Založ si blog

Hermann Hesse: Peter Camenzind

No aj tak bolo už načase opustiť pekne potichučky mesto a oddýchnuť si niekde, pokiaľ možno na juhu, a vážne už raz nasnovať na krosná zhruba upradené nite básnickej skladby. Ostalo mi trochu peňazí, a tak som zavesil svoje literárne záväzky na klinec a zariadil som sa tak, že len čo sa ukáže začiatok jari, zbalím sa a odcestujem. Najprv do Assisi, kde čaká na moju návštevu zeleninárka, potom sa dám poriadne do práce v dajakom tichom horskom zákutí. Zdalo sa mi, že som už videl dosť života i smrti, aby som mohol povedať niečo o tom ostatným ľuďom a vysloviť, čo som o tom napremýšľal. V príjemnej nedočkavosti čakal som na marec a už vopred som mal uši plné silných talianskych slov a v nose ma šteklila korenistá vôňa rizota, pomarančov a vína chianti.
Plán nemal chybičky a čím dlhšie som o ňom uvažoval, tým som bol spokojnejší. A predsa som sa tešil vari na chianti predčasne, lebo všetko vypálilo celkom inak.
Hostinský Nydegger mi vo februári dojemne a fantazticky štylizovaným listom oznamoval, že napadalo veľa snehu a že v dedine ani statok ani ľudia nie sú na poriadku, najmä s mojím otcom že je to všelijako, a koniec koncov nebolo by zle, keby som mu poslal dáky groš alebo sám prišiel. Keďže sa mi peniaze posielať nehodilo a starký mi ozaj robil starosti, tak som ta odcestoval. Keď som ta prišiel, deň bol nevľúdny, snežilo a dulo, že nebolo vidno ani vrchy ani domy, a ešte šťastie, že som poznal cestu aj poslepiačky. Starý Camenzind neležal v posteli, ako som očakával, ale sedel zúbožený a nevravný v kúte pri peci, obliehaný susedkou, ktorá mu priniesla mlieko a pritom mu dôkladne a vytrvalo držala kázeň pre planý spôsob života, v čom sa veru nedala rušiť ani mojím príchodom.
“Ľaľa, Peter prišieu” povedal šedivý hriešnik a žmurkol na mňa ľavým okom.
Ale ona sa nedala mýliť a pokračovala vo svojej kázni. Sadol som si na stoličku, čakal kým vyschne jej láska k blížnemu, a nachádzal som v jej reči nejednu kapitolku, čo ani mne nebola na škodu. Pritom som sa díval, ako sa mi topí sneh na kabáte a čižmách a vytvára okolo stoličky najprv mokré škvrny a potom nehybnú kaluž. Až keď susedka skončila, mohlo nastať oficiálne zvítanie, na ktorom sa aj ona celkom milo zúčastnila.
Otca veľmi opustili sily. Zišiel mi znova na um môj dávny krátky pokus starať sa oňho. Odchod mi vlastne nepomohol lebo teraz, keď ho ozaj potrebujem, môžem si túto polievku vychlípať do dna.
Napokon nemožno žiadať od starého hrčovitého sedliaka, ktorý ani za svojich lepších čias nebol zrkadlom cností, aby v dňoch svojich stareckých chorôb bol mierny a s dojatím sa zúčastňoval na divadle synovskej lásky. Čím väčšmi chorľavel, tým bol popudlivejší a odplatil sa mi za všetko, čím som ho kedy sám sužoval, ak nie s úrokmi, tak veru poriadne a pekne vrchovato. Na slová bol, pravdaže skúpy a voči mne opatrný, ale ovládal množstvo iných dramatických prostriedkov, ako aj bez slov prejaviť svoju nespokojnosť, roztrpčenosť a náladovosť.
