Bude sa vám zdať čudné, že akurát na prvého mája, keď slávia svoj sviatok pracujúci na celom svete, spomenul som si na svoju prvú (a doteraz aj poslednú) návštevu Londýna. Ale uvidíte, že to spolu predsa len nejako súvisí.
Bolo to okolo Veľkej noci v šesťdesiatom ôsmom, keď som využil ponuku Cestovnej kancelárie mládeže na dvojtýždňový zájazd do Londýna a okolia. V tom čase sa to u nás už poriadne uvoľňovalo, demokratizovalo sa ostošesť a komunisti sa začali deliť na pokrokových a konzervatívnych. Tešil som sa, že sa prvý raz v živote pozriem na Západ, o ktorom som dovtedy veľa dobrého nepočul a aj preto som si o ňom myslel len to najlepšie. Cestovali sme vlakom a potom z Ostende loďou a z Doveru zas vlakom. A už sme boli v Londýne, v meste, v ktorom práve odstránili povestnú smogovú hmlu, v ktorom ešte stále nebolo povolené stavať výškové budovy, v meste, kde ešte existovalo Soho a kde som sa za dve libry stal okamžite členom striptízového klubu. Z môjho členstva nevyplývalo nič, ani povinnosti, ani úľavy, ale i tak som naň dodnes hrdý.
Hneď po príchode do Londýna sa našej mládežníckej skupiny zmocnil človek-domorodec. Vyzeral trochu ako John Lennon. Dlhé vlasy, okuliare, zanedbaný zovňajšok. Bol to, dá sa povedať, náš sprievodca. Mal nám ukázať Londýn, zaviesť nás ta, kde treba, aby sme videli to, čo treba. Počas týchto príjemných výletov sa zo sprievodcu nebadane stával inštruktor, až sa z neho napokon vykľul aktivista. Bol totiž povedané dnešnou terminológiou, výrazne ľavicovo orientovaný. Skrátka Marxista. Bolo to absurdné. Uprostred Londýna ma ustavične presviedčal a výhodách socialistického systému a úprimne mi závidel, že v takom systéme žijem. Nevedel som sa z toho spamätať. Dvadsať rokov trvalo, kým sa u nás konečne začalo o socializme hovoriť kriticky, kým sme začali dúfať, že sa to pohne normálnym smerom – teda na Západ – a tento inštruktor mi tu priamo na Oxford Street dokazuje, že tam odkiaľ prichádzame, je to oveľa lepšie ako tu, kde práve som. Po pár dňoch som si povedal, že počkám na príležitosť a vrátim mu to aj s úrokmi. A príležitosť prišla. Deň pred návratom domov nás inštruktor zaviedol na cintorín, zastali sme pred náhrobným kameňom, on zvážnel a po chvíli povedal: „Tu leží Karol Marx“ Vedel som, že je to naša príležitosť. Pozrel som naňho a zašepkal som: „Kto to bol?“ V dojatí buď nepočul, alebo neveril, takže som to musel zopakovať: „Kto to bol?“ Zmätene na mňa pozrel ani mu nenapadlo že žartujem. Aktivisti nemajú zmysel pre humor. „Ty nepoznáš Marxa?“ vyhŕklo z neho. „Poznám,“ odvetil som, „ale ten sa volá Groucho a nie Karol.“ Hlboko sa mi zahľadel do očí. „Ale Lenina poznáš,“ povedal s nádejou v hlase. „Lenin?“ opýtal som sa nesmelo. „Uľjanov!“ skríkol. „Viem, manžel tej primabaleríny,“ povedal som so stoickým pokojom. Aktivista sa na mňa chvíľu díval, potom zdvihol oči k nebu a celkom nemarxisticky vzdychol: „Pane Bože“ „Toho poznáme všetci,“ konštatoval som a vrátil som sa do krajiny, kde zajtra znamenalo už včera. Nech žije prvý máj!
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
—————————————————————–