Autorom nasledujúcich myšlienok je Sully Prudhomme.
Až na hlupákov je vskutku vzácnosťou, aby sa človek primerane nevážil, aj keď za veľa nestojí.
Vážnosť hlupáka spočíva vo voľnom pôsobení gravitácie na molekuly tváre. Nie je teda to isté ako serióznosť.
Nudím sa s hlupákmi, tak ako sa oni nudia medzi sebou.
Keď je reč o hlupákoch, má to tú výhodu, že robíme prirodzene výnimku.
Súhlasný výzor oklame iba hlupákov.
Duchaplným ľuďom ani tak nezávidím ich dôvtip, neraz slabý a povrchný, ako výhody, ktoré ťažia z jeho pôvabu a ľahkosti. Uvažovanie unavuje, oni nám ho spríjemnia, ušetria nás definícií, to jest presného, ale suchého opisu predmetu a nahradia ho farbou, živou a krásnou, hoci v kontúrach, rozplývajúcich sa do neurčita. Najlepšie môžem prirovnať ich diela k niektorým maľbám, efektným na pohľad, nad ktorými by sa ale anatóm smiechu nezdržal. Ich diela nie sú presné ani obludné. Duchaplní ľudia sa skrývajú za zdravý rozum, ten je ich kritériom. Zdravý rozum je koniec koncov kumšt nevyrábať pre potreby ducha šokujúce monštrá. Keď má zanechať neurčité proporcie a sústrediť sa na presné vymedzenie podstát, ukáže sa, že je neobyčajne bojazlivý, úbohý a nepovolaný.
Kalambúr: dve slová nabité vtipom, hoci stoja samostatne.
Nezaobalená priamosť skôr prekvapí než by si niekoho získala.
Z priamosti čerpáme obrovskú silu a samostatnosť, ale absolútna otvorenosť, žiaľ, vylučuje takt. Ten, kto si myslí všetko, čo hovorí, je len úprimný a môže byť taktný. Úprimnosť spočíva v tom, že neklameme. Len ten je priamy, kto ľahostajne povie všetko, čo si myslí. Pokiaľ sa nás nepýtajú, môžeme byť úprimní, lebo hovoríme len to, čo chceme, ale keď sa nás pýtajú, treba súčasne myslieť na všetko, čo hovoríme, a povedať všetko, čo si myslíme, s obavou, že nebudeme úprimní. V odpovedi sa vskutku priamosť už nesmie odlišovať od úprimnosti. Nepovedať všetko znamená zatajovať; mlčanie sa stáva pretvárkou. Zdá sa to všetko veľmi subtílne, ale styk so spoločnosťou nie je menej krehký. Keď od nás chcú vymámiť našu mienku, nemyslíme si, že pravdu zachránime mlčaním? Všetci sme odsúdení na to, aby sme sa buď pretvarovali, alebo nepáčili. Zmeny, ktoré by vyvolala v ľudských vzťahoch úprimnosť, by sa nedali vyčísliť.
Drsnosť priamych ľudí vyvoláva pochlebovanie falošných, kým citlivých zastrašuje až do takej miery, že z nich urobí falošníkov.
Naozaj sa vypláca byť úprimným. Ak si priznáme svoje nedostatky, vykúpime sa z nich a získame tak zásluhu a priazeň, ktorá ich toleruje, pretože ak uznáme svoje omyly, pokoria nás len celkom máličko, vinníkovi to vráti česť a urazenému to polichotí.
Pýcha je práve tak schopná posvietiť nám na schopnosti iných, ako zavrieť nám oči pred našimi vlastnými.
Pýcha v nás nevyvoláva iba zveličenú úctu k vlastnej osobe, ale aj túžbu, aby si nás uctili iní. Nie je na tom nič zlé, ak ju požadujeme zaslúžene, ale pyšný človek si ju chce najčastejšie kúpiť za falošné peniaze – provokáciou.
Len tie ambície majú budúcnosť, s ktorými sa márnivo nevyťahujeme.
Zapodievať sa vždy iba sebou, a nikdy nie inými, tomu hovorím absolútna pýcha.
Pyšnú dušu ľahko rozoznáme od veľkej: prvá hľadá ušľachtilosť, aby ju prevýšila, druhej záleží na ušľachtilosti samej.
Závisť je zúfalstvom pýchy, a tiež vzdorom. Ale vzdor v sebe zahŕňa priznanie menejcennosti, kým závisť je len vedomím menejcennosti. Vzdor by som teda definoval takto: priznanie menejcennosti, ktoré si vynútila pýcha. Závisť vyviera z pocitu menejcennosti, ktorého sa pýcha usiluje zbaviť buď znižovaním zásluhy, aby sa k nej priblížila, alebo jej zveličeným ospevovaním, aby sa vzdialila od akéhokoľvek porovnania, alebo aby ju spochybnila.