Zavše som sa s podivením spytoval, či aj zo mňa bude raz na starosť taký mrzutý a vyberačný čudák. No pitie mu šlo tak dobre ako aj predtým a pohár dobrého južného vína, ktorého som mu denne dva razy nalieval, popíjal so zachmúrenou tvárou, pretože som fľašku vzápätí odnášal do prázdnej pivnice a kľúče od nej som mu nikdy nezveril.
Až koncom februára prišli jasné týždne, ktoré zimu vo vysokých horách robia takou nádhernou. Vysoké zasnežené končiare stáli jasné oproti nevädzovobelasému nebu a v priehľadnom vzduchu vyzerali neuveriteľne blízko. Lúky a úšusty pokrýval sneh – sneh horskej zimy, taký biely a kryštalický a drsno voňajúci, aký sa nikdy nenájde dolu na rovinách. Na poludnie slávi slnečné sverlo na hrbolčekoch zeme oslnivé slávnosti, v muldách a na úbočiach ležia sýtobelasé tiene a vzduch je po snežení trvajúcom celé týždne taký očistený, že každé vdýchnutie na slnci je pôžitkom. Na menších úšustoch sa mládež oddávala lyžovaniu a hneď po obede bolo vidno starčekov postávať na uliciach a vyhrievať sa na slnku, zatiaľ čo v noci prašťali krokvy od mrazu. Uprostred bielych snehových plání ležalo tiché, belasé, nikdy nezamŕzajúce jazero, krajšie ako býva v lete. Každý deň pred obedom vyviedol som otca predo dvere a prizeral som sa, ako vystiera svoje hnedé, v kĺboch povykrúcané prsty do krásneho slnečného tepla. Po chvíli začal kašlať a ponosovať sa, že mu je chladno. Bol to jeden z jeho nevinných úskokov, aby vymámiť zo mňa pohárik tuhého, lebo ani kašlanie ani chladno nebolo treba brať vážne. A keď dostal za pohárik enciánu alebo malý absint, jeho umelecky prebohato odstupňované kašľanie prestávalo a on sa potajomky tešil, ako ma okabátil. Po obede som ho nechával samého, uviazal som si gamaše a vyšiel na pár hodín do vrchov, pokiaľ sa dalo, a domov som sa potom viezol strmými snehovými pláňami, sediac ako na sánkach na chlebníku, ktorý som mal so sebou.
Keď prišiel čas, na ktorý som si plánoval odcestovať do Assisi bolo ešte meter snehu. Len v apríli sa začalo ukazovať predjarie a na dedinu zaľahol veľmi prudký odmäk, na aký sa nik nepamätal. Dňom-nocou počuli sme zavýjať föhn, rachotiť vzdialené lavíny, rozhorčene hučať riavy, ktoré odnášali so sebou velikánske kusy brál a roztrieskané stromiská a vyhadzovali ich na naše úbohé roličky a lúky s ovocnými stromami. Föhnová horúčka mi nedala spať, noc čo noc počúval som uchvátený a plný úzkosti žalovanie búrky, hrmenie lavín a narážanie rozzúreného jazera na breh. V taký horúčkovitý čas strašných jarných zápasov prepadla ma ešte raz prekonaná choroba mojej lásky, a to tak prudko, že som v noci vstával, opieral sa o dverový oblok a vykrikoval v trpkej bolesti do toho hukotu slová ľúbosti k Elizabeth. Od onej vlahej zürišskej noci, keď som šalel od lásky na kopci nad domom talianskej maliarky, už nikdy sa vášeň tak strašne a neodvratne nezmocnila môjho srdca. Neraz mi bolo, akoby krásna pani stála celkom blízko a usmievala sa na mňa, no cúvala pri každom kroku, ktorým som sa k nej chcel priblížiť. Moje myšlienky, nech prichádzali, skadiaľ chceli, neodvratne sa vracali k tomu obrazu a ja ako ranený človek neprestával som si vždy znovu škrabať svrbiacu ranu. Hanbil som sa sám pred sebou, čo bolo trýznivé aj neosožné, preklínal som föhn, no pri všetkých svojich súženiach mal som predsa len tlmený teplý pocit radosti, celkom ako za chlapčenských čias, keď som myslieval na peknú Rösi a zalievala ma temná vlažná vlna.
