Jeden známy mi v dobrom rozmare povedal, že jediným fungujúcim dôkazom nášho kapitalizmu sú benzínové pumpy. Nuž, v tom prípade sa človek nemôže pomýliť. Kam sa pozriete, všade vidíte dôkaz. Shell, ÖMV, Agip atď. Ešte aj Benzinol. Tak sa to tuším volá. Ale môj známy sa mýli. Okrem benzínových púmp jestvuje ďalší dôkaz, že už nežijeme v rozvinutom socializme. Bratislavské korzo.
Mal som možno dvanásť rokov, možno ešte menej, keď som začal chodiť na korzo. Na to od Michalskej brány po propeler. Volalo sa študentské. Bolo totiž aj Anča korzo. Od kina Slovan po kino Palace. Tam sa prechádzali slúžky s vojakmi. Po štyridsiatom ôsmom slúžky zrušili a vojakom sa samým prechádzať nechcelo. Študenti fungovali aj po februári, takže korzo Michalská – Sedlárska žilo intenzívnym životom. Každý večer od šiestej do ôsmej, v nedeľu od desiatej do dvanástej. Od šiestej do ôsmej. Fakt. Po ôsmej by ste tam už nestretli nikoho. Gymnazisti museli utekať domov a dospelí sedeli pod viechou alebo v nočnom podniku. Cercle, Lotos, Jalta, Devín, to všetko bolo naokolo. A všade hrala tzv. živá hudba. Na korze sa v dennom čase mohol stretnúť každý s každým. Pred maturitami tam zverejňovali témy písomiek. Ale aj vtipné mystifikácie. Napríklad Sexuálny život chrústov a jeho vplyv na hrdzavenie zemskej osi. Chrústy vymreli a už ich nikdy neuvidíme. Aj korzo, o ktorom píšem sa koncom šesťdesiatych rokov kamsi vyparilo. Večer od šiestej do ôsmej bolo od Michalskej brány po propeler mŕtvo. Pred šiestou a po ôsmej takisto. Hovorievalo sa, že korzo zaniklo preto, lebo to bol typický znak malomesta, a keďže sa Bratislava stala veľkomestom, korzo už nepotrebuje. Ja si skôr myslím, že zánik korza má čosi spoločné s 21. augustom 1968. Po tom, čo sa tu stalo, nebol nejaký mimoriadny dôvod stretávať sa. A keby sa aj nejaké študentské skupinky chceli stretnúť, vždy by niekto chýbal. Srdečný pozdrav z Toronta, Jožo.
Chodím večer do centra tak raz za rok. A preto sa ozývam možno trochu oneskorene. Korzo znova žije! Už vlani som si to všimol. Je tam plno, ako vravíme my divadelníci. A nie je to len na státie ako za starých čias. Všade sa sedí, kaviarničky na chodníkoch sú plné a v každej krčmičke majú minimálne štyri druhy čapovaného piva! To tu ešte nebolo! Kam sa hrabú benzínové pumpy! Sadnite si na jedno malé a v priebehu polhodiny si k vám postupne prisadne aspoň sedem kamarátov a známych. Niektorí po čase odídu, ďalší prikvitnú. Všetci idú okolo len tak náhodou. Vraj. Nebude to náhoda. Ťahá ich to ta, kde to frčí. Starší páni sedia pri stolíku a s úľubou si prezerajú mladé dievčatá, ktoré sa – ľahko odeté – promenádujú po chodníku. Tí čo sedia chrbtom k chodníku majú smolu. Ale my, čo sme vychytili výhodné miesta, im o tej kráse radi porozprávame. Niektoré slečny sa na mňa okoloidúc usmejú. Nijaké prísľuby, len taká ľahká koketéria. A v niektorých prípadoch, bohužiaľ, aj náznak úcty. Nebudem ta chodiť pričasto.
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
—————————————————————–