Založ si blog

Hermann Hesse: Peter Camenzind

Bolo už mojím osudom, že som od života a priateľov prijímal vždy viac, ako som im mohol sám dať. Bolo to tak s Richardom, s Elisabeth, s pani Nardiničkou aj stolárom a teraz mi prišlo zažiť, že som vo svojich zrelých rokoch a pri značnom preceňovaní stal vďačným žiakom úbohého mrzáčika. Ak raz naozaj dôjde na to, že dokončím a vydám svoje dávno začaté básnické dielo, nebude tam veľa dobrého, čo by som sa nebol naučil od Boppiho. Začalo sa tým pre mňa dobré, utečené obdobie, z ktorého budem bohato čerpať po celý život. Osud mi dožičil jasne a hlboko nazrieť do nádhernej ľudskej duše, ponad ktorú nemoc, osamelosť, chudoba a príkorie preleteli len ako ľahký oblak.
Všetky drobné neresti, čím si kazíme a ničíme ten náš krátky život, hnev, netrpezlivosť, nedôvera, lož – všetky tieto odporné nečisté vredy, ktoré nás znetvorujú, vypálila v tomto človeku bolesť dlhého a hlbokého utrpenia. Nebol to mudrc ani anjel, ale človek plný porozumenia a oddanosti, ktorého veľké a strašné utrpenie a nedostatok naučili nehanbiť sa za to, že sa cíti slabý a odovzdaný do božích rúk.
Opýtal som sa ho raz, ako sa mu podarilo vyrovnať sa so svojím uboleným a bezmocným telom.
“Je to veľmi jednoduché,” zasmial sa prívetivo. “Medzi mnou a chorobou je ustavičný boj. Zavše bitku vyhrávam, zavše prehrávam a tak sa klbčíme ďalej, niekedy aj prestávame, uzavierame prímerie, dávame si jeden na druhého pozor, sme v strehu, dokým sa niektorý nestane bezočivým a vojna nevypukne znova.”
Až dovtedy som veril, že mám ostrý zrak a že som dobrý pozorovateľ. No aj v tom bol Boppi mojím obdivovaným učiteľom. Pretože mal veľkú radosť z prírody, najmä zo zvierat, vodieval som ho často do zoologickej záhrady. Strávili sme tam nádherné hodiny. Boppi poznal zakrátko každé jednotlivé zviera, a pretože sme si nosievali chlieb a cukor, poznali zvieratá aj nás a spriatelili sa s nami. Zvlášť sme si obľúbili tapíra, ktorého jedinou cnosťou bola čistota jeho rodu, ale nie jeho osobná. Ináč sa zdal namyslený, málo inteligentný, nemilý, nevďačný a ukrutne pažravý. Ostatné zvieratá, najmä slon, srny a kamzíky aj kostrbatý bizón, preukazovali nám za prijatý cukor akú-takú vďačnosť, už či sa na nás dôverčivo pozerali alebo rady strpeli, keď som ich hladkal. U tapíra nebolo po tom ani stopy. Len čo sme sa dostali do jeho blízkosti, zjavil sa hneď pri mreži, a keď zbadal, že mu už nič nekvapne, utiahol sa mne nič, tebe nič späť. Pokladali sme to za znak hrdosti a charakteru, ak keďže si svoj prídel ani nevyžobrával, ani zaň neďakoval, ale prijímal ho samozrejme ako povinnú dávku, volali sme ho inkasantom. Dakedy sme sa poškriepili, keďže Boppi zväčša nemohol sám kŕmiť zvieratá, či má už tapír dosť alebo by mal dostať ešte kúsok. Riadne sme o tom uvažovali a náležite to skúmali, akoby to bola dajaká štátna akcia. Už sme prešli popri tapírovi, keď sa Boppi vyjadril, že sme mu mali dať ešte kúsok cukru. A tak sme sa vrátili, no tapír, ktorý sa medzitým pobral na slamené ležovisko, len povýšenecky na nás zažmurkal a ku mreži neprišiel. “Ospravedlňte nás láskavo, pán inkasant,” zavolal naňho Boppi, “ale myslím, že sme sa pomýlili o kocku cukru.” A potom sa pobral k slonovi, ktorý sa už nedočkavo knísal sem i tam a vystieral k nám teplý, pohyblivý chobot. Toho mohol Boppi kŕmiť aj sám, dívajúc sa s priam detskou rozkošou, ako obor vysiela k nemu ohybný chobot, berie si z jeho vystretej dlane chlieb a prefíkane, dobroprajne žmurká na nás veselými drobučkými očkami.