Pochopil som, že na tú chorobu niet byliny, a usiloval som sa aspoň trocha pustiť do práce. Začal som uvažovať o kompozícii svojho diela, načrtol som niekoľko štúdií, no čoskoro som prišiel na to, že teraz nie je na to čas. Medzitým dochádzali odvšadiaľ v spojitosti s föhnom zlé chýry, ba aj na našu dedinu doľahla poriadna tvŕdza. Potočné hrádze sa naplno rozrumili, veľa domov, humien a maštalí utrpelo veľké škody, viacerí mimo obce ostali bez prístrešia, všade ponosy a núdza a nikde groša. V tých dňoch sa stalo, na moje šťastie, že ma náš pán richtár kázal priviesť do richtárskej izbice a spýtal sa ma, či by som nebol ochotný prispieť svojou pomocou výboru na podporu postihnutých. Zveril mi zastupovať záležitosti obce v kantóne a predovšetkým pomocou novín pohnúť krajinu k účasti a peňažnej pomoci. Dobre mi padlo, že môžem práve teraz odsunúť vlastné neužitočné žiale pre vážnejšie a dôstojnejšie záležitosti, a priam zúfalo som sa pustil do tejto veci. V Bazileji som pomocou listov chytro získal niekoľko zberateľov. Ako sme aj predpokladali, kantón nemal peňazí a mohol vyslať na pomoc len niekoľko robotníkov. A tak som sa obrátil na noviny s výzvami a správami; prichádzali listy, príspevky a dotazy, a tak mi okrem písačiek prišlo prebojovávať proti tvrdým sedliackym kotrbám ešte aj záležitosti obce.
Tých pár týždňov prísnej, neodkladnej práce pôsobilo na mňa dobre. Keď sa celá záležitosť pomaličky dostala do svojich koľají a mňa už nebolo natoľko treba, zazelenali sa vôkol lúky a oproti úšustom zbaveným snehu zabelaselo sa pokojné a slnečné jazero. Otec mal znesiteľnejšie dni a moje ľúbostné trápenie sa roztopilo a zmizlo ako špinavé zvyšky lavíny. O takomto čase otec kedysi natieral člnok fermežou, matka pozerala naňho zo záhrady a ja som sledoval porábanie starého, obláčiky z jeho fajky a žlté motýle. Tentoraz nebolo už čo natierať, matka bola dávno mŕtva a otec namrzene posedával v spustnutom dome. Staré časy pripomínal aj strýko Konrad. Tak aby otec nevidel, brával som ho často na pohár vína a počúval som, ako rozpráva a spomína s dobromyseľným smiechom, no nie bez hrdosti, na svoje premnohé projekty. Na nové sa už teraz nepodujímal a staroba ho inak dosť priprela, i keď vo výzore, najmä keď sa zasmial, mal čosi chlapčenské či mládenecké, čo sa mi páčilo. Bol mi útechou a zaháňal mi neraz dlhú chvíľu, keď som to už nevládal doma so starkým vydržať. Keď som ho vzal na víno, náhlivo cupotal popri mne a úzkostlivo sa usiloval držať svojimi pokrivenými nohami krok so mnou.
“Vezmite si plachtu, strýko Konrad,” pobádal som ho veselo a od tej plachty dostávali sme sa v reči zakaždým na náš starý člnok, ktorého už nebolo a na ktorý som spomínal ako na drahého nebožtíka. A pretože som aj ja tú haraburdu mal rád a teraz mi chýbala, spomínali sme na ňu a na všetky historky s ňou spojené, až po tú poslednú.
