Uhorková sezóna je v plnom prúde. Ale naozaj neviem, prečo sa toto obdobie, obdobie prázdnin a dovoleniek, volá práve takto. Uhorková sezóna: Je jasné, že v tomto období o nič nejde. Všetci majú voľno. Odcestovali. Sú pri mori alebo v horách. Keď som bol chlapec, hneď po skončení školského roka ma rodičia odsunuli do Pliešoviec k starej mame. A tam sa teda o uhorkovej sezóne hovoriť nedalo! Tam by mi ani nenapadlo, že o nič nejde, že sa nič nedeje. Tam sa diali veci, že by ste sa čudovali! Napríklad vojna. Horný koniec proti dolnému. S gumipuškami. Ako strelivo sa používali drobné kamienky. Používať ohnuté klince bolo zakázané. Pravidlá sa dodržiavali, neoplatilo sa ich porušiť, pretože cez deň sa bojovalo a podvečer sa boj prerušil. Zavládlo prímerie a hral sa fodbal. Píšem tak, ako sme to vyslovovali. Aj tú koženú loptu, s ktorou sme hrali, sme volali fodbal. Milan, dones fodbal, volali na mňa kamaráti, lebo ja jediný som tú koženú loptu vlastnil. Kúpila mi ju stará mama. Rozmaznávala ma, lebo som bol jediný vnúčik. Takže som mal fodbal a bol som z Bratislavy. To budilo u kamarátov aj rešpekt, aj mierne pohŕdanie. Mali ma radi, ale nepatril som k nim. Väčšinou to boli sedliacki chlapci a cez prázdniny museli doma pomáhať, zatiaľ čo ja som mal voľno. Ale to, čomu sa hovorí triedna nenávisť, to som necítil. Až jedného dňa, presnejšie jednej noci, nám niekto hodil do okna kameň. Jánošík to nebol, lebo kameň bol zabalený do trojrohého lístka. Stará mama mi povedala, že to boli „tie svine komuňistickie“. Na druhý deň sa mi zväzácky aktivista, predtým môj dobrý starší kamarát, začal posmievať práve pre ten fodbal. Vytušil som čosi zvláštne. Vyčítal mi, že ten fodbal je môj. A že by, podľa správnosti, mal patriť všetkým. Inými slovami – jemu. A on že by to už zariadil, aby sa na všetkých dostalo. Vtedy som ešte netušil. že to, čoho som bol práve svedkom, sa volá revolučná zmena. A ani vo sne mi nenapadlo, že sprievodným znakom každej revolučnej zmeny je predovšetkým zmena vlastníckych vzťahov. So slzami v očiach som bežal na faru za pánom seniorom, s ktorým som sa stretával pravidelne, lebo sme si vymieňali známky. Mali sme rodinného priateľa, ktorý študoval v Moskve na dôstojníckej škole a posielal nám pohľadnice. Pán senior bol uchvátený sovietskymi známkami. Aj tie, ako napokon všetko sovietske, boli najväčšie na svete. Keď som mu rozprával príhodu s fodbalom a bývalým kamarátom, len si povzdychol a zašomral: „Skaza.“
Odvtedy sa pre mňa svet zmenil. Ani uhorková sezóna už nikdy nebola taká ako predtým.
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
——————————————————————