Dohodol som sa so strážcom, že môžem nechať Boppiho na pohyblivej stoličke v záhrade, ak nebudem mať čas ostať s ním, aby mohol byť aj v také dni na slniečku a pozerať na zvieratá. Potom mi vždy rozprával o všetkom, čo videl. Zvlášť mu imponovalo dívať sa, ako zdvorilo sa správa lev k levici. Len čo si ľahla, aby si odpočinula, pustil sa vo svojom nepokojnom prechádzaní takým smerom, aby sa jej pritom ani nedotkol, ani ju nerušil, ani ju nemusel prekračovať. Najviac zábavy mal Boppi z vydry. Neunavilo ho pozorovať svižné plavecké a telocvičné kúsky pohyblivého zvieraťa a úprimne sa z nich tešiť, hoci sám ležal takmer bez pohybu a každé pohnutie hlavou alebo ramenami stálo ho námahu.
Bol jeden z najkrajších dní tej jesene, keď som Boppimu rozprával o histórii svojich dvoch lások. Stali sme sa takými dôvernými priateľmi, že som mu nevládal zamlčať ani svoje neveľmi potešujúce a málo slávne zážitky. Počúval ma láskavo a vážne, nič nevraviac. Ale neskôr zveril sa mi so želaním aspoň raz vidieť Elizabeth, ten biely oblak, a prosil ma, aby som na to nezabudol, keby sme ju raz stretli na ulici.
Pretože k tomu nedochádzalo a dni začínali byť chladnejšie, zašiel som za Elizabeth a poprosil ju, aby úbohému hrbáčovi urobila radosť. Bola milá, spravila mi po vôli a privolila, aby som ju v stanovený deň zaviedol do zoologickej záhrady, kde čakal už Boppi na svojej pohyblivej stoličke. Keď táto krásna, pekne oblečená a jemná dáma podala mrzáčikovi ruku a trocha sa k nemu sklonila a keď úbožiačik Boppi vďačne a takmer nežne obrátil k nej s radosťou prežiarenú tvár s veľkými dobrotivými očami, nevedel by som povedať, kto z nich v tej chvíli bol krajší a môjmu srdcu bližší. Dáma prehovorila niekoľko láskavých slov, mrzáčik neodvracal od nej rozžiarený pohľad a ja som stál vedľa a čudoval sa, že tých dvoch ľudí, ktorých som mal zo všetkých najradšej a ktorých životy oddeľovala široká priepasť, na okamih vidím tu pred sebou ruka v ruke. Boppi nehovoril celé popoludnie o ničom inom ako o Elizabeth, chválil jej krásu, vznešenosť, dobrotu, šaty, žlté rukavičky a zelené topánky, jej chôdzu a pohľad, jej hlas a jej krásny klobúk, kým mne sa to videlo bolestné aj smiešne, akoby moja milovaná dávala môjmu najdrahšiemu priateľovi almužnu.
Medzitým si Boppi prečítal Zeleného Heinricha a Seldwylčanov a tak sa udomácnil vo svete týchto jedinečných kníh, že sme obaja mali v trucovitom Pankrazovi a Albertovi Zwiehanovi i v spravodlivých hrebenároch spoločných dobrých priateľov. Trochu som váhal, či mu mám dať prečítať niečo aj od Conrada Ferdinanta Meyera, no zdalo sa mi, že by vari nevládal oceniť jeho takmer latinskú obsažnosť priveľmi nahustenej reči, a uvažoval som, či mám tým veselým a tichým očiam odhaliť priepasť dejín. Rozprával som mu radšej o svätom Františkovi a dal som mu čítať Mörikeho poviedky. Čudné mi bolo jeho priznanie, že by vari nebol mohol vychutnať peknú historku o postriežke, keby nebol sám postával pri bazéne s vydrou a nebol sa oddával všelijakým vodným rozprávkovým fantáziám.