Jazero bolo belasé tak, ako kedysi, slnce o nič menej sviatočné a ja staré mládenčisko díval som sa často na žlté motýle s pocitom, akoby som sa v základe odvtedy vari ani nezmenil a akoby som si zasa mohol ľahnúť na lúku a ďalej spriadať svoje chlapčenské sny. Že to tak nie je a že som sa už naveky rozlúčil s veľkou časťou svojich rokov, prišlo mi spoznať jedného dňa, keď som sa umýval a keď ma v hrdzavom plechovom lavóre ohúrila moja hlava s mocným nosom a trpkými ústami. Ale aby som si bol s touto zmenou načistom, o to sa postaral Camenzind senior, alebo keď som sa už celkom chcel vrátiť do prítomnosti stačilo len otvoriť zadŕhavú zásuvku stola v mojej izbe, kde ležalo a odpočívalo moje budúce dielo, pozostávajúce z balíka zožltnutých skíc a zo šiestich či siedmych náčrtkov na hárkoch papiera. Otváral som tú zásuvku len zriedkakedy.
Udržiavanie našej spustnutej domácnosti dávalo mi popri starostlivosti o starkého dosť roboty. Medzi doskami zívali diery, pec a kozub boli pokazené, dymili a smrdeli, dvere sa nezamykali a rebríkové schody na pôjd, javisko niekdajších otcovských výplat, boli životu nebezpečné. Skôr ako sa človek mohol do niečoho pustiť, musel si nabrúsiť sekeru, opraviť pílu, požičať si mlaček a pozhľadúvať klince, len potom sa oplatilo vytiahnuť z hnijúceho zvyšku niekdajšej zásoby dreva ešte použiteľné kusy. Pri reparovaní nástrojov a starého brúsa pomáhal mi trošku strýko Konrad, no bol už starý a pokrivený, takže veľa osohu z neho nebolo. A tak som rozdieral svoje mäkké pisárske ručičky na nepoddajnom dreve, pritláčal nohou vykývaný brús, liepal sa po streche, aby nepremokala, zabíjal som klince, oháňal sa kladivom, strúhal a stružlinkoval, pričom moje trocha stlstnuté telo vynorilo nejednu kvapku potu. Zavše uprostred práce odložil som kladivo, najmä pri protivnom plátaní strechy, sadol som si dorovna, potiahol si znovu z polovyhasnutej cigarety, zahľadel sa do hlbokého neba a užíval si záhaľky v blaženom povedomí, že teraz ma otec nemôže preháňať a nadávať mi. Keď išli okolo susedia, ženy, starí chlapi alebo školáci, aby som trocha prikrášlil tú svoju darebnosť, nadväzoval som s nimi priateľsko – susedské rozhovory a onedlho prischol na mne chýr človeka, s ktorým hodno prehodiť rozumné slovíčko.
“Ale sa dnes oteplilo, čo Lisbeth?”
“Veru hej, Peter. Čo porábaš?”
“Ale tuto dach plácem.”
“Nezaškodí, veď už bolo načim.”
“Veru tak”
“A čo porába starý? Ani sa nenazdá a bude mať siedmy krížik na chrbte”
“Už ôsmy , Lisbeth, ôsmy. Čo povieš, aj my sa toho kedy dožijeme? Nie je to veru špás.”
“Veď tak Peter. Ale už idem, mužovi musím dať jesť. Dobre sa maj!”
“Aj ty, Lisbeth.”
A kým s hrncom v obrúsku prepletala ďalej, vyfukoval som obláčiky dymu do vzduchu, díval sa za ňou a hútal, ako by to bolo, keby si všetci ľudia tak usilovne hľadeli roboty, zatiaľ čo ja už celé dva dni pribíjam jednu latu. No nakoniec som predsa strechu opravil. Otca to výnimočne zaujímalo, a keďže som ho nemohol vytrepať na strechu, musel som mu všetko dopodrobna opísať a zložiť účet z každého kúska laty, pričom som sa trošku aj pochvastal.
“No veď dobre,” dodal, “Dobre, ja len že som neveril, že budeš s tým hotový ešte tohto roku.”

Keď sa tak dívam späť na svoje cesty a životné pokusy a uvažujem o nich, teší ma i hnevá zároveň, že som došiel iba k starej skúsenosti: rybe vodu a sedliakovi zem a že sa z nimikonského Camenzinda aj napriek všetkým umeniam nestal mestský človek a svetoobčan. Privykám si na to, že taký je už poriadok, a som rád, že moja nešikovná honba za šťastím vo svete priviedla ma aj proti mojej vôli do tohto starého kúta medzi jazerom a horami, kde patrím a kde moje cnosti i neresti najmä však tieto, sú niečím všedným a obyčajným. Tam vonku som na domov zabudol a začal som si takmer pripadať ako zriedkavá, podivuhodná rastlina. A teraz prichádzam na to, že to bol len nimikonský duch, čo strašil vo mne a nemohol sa prispôsobiť obyčajom okolitého sveta. Tu nikomu ani na um nezíde pokladať ma za zvláštneho človeka, a keď tak pozorujem svojho starého tatka alebo strýka Konrada, pripadám si ako celkom obstojný syn a synovec. Mojich pár kľukatých letov v ríši ducha a takzvaného vzdelania možno právom porovnávať so strýkovou plavbou na plachetnici, ibaže mňa to stálo viacej grošov, námahy a pekných pár rôčikov. Odvtedy, ako mi bratanec Kuoni pristrihuje bradu a odkedy zasa nosievam nohavice na traky a pobehujem a vyhrnutými rukávmi, aj zovňajškom vyzerám ako domorodec, a keď raz ošediviem a zostarnem, prevezmem nebadane miesto po otcovi aj jeho malú úlohu v živote tejto dediny. Ľudia, pravda vedia, že som bol dlhé roky v cudzine, a ja sa vystríham povedať im, akému mizernému zamestnaniu som sa tam venoval a do koľkých kaluží sa mi prišlo namočiť, inak by som hneď prišiel k posmešnej prezývke. Kedykoľvek som hovoril o Nemecku, Taliansku alebo Paríži, trocha som sa nafukoval pri tých najparádnejších miestach dostal som sa zavše aj sám pred sebou do istej pochybnosti o svojej pravdovravnosti.
Ale čo mám z tých mnohých bludných ciest a uplynulých rokov? Žena, ktorú som ľúbil a ešte stále ľúbim, vychováva si v Bazileji dvoje pekných detí. Iná, čo ľúbila mňa, našla si útechu a obchoduje ďalej s ovocím, zeleninou a semenami. Otec, kvôli ktorému som sa vrátil do rodného hniezda, ani neumiera, ani neozdravieva, len sedí tu oproti mne na kanape, pozerá na mňa a závidí kľúče od pivnice.
Ale to nie je všetko. Okrem matky a utopeného priateľa z mladosti mám v nebi ako anjelov plavovlasú Agi a malého chromého Boppiho. A dožil som sa aj toho, že sa v dedina znova poopravovali domy a postavili sa kamenné hrádze. Keby som chcel, zasadol by som v obecnej rade. Ale aj tak je tam už dosť Camenzindov.
Najnovšie sa mi ukázala iná možnosť. S hostinským Nydeggerom, u ktorého sme otec aj ja vypili nejeden litrík velrlínskeho a wallinského alebo waadtländského, začína ísť dolu kopcom a obchod ho už neteší. Vyžaloval sa mi po tieto dni so svojím trápením. Najhoršie pritom je, že ak sa nenájde našinec, krčmu kúpi cudzí pivovar, krčma vyjde navnivoč a my v Nimikone nebudeme mať viac útulného hostinského stola. Dosadia nám sem dákeho cudzieho prenájomcu, ktorý bude, pravdaže, čapovať radšej pivo ako víno a za ktorého sa dobrá nydeggerovská pivnica zopsuje a znešvári. Odkedy to viem, nemám pokoja; v Bazileji mám v banke ešte čosi peňazí a starý Nydegger by nenašiel vo mne najhoršieho nástupcu. Háčik je iba v tom, že dokým otec žije, nemohol by som sa stať hostinským. Nevládal by som starého človeka odtiahnuť od pipne a okrem toho by ešte triumfoval, že som to so všetkou svojou latinčinou nedotiahol ďalej ako na nimikonského vinárnika. To nejde. A tak pomaličky začínam troška aj čakať, až starkému vypršia jeho dni, nie netrpezlivo, iba kvôli dobrej veci.
Strýka Konrada nedávno znova prepadol smäd po vzrušujúcej činnosti, a to po dlhých, v tichosti predriemaných rokoch, čo sa mi nepáči. Ukazovák má ustavične v ústach a čelo zmraštené od veľkého premýšľania, chodí s náhlivými krôčikmi dookola po izbe, a keď je jasné počasie, vyzerá často ponad vodu. “Všetko sa mi vidí, že si chce zasa postaviť dáku loďku,” povedala jeho stará Cenzine a ozaj vyzeral tak živo a odvážne ako už po roky nie a v tvári mal takú prefíkanú a rozvážnu črtu, akoby už teraz naozaj vedel, ako na to. No ja myslím, že z toho nič nebude a že sa to len jeho ukonanej duši zažiadalo krídel, aby bola skorej doma. Vezmite si plachtu, starý strýko! No keď to bude s ním už tak ďaleko, zažijú páni Nimikončania ešte niečo. Rozhodol som sa v duchu, že aj ja prehovorím na jeho pohrebe hneď po pátrovi pár slov, čo sa tu ešte nikdy nestalo. Spomeniem strýka ako človeka blahoslaveného bohom a vyvoleného a za touto dojemnou časťou nasypem trochu piesku do očí milovaným trúchliacim, že mi to iste tak ľahko nezabudnú a neprepáčia. Dúfam, že sa toho ešte dožije aj môj otec.
A v zásuvke mi ležia začiatky mojej veľkej básnickej skladby. “Môjho životného diela”, mohol by som povedať. Znie to však priveľmi pateticky, a tak to radšej nepoviem, lebo treba uznať, že jeho pokračovanie a dokončenie je ešte vo hviezdach. Azda raz príde čas, že začnem odznova, budem v ňom pokračovať a dokončím ho; potom sa splní túžba mojej mladosti, a ja sa predsa len stanem básnikom.
To by som si cenil tak alebo aj väčšmi ako obecnú radu alebo kamenné hrádze. No čo sa v mojom živote minulo, ale nestratilo, spolu so všetkými obrazmi milých mi ľudí, od štíhlej Rösi Girtannerovej až po neboráka Boppiho, by sa mi jednako len nevyvážilo.

Hanba im! Sláva nám!

24.03.2011

Hanba im! Sláva nám! Za druhej svetovej vojny bol slovenský štát spojencom Adolfa Hitlera. Slováci vypovedali vojnu USA. Z tých čias sa traduje anekdota: Dvaja slovenskí drotári sa o vypovedaní viac »

Kniha byliniek

23.03.2011

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky. O viac »

Šľak ma ide trafiť

22.03.2011

Šľak ma ide trafiť z chrumkavosti Šľak ma ide trafiť, keď niečo, čo má byť chrumkavé, nie je chrumkavé. Podľa mňa by malo byť na svete všetko chrumkané. Celý svet by mal byť jeden viac »

parlament, volba predsedu nku, rokovacia sala

Prieskum: KDH by volilo viac ľudí ako Most alebo hnutie Sme rodina

26.09.2017 12:23

Vyplýva to z prieskumu spoločnosti MEDIAN SK, ktorý robili na vzorke 1 125 respondentov starších ako 18 rokov od 24. júla do 20. augusta.

Diaľnica

Diaľnice idú na juh, sever má počkať

26.09.2017 12:00

Na rozbehnutie výstavby deviatich nových úsekov diaľnic musí štát vyčleniť 510 miliónov navyše.

porosenko

Porošenko podpísal kontroverzný školský zákon

26.09.2017 11:55

Otázka jazyka je na Ukrajine mimoriadne citlivá, pretože sa týka práv rebelujúcich Rusov žijúcich vo východnom Donbase.

kurdi, kurdistan

Volebná účasť v kurdskom referende bola vysoká, až 72 percent

26.09.2017 11:43, aktualizované: 12:05

V referende hlasovali obyvatelia regiónu Kurdistan, ďalších kurdských aj sporných oblastí ako aj Kurdi v diaspóre.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 140
Celková čítanosť: 117736x
Priemerná čítanosť článkov: 841x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy