Na dnes som pripravil báseň Hermanna Hesseho
Strach v noci
Zdesené hodiny s pavučinou v kúte hovoria,
vietor okenicou trepe
a sviece sú už poloslepé,
v rozliatom vosku skoro dohoria.
Už dopitá je fľaška,
len tône v každom kúte,
ich dlhé prsty sú proti mne natiahnuté.
Tak ako v detstve
zavieram oči, dýchym len sťažka
v strachu sa chúlim do kresla, ale mama,
tá neprichádza,
ani verná slúžka, čo večne hrešila ma,
aby ma vzala na ruky a zbavila
môj svet hrôzy a útechou ho zjasnila.
Dlho sa krčím v tme s rukami na lone,
na streche píska vietor, smrť chodí po dome,
omietka za čalúnmi padá,
smrť sedí, pradie, je to strašná priadza,
otvorím oči, chcem ju chytiť a uvidieť zblízka,
no hľadím do prázdna a vtom počujem,
ako si ďaleko posmešne píska,
tackám sa k posteli – ó, zaspať, zaspať chcem!
Ale spánok je vták, ktorý sa ľahko splaší,
nedá sa chytiť, krídla rozpína si
a pískajúc si (ó, ten posmešný tón!)
šuštivým letom do vetra bŕka von.