Veselé bolo, ako sme sa pomaličky dostali k tykaniu. Ja som mu to nikdy nenavrhol a on by môj návrh ani nebol prijal, no prišlo to akosi samo od seba, že sme si čoraz častejšie hovorili ty, a keď sme to jedného dňa zbadali, museli sme sa smiať a ostali sme už pri tom.
Keď nám prvé dni nastávajúcej zimy znemožnili vychádzky a ja som znova presedel celé večery v izbe u Boppiho švagra, dodatočne som zbadal, že mi moje nové priateľstvo nespadlo do lona bez obetí. Stolár bol totiž takmer ustavične namrzený, nedružný a skúpy na slovo. Nemrzela ho len nepríjemná prítomnosť jedného neužitočného jedáka, ale aj môj vzťah k Boppimu. Stalo sa, že som po celý večer veselo besedoval s chromým chlapcom, zatiaľ čo domáci pán sedel nazlostený vedľa s novinami. Pohneval sa ešte aj so svojou neobyčajne trpezlivou ženou, lebo tentoraz sa držala svojho a nechcela dovoliť, aby sme niekde Boppiho odpratali. Viac ráz som sa pokúsil naladiť ho trocha zmierlivejšie alebo mu navrhnúť niečo nové, ale nedalo sa s ním ani tak, ani onak. Začal byť dokonca podpichovačný a posmieval sa z môjho priateľstva s mrzáčikom a strpčoval mu život. Pravdaže, chorý aj ja, čo som uňho vysedával každý deň, bol pre takú tesnú domácnosť naozaj bremenom, ale ešte vždy som dúfal, že si aj stolár neboráka obľúbi. Nakoniec som už nevedel, čo mám robiť či nerobiť, aby som tým neurazil stolára, alebo neukrátil Boppiho. Keďže nenávidím všetky náhle a vynútené rozhodnutia – už za zürišských čias ma Richard prekrstil na Petra Cunctatora – vyčkával som po celé týždne a triasol sa ustavične obavou, že stratím priateľstvo jedného z nich alebo aj oboch.
Rastúce trampoty týchto neujasnených vzťahov vyháňali ma zase častejšie do krčmy. Jedného večera, keď ma tá protivná história poriadne napajedila, zapadol som do akejsi waadtländskej viechy a splachoval som zlosť viacerými litrami. Po prvý raz po dvoch rokoch mi zasa dalo námahu kráčať domov vzpriamene. Deň nato, ako to už po takej pitke býva, dostal som sa do zdravo odvážnej nálady, dodal si odvahy a zašiel za stolárom, aby som celú komédiu doviedol už raz do konca. Navrhol som mu, aby mi Boppiho celkom prepustil, a on ani nebol veľmi proti tomu a po niekoľkodňovom uvažovaní napokon aj privolil.
Onedlho som sa so svojím úbohým hrbáčikom nasťahoval do novoprenajatého bytu. Pripadalo mi, ani čo by som sa bol oženil, lebo namiesto zvyčajnej staromládeneckej kutice začínal som s vedením riadnej malej domácnosti pre dvoch. Šlo to, aj keď som sa spočiatku pustil do nejedného nešťastného hospodárskeho experimentu. Dievča zo susedstva nám chodievalo poriadiť a oprať, jedlo sme si dávali nosiť domov a čoskoro nám obom spoločné nažívanie padlo dobre a príjemne. Nevyhnutnosť zrieknuť sa budúcnosti bezstarostných väčších či menších putovaní ma vtedy nedesila. Ba tichá prítomnosť priateľa ma upokojovala a posilňovala v práci. Posluhovanie chorému bolo pre mňa nové a spočiatku neveľmi príjemné, najmä vyzliekanie a obliekanie; ale môj priateľ bol taký trpezlivý a vďačný, že som sa zahanbil a dal si tú námahu, aby som ho starostlivo obslúžil.
Za profesorom som zašiel len málokedy, viacej za Elizabeth, ktorej dom ma aj napriek všetkému priťahoval stálym čarom. Sedával som tam, popíjal čaj alebo víno, díval sa na hostiteľku ako hrá, a mával som pritom zavše aj záchvaty sentimentálnosti, i keď som s neprestajnou iróniou bojoval proti všetkým eventuálnym wertherovským pocitom. Pravda, rozmaznaný mládenecký egoizmus lásky zo mňa definitívne vyprchal. A tak sa náš vzťah premenil na jemný, skrytý vojnový stav, a keď sme boli spolu, stávalo sa len málokedy, že by sme sa neboli priateľsky pokarhali. Živý a na ženský spôsob trocha pokrútený rozum bystrej panej a moja zamilovaná úbohá bytosť nešli práve zle dokopy, a pretože sme si obaja jeden druhého v podstate veľmi vážili, mohli sme sa tým energickejšie púšťať do boja pre každú maličkosť. Bolo mi to vlastne smiešne, keď som mal obhajovať svoje staromládenectvo – veď s touto ženou by som sa bol prednedávnom na smrť rád oženil. Mohol som si ju dokonca doberať aj s jej mužom, ktorý bol inak dobrým človekom a hrdil sa so svojou duchaplnou ženou.
V skrytosti však blčala vo mne stará láska, ibaže to nebol už niekdajší náročný oheň, ale dobrá a trvalá žiara, ktorá udržiava srdce mladé a pri ktorej si beznádejné staré mládenčisko môže zavše za zimných večerov zohriať skrehnuté prsty. Odvtedy, čo sa mi Boppi stal blízky a zahrnul čarokrásnym vedomím, že som ustavične a úprimne ľúbený, mohol som bez nebezpečenstva živiť v sebe svoju lásku ako kus mladosti a poézie.
Napokon Elizabeth mi sem-tam dala svojimi čisto ženskými zlomyseľnosťami príležitosť, aby som schladol a srdečne sa tešil zo svojho staromládenectva.
Odkedy Boppi býval so mnou v byte, zanedbával som čoraz väčšmi Elizabethin dom. Čítaval som Boppimu knižky, listoval v cestovných albumoch a denníkoch, hrával domino; zadovážili sme si na obveselenie pudlíka, pozorovali sme začínajúcu zimu z obloka a viedli sme množstvo múdrych a hlúpych rozhovorov. Chorý nadobudol zakotvenejší názor na svet, pretepľoval vecné pozorovania života svojím láskavým humorom, takže som sa denne mal čo od neho učiť. Keď napadlo hodne snehu a zima sa rozvinula pred oblokmi v celej svojej čistej kráse, hoveli sme si s chlapčenským potešením v izbe pri peci v domáckej idyle. Umenie poznať ľudí, za ktorým som si už tak dlho dral podošvy, naučil som sa pri tejto príležitosti len tak mimochodom. Boppi totiž ako tichý a ostrý pozorovateľ hýril obrazmi zo života svojho niekdajšieho okolia a vedel, keď sa už do toho dal, priam zázračne rozprávať. Mrzáčik nepoznal v živote viac ako tri tucty ľudí a nikdy neplával vo veľkom prúde, a jednako poznal život oveľa lepšie ako ja, lebo bol navyknutý vidieť aj nepatrnú maličkosť a v každom človeku hľadať prameň zážitkov, radosti a poznania.
Naším najmilším potešením bola tak ako aj predtým radosť zo sveta zvierat. O zvieratách zoologickej záhrady, ktoré sme už teraz nemohli navštevovať, vyhľadali sme si historky a bájky všetkého druhu. Zavše sme ich ani nečítali, ale prednášali len tak bez prípravy ako dialógy. Napríklad vyznanie lásky medzi dvoma papagájmi, rodinné roztržky medzi bizónmi, večerné besedy diviakov.
“Ako sa vám vodí, pani kuna?”
“Ďakujem pekne, pani líška, obstojne. Veď viete, keď ma boli chytili, prišla som o svojho drahého muža. Volal sa Hladkochvostík, ako som už mala česť vám povedať. Poklad, vravím vám, hotový…”
“Ach dajte pokoj so starým príbehom, pani susedka. Ak sa nemýlim, už ste mi o tom svojom poklade častejšie rozprávali. Bože môj, veď človek žije len raz a netreba si skaziť ešte aj tú byľku potešenia”
“Prosím pekne, pani líška, keby ste boli poznali môjho muža, iste by ste ma lepšie pochopili.”
“Ale pravdaže, pravdaže. Nuž teda volal sa Hladkochvostík, všakver? Krásne meno, priam na pohladkanie! Ale čo som to vlastne chcela povedať – zbadali ste, ako sa tá protivná vrabčia háveď zasa rozmohla? Mala by som plán.”
“Čo sa týka vrabcov?”
“Hej, vrabcov. Pozrite, premyslela som si to takto: Pred mrežu položíme kúštik chleba, pene si tu ľahneme a počkáme na tých huncútov. Musel byť v tom čert byť, aby sme tú vtáčiu háveď nedolapili. Čo vy na to?”
“Znamenite, pani susedka.”
“Tak buďte taká dobrá a položte tam kúštik chleba. – Tak dobre! Ale mali by ste ho vari potisnúť trocha viacej sem napravo, tak nám to bude obom dobre. Ja som totiž, žiaľ, v tejto chvíli bez prostriedkov. Tak je dobre. No a teraz dávajte pozor! Ľahneme si, zavrieme oči – pst ,lebo sa už chystá priletieť.” (Prestávka)
“No, pani líška, ešte nič?”
“Či ste len netrpezlivá. Ani keby ste boli na postriežke prvý raz!”
“Hej, a kde sa podel chlieb?”
“Prepáčte?”
“Chleba tu nikde niet.”
“Nemožno. Chlieb? Naozaj – zmizol! Hrom a peklo! Pravdaže, zase ten prekliaty vietor.”
“Nuž ja si o tom myslím svoje. Tak sa mi zdalo, že som vás počula jesť.”
“Čože? Ja som jedla? A čo také?”
“Ten chlieb, tuším.”
“Ste priam urážlivá svojimi domnienkami, pani kuna. Človek znesie od susedky dajaké to slovíčko, ale toto je priveľa, vravím vám. Rozumeli ste? Že by som ja bola zjedla chlieb! Čo si vlastne myslíte? Najprv musím tisíc ráz vypočuť nudnú historku o vašom poklade, potom, keď mám dobrý nápad a vyložíme von chlieb…”
“To ja. Ja som ta dala chlieb”
“vyložíme von chlieb, ľahnem si a dávam pozor, všetko ide dobre a potom vpadnete do toho vy s takou táraninou – vrabce, pravdaže, vyletia a hybaj, je po poľovačke a teraz ešte aj to, že ja som zožrala chlieb! No, môžete čakať, kým si začnem zase dačo s vami”
Tak nám popoludnia a večery ľahko a chytro ubiehali. Mal som tú najlepšiu náladu, pracoval som chytro a s radosťou, čudujúc sa, že som predtým býval taký lenivý a namrzený a ťažkopádny. Ani najlepšie obdobie s Richardom nezdalo sa mi krajšie od týchto veselých dní, keď vonku tancovali chumáčiky snehu a my dvaja sme si hoveli pri peci spolu s pudlíkom.
A vtedy môj drahý Boppi spravil prvú aj poslednú hlúposť. Pravdaže, ja som bol vo svojej spokojnosti slepý a nevidel som, že mu je horšie ako zvyčajne. A on z čírej skromnosti a lásky tváril sa radostnejšie ako kedykoľvek predtým, neponosoval sa, nezakázal mi fajčiť a potom v noci ležal a trápil sa a kašlal a tichučko stonal. Celkom náhodou, keď som raz písal do noci v izbe vedľa neho a on si myslel, že som už dávno v posteli, počul som že stoná. Úbohý chlapec, bol celý predesený a ohúrený, keď som zrazu vošiel s lampou do komôrky, kde spával. Postavil som svetlo vedľa, sadol som si k nemu na posteľ a začal sa výsluch. Dlho sa pokúšal vykrúcať, potom to z neho predsa len vyšlo.
“Veď to nie je také zlé, ” povedal placho, “len keď sa hýbem, mám zvieravý pocit na srdci a zavše aj pri dýchaní.”
Priam sa ospravedlňoval, akoby jeho chorobný stav bol zločinom.
Ráno som sa vybral k lekárovi. Bol krásny, jasný mrazivý deň, cestou som zhodil zo seba úzkosť a starosť a myslel som dokonca na Vianoce a premýšľal, čím by som Boppimu spravil radosť. Lekára som našiel ešte doma a na moje nástojčivé prosby sa pobral so mnou. Viezli sme sa v jeho pohodlnom voze, vystúpili sme po schodoch, vošli do Boppiho komôrky, začalo sa prehmatávanie a preklopkávanie a načúvanie, a keď lekár len trocha zvážnel a jeho hlas bol o poznanie láskavejší, zo mňa spadla všetka veselosť.
Dna, srdcová slabosť, vážny prípad, načúval som a všetko som si to aj zapísal za uši, čudujúc sa sám sebe, že sa nezdráham, keď lekár navrhol prevoz do nemocnice.
Popoludní prišla sanitka, a keď som sa vrátil z nemocnice, bolo mi v byte strašne, pudlík sa tlačil ku mne, prázdna stolička chorého stála odstavená bokom a vedľa prázdna komôrka.
Tak je to, keď človek ľúbi. Prináša to bolesť a ja som si jej v nasledujúce dni dosť užil.
Ale ako málo záleží na tom, či trpíme alebo nie! Len keď je tu mocné spolužitie, keď človek cíti tesné živé puto, ktorým sa všetko, čo je živé, viaže k sebe, a len keď láska neochladne! Dal by som všetky tie pekné dni, čo som kedy prežil, spolu so všetkými ľúbosťami a básnickými plánmi za to, keby som čo len raz mohol nazrieť do toho najposvätnejšieho tak ako vtedy. Horko to zarmucuje naše oči aj srdce, zraňuje to našu pýchu a namyslenosť, no potom človek ostáva tichý, skromný, oveľa zrelší a oživenejší vo svojom vnútri.
Už vtedy s malou Agi odumrelo kus mojej starej bytosti. Teraz som videl trpieť svojho hrbáčika, ktorému som daroval všetku svoju lásku a s ktorým som sa delil o celý svoj život, a pomaly, pomaličky som ho videl odchádzať a trpel som deň čo deň s ním, zúčastňujúc sa na všetkej hrôze a svätosti umierania. Ešte som bol začiatočník v ars amandi, a už som mal začínať s vážnou kapitolou ars moriendi. O tomto období nepomlčím, ako som to urobil s Parížom. O ňom budem hovoriť ako žena o čase, keď bola mladuchou, a ako starý muž o svojom chlapčenstve.
Videl som umierať človeka, ktorého život bol len utrpením a láskou. Počul som ho žartovať ako dieťa, keď už cítil v sebe prácu smrti. Videl som, ako ma v ťažkých bolestiach vyhľadával pohľadom, nie aby prosíkal, ale aby ma posmelil a ukázal mi, že kŕče a utrpenie nezachvátili to, čo je v ňom najlepšie. Nato sa mu oči rozšírili a človek nevnímal už jeho zvädnutú tvár, len ligot jeho veľkých očí.
“Mám ti niečo urobiť Boppi?”
“Rozprávaj mi dačo. O tapírovi hádam.”
Rozprával som o tapírovi. Zavrel oči a ja som sa usiloval rozprávať živo ako inokedy, i keď mi hrozilo, že sa rozplačem. Len keď som si myslel, že ma už nepočúva alebo že zaspal, zmĺkol som. Vzápätí znova otvoril oči.
“A potom?”
A tak som rozprával ďalej o tapírovi, pudlíkovi o svojom otcovi, o malom zloduchovi Matteovi Spimellim, o Elizabeth.
“Áno, vydala sa za hlupáka. Tak je to, Peter?”
Neraz začínal z ničoho nič rozprávať o umieraní.
“To nie je žart, Peter. Ani tá najťažšia robota nie je taká ťažká ako umieranie. Ale už to len dajako prestojíme.
Alebo: “Keby som premohol bolesť, môžem sa smiať. Mne sa predsa umieranie vyplatí, zbavím sa hrbu, kratšej nohy a chromého bedra. Teba by bolo škoda s takými krásnymi širokými plecami a peknými zdravými nohami.”
A raz, v posledných dňoch, zobudil sa z krátkeho spánku a povedal celkom nahlas:
“Niet neba, o ktorom hovorí farár. Nebo je oveľa krajšie.”
Často prichádzala stolárka a múdro prejavovala súcit a ochotu pomôcť. Stolár sa na moje veľké poľutovanie vôbec neukázal.
“Čo myslíš,” spýtal som sa Boppiho príležitostne, “sú v nebi aj tapíry?”
“Hej,” povedal, ešte aj prisviedčajúc. “Sú tam všetky druhy zvierat, aj kamzíky.”
Prišli Vianoce a my sme si urobili menšiu oslavu pri jeho posteli. Prišli tuhé mrazy a znova nastal odmäk a na hladký ľad napadlo nového snehu, ale ja som z toho všetkého nič nevnímal. Počul som, že Elizabeth porodila chlapca, no vzápätí som na to zabudol. Od pani Nardiničky prišiel podarený list; prečítal som si ho zbežne a odložil nabok. Svoje práce vybavoval som napochytro, v ustavičnom vedomí, že okrádam tým seba a chorého o každú hodinku. Vzápätí som sa netrpezlivo hnal ako štvaný do nemocnice, kde bolo príjemné ticho, a celý poldeň som presedel pri Boppiho posteli obklopený mierom tichým ako sen.
Krátko pred smrťou mal ešte zopár lepších dní. Zvláštne bolo, ako čas, čo práve uplynul, uletel mu z pamäti a on žil vo svojich najranejších rokoch. Celé dva dni nehovoril o ničom inom ako o svojej matke. Nevládal dlho hovoriť, ale bolo vidno, že aj po hodinových prestávkach myslel len na ňu.
“Tak málo som ti o nej rozprával,” ponosoval sa, “nezabudni nič z toho, čo sa jej týka, lebo onedlho nebude nikoho, kto by o nej vedel a bol jej vďačný. Bolo by dobre, Peter, keby každý človek mal takú matku. Nedala ma do chudobinca, keď som už nemohol pracovať.
Ležal a namáhavo dýchal. Prešla hodina, potom začal znova:
“Mala ma najradšej spomedzi všetkých svojich detí a ponechala si ma, až kým neumrela. Bratia sa vysťahovali, sestra sa vydala za stolára a ja som ostal doma a čo aký som biedny, nedala mi to nikdy najavo. Nesmieš zabudnúť na moju matku, Peter. Bola taká maličká, možno ešte menšia ako ja. Keď mi podala ruku, bolo to ako by mi na ňu sadlo malinké vtáčatko. Keď umrela, stačila jej detská truhlička, ako povedal sused Rütimann.”
Aj preňho by postačila detská truhlička. Ležal taký stratený a taký maličký v čistej nemocničnej posteli a jeho ruky vyzerali len ako choré ženské dlane, dlhé, útle, biele a trošku pokrivené. Keď prestal rojčiť o svojej matke, prišiel som na rad ja. Hovoril o mne, akoby som nesedel pri ňom.
“Mal v živote smolu, pravdaže, ale to mu nebolo na škodu. Matka mu priskoro umrela.
“Poznávaš ma ešte Boppi?” spýtal som sa ho.
“Áno pán Camenzind, povedal žartovne a celkom tíško sa zasmial.
“Keby som mohol spievať”, povedal vzápätí.
V posledný deň sa ešte spýtal: “Ty, stojí to tu v špitáli veľa? Môže to byť dosť drahé.”
No na odpoveď nečakal. Jemná červeň vystúpila mu na bielu tvár, zavrel oči a chvíľu vyzeral ako naozaj šťastný človek.
“Blíži sa koniec,” povedala sestra.
Ale ešte raz otvoril oči, figliarsky pozrel na mňa a pohýbal obočím, akoby ma chcel privolať. Vstal som, vložil ruku pod jeho ľavé plece a pomaličky som ho nadvihoval, čo mu vždy dobre padlo. Ako mi tak ležal na ruke, bolesť mu ešte nakrátko stiahla pery, potom skrútol trošku hlavu a striasol sa, akoby ho zrazu zamrazilo. Bol to skon.
“Je ti dobre Boppi?” spýtal som sa ho ešte. Ale on už nevedel o svojom trápení a chladol mi na ruke Bolo to siedmeho januára, hodinu po obede. Podvečer sme všetko pripravili a jeho pokrivené tielko ležalo tu pokojné a čisté, bez ďalšieho znetvorenia, kým neprišiel čas odniesť ho a pochovať. Za tie dva dni som sa neprestával čudovať, že som nebol ani zvlášť smutný ani bezradný a že som ani neplakal. Precítil som odlúčenie i rozlúčku tak dôkladne za jeho choroby, že som sa už neveľmi rmútil a pohyblivá miska mojej bolesti sa odľahčila a znova pomaličky stúpala nahor.

Hanba im! Sláva nám!

24.03.2011

Hanba im! Sláva nám! Za druhej svetovej vojny bol slovenský štát spojencom Adolfa Hitlera. Slováci vypovedali vojnu USA. Z tých čias sa traduje anekdota: Dvaja slovenskí drotári sa o vypovedaní viac »

Kniha byliniek

23.03.2011

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky. O viac »

Šľak ma ide trafiť

22.03.2011

Šľak ma ide trafiť z chrumkavosti Šľak ma ide trafiť, keď niečo, čo má byť chrumkavé, nie je chrumkavé. Podľa mňa by malo byť na svete všetko chrumkané. Celý svet by mal byť jeden viac »

Peniaze, dolár, jen, euro, libra

Svetová ekonomika sa vracia do normálu, tvrdí banka bánk

25.06.2017 22:47

Rast svetovej ekonomiky sa vracia do normálu, tvrdí banka BIS. Zároveň odporúča skončiť s nízkymi úrokmi a varuje pred snahami zvrátiť globalizáciu.

TURKEY-LGBT/PRIDE

Turecká polícia si tvrdo vynútila zákaz pochodu homosexuálov

25.06.2017 21:30

Pochody za práva LGBTI komunity sa konali vo viacerých európskych aj amerických mestách. V Istanbule polícia proti sprievodu, ktorý úrady zakázali, tvrdo zakročila.

Graf, lupa, čísla, peniaze, ekonomika, euro

Taliani zatvoria dve banky, môže ich to vyjsť až na 17 miliárd eur

25.06.2017 21:20

Taliansko prispeje na riadenú likvidáciu dvoch regionálnych bánk sumou 5,2 miliardy eur, ale celkové náklady môžu byť až 17 miliárd eur.

volkswagen, protest, štrajk,

Štrajk vo Volkswagene sa skončil, mzdy porastú o 14,2 %

25.06.2017 20:39, aktualizované: 20:50

Štrajk v slovenskom Volkswagene sa skončil. V pondelok o 6:00 sa výroba obnoví v plnej miere.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 140
Celková čítanosť: 115240x
Priemerná čítanosť článkov: 823x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy