myslí dobre. Nazdala sa, že si z nej robí žarty, a len čakala, kedy sa okolostojaci začnú smiať. Vrhla naňho prestrašený a rozhorčený pohľad a takmer utekala preč, aby nič nepočula, keď sa ozve smiech.
Gudmund bol v tom čase slobodný a býval doma s rodičmi. Jeho otec bol sedliak. Gazdovstvo nemal bohvieako veľké, ani nebol zámožný, ale žil si dobre. Syn prišiel na súd po nejaké papiere, ale keďže jeho cesta mala ešte aj iný účel, vystrojil sa na ňu, ako sa patrí. Vzal si novú bričku, ktorá nebola ani len škrabnutá, vyčesal koňa, že sa leskol ani hodváb, a vyčistil postroj. Na sedadlo vedľa seba prehodil červenú prikrývku, sám si obliekol krátky kabát, na hlavu si založil sivý plstený klobúčik, nohavice vopchal do vysokých čižiem. Neboli to nijaké sviatočné šaty, ale Gudmund vedel, že v nich vyzerá chlapsky a statne.
Keď ráno odchádzal z domu, sedel v bričke sám, ale hlavou mu vírili príjemné myšlienky, a tak sa cesta rýchlo míňala. Asi v polovici dostihol chudobné dievča, ktoré kráčalo veľmi pomaly, akoby od únavy ledva nohy dvíhalo. Bola jeseň, cesty boli rozmoknuté od dažďa a Gudmund videl, ako dievča pri každom kroku zapadá hlboko do blata. Zastavil koňa a spýtal sa jej kam ide, a keď mu povedala, že na súd, ponúkol sa, že ju odvezie. Dievča sa poďakovalo a vyštveralo sa dozadu, na úzku pričňu, kde bolo priviazané vrece sena, akoby sa bálo dotknúť červenej prikrývky pri Gudmundovi. A ani on to nemyslel tak, že si má sadnúť k nemu. Vôbec ju nepoznal, ale predpokladal, že to bude dcéra nejakého domkára, a tak si myslel, že jej bude dobre sedieť aj vzadu.
Keď cesta začala stúpať a kôň spomalil krok, pustil sa s ňou do reči. Spytoval sa jej, ako sa volá a kde býva. Keď mu povedala, že sa volá Helga a že býva na lesnej samote zvanej Veľká slatina, pocítil Gudmund nepokoj.
– To si stále doma, alebo si už bola niekde v služba? – opýtal sa jej.
Posledný rok je doma, ale predtým bola v službe.
– A u koho? – vyhŕklo z Gudmunda. Zdalo sa mu, že odpoveď dlho neprichádza.
U Pera Martenssona z Västgardu, – odvetila napokon tichým hlasom, akoby si želala, aby ju nepočul. Lenže Gudmund ju dobre počul.
– Ach tak, to ty si tá…- povedal, ale ďalej nepokračoval. Potom sa obrátil dopredu, pohniezdil sa na sedadle, a tým sa ich rozhovor skončil.
Gudmund neprestajne švihal koňa, hlasito hromžil na mrchavé cesty a bolo vidieť, že má veľmi zlú náladu. Dievča bolo chvíľu ticho, ale potom pocítil Gudmund na lakti jej ruku.
– Čo chceš? – opýtal sa, ani neobrátiac hlavu.
Tak, aby zastavil, nech môže zísť dolu.
– A to už prečo? – povedal Gudmund posmešným tónom.
– Nesedí sa ti dobre?
– Ale hej, no radšej by som išla pešo.
Gudmund chvíľu bojoval sám so sebou. To je nepríjemné, práve dnes sa musel ponúknuť takej ako Helga. No pritom si myslel, že keď ju už raz vzal, nemôže ju zohnať dolu.
– Zastav, Gudmund! – povedalo dievča znovu. Hovorilo celkom rázne a Gudmund pritiahol opraty. “Sama chce vystúpiť,” vravel si ešte prv, ako kôň zastal.
– Myslela som, že vieš kto som, keď si sa mi ponúkol, – povedala. – Inak by som bola išla pešo.
Gudmund sa s ňou rozlúčil stručným zbohom a pokračoval v ceste. Veru, právom si mohla myslieť, že ju pozná. Ako chlapec často vídal dievča z Veľkej slatiny, ale odvtedy narástla a zmenila sa. Najprv sa potešil, že bude mať na ceste spoločnosť, no potom začal byť nespokojný sám so sebou. Pravda, inak by konať vari ani nevedel, ukrutnosť mu bola proti mysli.
O chvíľu na to, ako sa Gudmund rozišiel s Helgou, odbočil z cesty na úzky priesek a pokračoval hore svahom, na ktorom stálo veľké, bohaté gazdovstvo. Keď Gudmund zastal pred domom, otvorili sa dvere a na prahu sa zjavila jedna z dcér. Gudmund nadvihol klobúčik, pozdravil sa a zároveň sa mu po tvári rozlial ľahký rumenec.
– Chcel som sa len opýtať, či je pán prísažný doma, – povedal.
– Nie, otec išiel na súd, – odvetila dievčina.
– Aha, tak už odišiel! – povedal Gudmund. – Vyšiel som hore, či sa reku nechce so mnou odviesť. Lebo aj ja idem na súd.
– Otec vždy chodí z domu skoro, – posťažovalo sa dievča.
– Veď sa nič nestalo, – povedal Gudmund.
– Otec by sa bol iste rád viezol na takej peknej bričke a s takým krásnym koňom, – povedalo dievča prívetivo.
Gudmund sa usmial, keď počul slová chvály.
– No tak ja už teda idem, – povedal.
– A nemôžem vás pozvať ďalej?
– Ďakujem, Hildur, ale musím ísť na súd. Nepatrí sa, aby som prišiel neskoro.
A Gudmund jechal rovnou cestou na súd. Bol veľmi spokojný a na stretnutie s Helgou už vôbec nemyslel. Aké šťastie, že z domu vyšla práve Hildur, takže videla bričku aj prikrývku, koňa aj postroj. Iste si to všetko stihla pozorne obzrieť.
To bolo prvý raz, čo Gudmund išiel na súd. Všetko, čo tam videl a počul, ho veľmi zaujímalo, a tak ostal celý deň. Sedel v súdnej sieni, keď prišiel rad na Helgin prípad, videl, ako schmatla bibliu a necúvla pred sluhom ani pred sudcom. Keď sa pojednávanie skončilo a sudca potriasol Helge ruku, Gudmung rýchlo vstal a opustil sieň. Ponáhľal sa zapriahnuť koňa a potom zastal s bričkou pred schodmi. Páčila sa mu Helgina odvaha, a teraz si ju chcel za to uctiť. Ale Helga bola taká vystrašená, že nepochopila jeho zámer a ušla pred poctou, ktorá jej bola určená.

Pokračovanie zajtra

Hanba im! Sláva nám!

24.03.2011

Hanba im! Sláva nám! Za druhej svetovej vojny bol slovenský štát spojencom Adolfa Hitlera. Slováci vypovedali vojnu USA. Z tých čias sa traduje anekdota: Dvaja slovenskí drotári sa o vypovedaní viac »

Kniha byliniek

23.03.2011

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky. O viac »

Šľak ma ide trafiť

22.03.2011

Šľak ma ide trafiť z chrumkavosti Šľak ma ide trafiť, keď niečo, čo má byť chrumkavé, nie je chrumkavé. Podľa mňa by malo byť na svete všetko chrumkané. Celý svet by mal byť jeden viac »

Robert Fico

Fico vidí nastupujúcu generáciu Smeru v Pellegrinim a Sakovej

16.01.2017 15:56

Nastupujúcu generáciu v Smere vidí predseda strany Robert Fico vo vicepremiérovi Petrovi Pellegrinim a v štátnej tajomníčke ministerstva vnútra Denise Sakovej.

Florida, univerzita, streľba, zbraň, zranení

Po streľbe v nočnom klube v Mexiku ostalo päť mŕtvych

16.01.2017 15:50

Strelec zabil najmenej päť ľudí a zranil ďalších deväť osôb v nočnom klube v mexickom letovisku Playa del Carmen na pobreží Karibského mora.

Taliansko, smog, Miláno

Oslo bude dva dni bez dieselových áut. Dôvodom je znečistenie ovzdušia

16.01.2017 15:37

Ďalšou zo svetových metropol, ktorá sa rozhodla proti narastajúcemu znečisteniu vzduchu bojovať dopravnými obmedzeniami, je nórske Oslo.

bratislava proti hazardu

Bratislava má od ľudí dostatok podpisov za zákaz hazardu

16.01.2017 15:36

Organizátori petície za zákaz hazardných hier v Bratislave zhromaždili dostatok podpisov, aby samospráva mohla schváliť príslušné nariadenie.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 140
Celková čítanosť: 111518x
Priemerná čítanosť článkov: 797x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy