LIST VEĽKORUSA FIODORA MICHAJLOVIĆA
VEĽKOSLOVÁKOVI JÚLIUSOVU VOJTECHOVIČOVI
V KTOROM VEĽKORUS KLADIE ZÁSADNÉ OTÁZKY
Mlilý Július Vojtechovič,
ak sa snáď chystáte na Onen svet, musím Vás upozorniť, že tu vládne veľká skrivodlivosť. Ani len v našom kaštieli, kde „žije“ v medzihviezdnom priestore plno kvalitných a smelých hráčov, ochotných vo dne v noci riskovať, nie sú herne! Možno tomu neuveríte, ale tu na Onom svete si človek nemôže zahrať nielenže ruletu alebo bakarat, ale ani tie hrkotavé skrine – automaty tu nikde nie sú! A vy dobre viete, že som bol za svojho života na Zemi vychýrený hazardný hráč a mnohí vydavatelia zo mňa dostali knižku len preto, lebo som potreboval zálohu do kasína v Baden Badene. Ale ak nie ste rodený hazardný hráč – čert Vás vzal -, máte sa na čo tešiť. Nekonečné debaty o umení, literatúre, politike, histórie tu vedú elitní „hráči“ z celého sveta. Nemravník MAUPASSANT mi v sobotu ukazoval Váš list o múdrosti mladých dievčat tam u Vás – na Slovensku.Dobre som sa pobavil. Dúfam, že trváte na tom, čo ste napísali TURGENEVOVI, že sa vaše listy tu u nás na Onom svete môžu zverejňovať. Lebo to, že uverejňujete naše listy v Národnej obrode, je na pováženie. Vy vlastne zarábate na našich myšlienkach! Nuž ale – čert vzal naše myšlienky, keď sú len z Onoho sveta. To nikomu ani nedokážete, že sú tie myšlienky naše. Myšlienok lieta v medzihviezdnom priestore viac ako meteorov či hviezdičiek. Keď v lete na vyhviezdenej oblohe vidíte padať hviezdu – možno to padá nejaká žiarivá myšlienka? Tu si teba položiť otázku, či ten myšlienkový dážď ľudstvo zachráni. Či by nebolo zdravšie prežiť pozemský život v bezmyšlienkovitom rojčení, zbojníctve či v práci pre Pána. To je jedno či už pre Pána Boha, pre Pána majiteľa, či len tak „prepánajána“.
Maupassantovi píšete o príhode, ktorá sa Vám stala s 18-ročnou slovenskou študentkou. Vraj ste jej chceli požičať módnu Johnsonovu knihu Dejiny 20. stročia. „Prečítajte si ju a dajte ju prečítať aj spolužiačkam!“ povedali ste jej. Tá slečna sa na Vás usmiala a spýtala sa: „A nie je tá literatúra tak trochu depresívna?“ „Veru,“ odpovedali ste, „veľmi depresívna…“ „Tak si ju prečítam, až keď budem staršia!“ zasmiala sa študentka.
Ach, aké sú múdre vaše študentky! Koľko depresií, beznádeje, rozpakov, ba hodín temna som zapríčinil mladým čitateľom od Petrohradu až po New York svojimi Bratmi Karamazovcami, Diablom posadnutými či Zločinom a trestom! Mnohí čitatelia si kladú otázku či vôbec bolo užitočné „prehrýzť sa“ mojimi stránkami, pretrpieť si „peklo“, ktoré sa odohráva v hlavách hrdinov mojich románov. Nejdem sa ospravedlňovať. Som presvedčený, že návšteva môjho literárneho „predpeklia“, toho panoptika, ktoré mi Boh inštaloval v mojom veľkoruskom mozgu, bude užitočná každému čitateľlovi ešte aj o tisíc rokov. Presne ako pohľad návštevníka galérie na Boschove groteskné výjavy alebo Hodinu anatómie Dr. Tulpa od Rembranta van Rijn. Prepáčte mi tú pýchu, ale niektoré kapitoly mojich kníh si skutočne vážim. Aj keď vznikli napríklad preto, lebo som nemal za čo hrať v kasíne. To najlepšie v umení občas nevzniká z prenikavej vôle niečo povedať – ale z hráčskej vášne. Z toho nesmierneho vzrušenia, ktoré vie vyvolať dotyk človeka s absolútnym krásnom. Aj keď krásnom „diabolm posadnutým“.
Často tu na Onom svete debatujeme o otázkach, ktoré som ja kládol už s sedemdesiatych rokoch 19. storočia. Na niektoré doteraz jasne nikto neodpovedal. Vo svojom Denníku spisovateľa, ktorý vychádzal v roku 1877, sa pýtam, či sme my Rusi v Európe len votrelci. Píšem tam: „Naši statkári predávajú svojich nevoľníkov a za získané peniaze cestujú do Paríža, kde vydávajú sociálne revue. Už sme sa odtrhli od Ruskej zeme tak, že nevieme, v čom sa líši duša ruského mužíka od duše Európana. Napokon ruskí statkári nikdy nebrali charakter ruského mužíka do úvahy. Ani mu nijaký charakter nepriznávali. Zabudli sme, že by vôbec nejaký mohol mať, a ani sme sa naň nikdy nepýtali.Mysleli sme, že náš ľud prijme hneď všetko, čo mu ukážeme (to jest vlastne prikážeme) z Európy. Naši všeľudia sa ešte stále tvária, že vlastnia ruských nevoľníkov, aj keď sme už nevoľníctvo zrušili“
Zatiaľ to vyzerá ešte aj koncom 20. storočia tak, že sme my Rusi v Európe naozaj len votrelci. Hoci za literatúru a hudbu v posledných dvoch storočiach nám môžu byť Amerika a Európa vďačné. Tebe to môžem napísať otvorene, milý Július Vojtechovič, pretože viem, že si rusofil.
Čo teda v dnešných časoch s našou „širokou ruskou dušou“ v Európe? Vyhnať ju nadobro z Európy? Pristrihli ste nám krídelká, aj keď naša mládež medzi sebou hovorí v Petrohrade po anglicky… Chvíľu to potrvá, kým nám zasa narastie hrebienok. Máte sa na čo tešiť. Kto z nás raz okúsil lesk a pohodlie európskych kúpeľov, kto raz vošiel do hazardného kasína v Monte Carle alebo Baden Badene či Ostende – nikdy sa nezmieri s blatom Strednej Ázie.
Pozerám na ten Váš svet s priateľmi, šľachtickými i nešľachtickými ruskými spisovateľmi tu z Onoho sveta, a krútim hlavou. Nič sa nezmenilo. Donskí kozáci opäť chodia s bičíkmi, Ukrajinci nám berú Krym. Čo z toho všetkého bez Boha a bez Cára bude? Ale možno sa ruský mužík vracia k Bohu a k Cárovi. Veď ten mužík (ktorý komunistov prežil) sa vlastne Boha a Cára nikdy nevzdal. Tak ako moslim svojej viery. O všetkých zrejme budete teraz počuť častejšie.
Nuž takto je to teda so starým Dostojevským, vychýreným hazardným hráčom v rulete i v ľudskej duši. Aj tak som vždy najviac miloval svoje Biele noci. Napísal som ich v roku 1848. Mal som 27 rokov a nevedel som nič o pohyboch Vašich národov v Rakúsko-Uhorsku. Ruská šľachta vtedy chodila po promenádach európskych „kurortov“ a ktosi práve vymyslel (neviem, či nie rovno Puškin) výraz „lišnije ľudi“ (zbytoční ľudia)
To je veľká téma na Vašu odpoveď na môj List, milý Július Vojtechovič… Lišnije ľudi. Nezaváňa to rasizmom? O ktorom človeku môžte vyhlásiť, že je zbytočný? Je vôbec niekto zbytočný?
Odpovedajte na adresu
Fiodor Michajlovič Dostojevskij
Onen svet
Július Satinský