Prestavte si, čo sa mi prihodilo
Išiel som na poštu, pretože som v schránke našiel oznámenie, že si mám vyzdvihnúť rekomando. Adresát nebol zastihnutý. Tak je to potom napísané na tej oznamovacej listovej zásielke. Ale nepredbiehajme. Mimochodom, všimli ste si, ako perfektne ovládam poštársku terminológiu? Akurát mi nie je jasné, či tá pani, čo nám nosí poštu, sa volá poštárka, alebo doručovateľka. Prihováram sa za poštárku, lebo ako doručovateľka v tomto prípade zlyhala. Zásielku mi totiž nedoručila, pretože, ako som už podotkol, nebol som zastihnutý. S papierikom o oznámenej listovej zásielke som teda išiel na poštu. Vošiel som do vestibulu, a pretže bola sobota dopoludnia, nebolo tam nikoho. Potešil som sa, obyčajne tam je rad. Vždy, keď v ňom stojím, rozmýšľam o tom, prečo sa práve vydávania oznamovaných listových zásielok nijako nedotkla moderná výpočtová technika a prečo tie pracovníčky za priehradkou musia každú oznamovanú zásielku hľadať v hŕbach obálok a často ju nemôžu nájsť. Alebo prečo sa ma poštárka neusiluje zastihnúť inokedy, veď aj tak chodí do nášho domu každý deň. Ale zase som odbočil Vošiel som do vestibulu a nebolo tam nikoho. Ani pred okienkom, ani za ním. Moja radosť bola predčasná. Postavil som sa pred okienko a čakal som. To okienko má zvláštny tvar. Keď chcete, aby vás dotyčná za okienkom videla, musíte sa hlboko skloniť. Ale ona vás vlastne nepotrebuje vidieť. Stačí jej preukaz totožnosti. Takže za okienkom nikto. Čakám. Minútu, dve tri. Potom nesmelo zaklopem na drevo. Nič. Klopem na okienko. A to som nemal. Pretože spoza skriniek, poličiek a obálok sa vyrútila mladá osoba ženského pohlavia. Mal by som pre ňu aj priliehavejší názov, ale zostaňme pri tomto úradnom. Mladá osoba ženského pohlavia. Začala na mňa kričať, prečo klopem na okienko. Neklopkaj večer, môj milý, u nás na oblôčik, naši mi včera zobrali od komôrky kľúčik, zaspievala by Melánia Oláryová. Ale mladá osoba ženského pohlavia nespievala. Kričala. Na mňa, starca, ktorý sa tak zaslúžil o slovenskú kultúru. Tíško som povedal: Nik tu nebol, tak klopem. Bola som na záchode, aj ja som len človek, kričala mladá osoba ženského pohlavia. Prišlo mi to ľúto. Presnejšie, začal som sa ľutovať. Prečo na mňa kričí. Keď sa jej nechce robiť na pošte, prečo si nenájde iný flek? Povedzme na ministerstve. Keby mi to urobili v obchode, už tam viac nevkročím, ale poštový úrad si vyberať nemôžem, Atď., atď. Rozhodol som sa že sa už nikdy nenechám tyranizovať štátnymi zamestnancami a nabudúce…
Nabudúce prišlo čoskoro. V piatok šestnásteho o deväť nula nula mal som sa dostaviť so svojou dcérou na istý úrad v dôležitej veci. Dcéra kvôli tomu pricestovala zo zahraničia pretože som na tom trval. Vošli sme do budovy a vrátnik na mňa začal kričať, čo tam robím a kam idem. Spomenul som si na poštu a na svoju hrdosť. Zrúkol som na neho, že mám predvolanie na deviatu. Keby ešte mukol, namojdušu dostane na bendžo. Ale nemukol Pozrel na predvolanie a povedal: je to na august. Skrátka – prišli sme o dva mesiace skôr. Na žiadnom mojom predstavení sa moje dcéra tak dlho a tak schuti nesmiala.
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
——————————————————————