Nedávno som zazrel v televízii anketu na tému: Je naša armáda pripravená vstúpiť do NATO? Reportér kládol túto otázku náhodným chodcom, takže odpovede bolestne pripomínali obľúbený program Aj múdry schybí. Načo týmto ľuďom kladú takúto otázku, hovoril som si v duchu, čo môžu oni vedieť o stave našej armády, nehľadiac na to, že, ak sa dobre pamätám, niektoré údaje o stave armády by mali zostať utajené. Môžu o nich vedieť iba nositelia vojenského tajomstva a skupina ľudí nimi poverených. To je, čo? To je nádhera – skupina ľudí ním poverených… to je slovník! Prebudil sa vo mne príslušník československej armády, hodnosť vojak, funkcia: strelec ČVO 1. ČVO znamená číslo vojenskej odbornosti. Mal som aj ďalšiu funkciu: metodik KOP. KOP znamená kultúrno-osvetová práca. Čo znamená metodik, neviem dodnes. Slúžil som poctivo dva roky, z toho väčšinu času vo VUS-e. VUS znamená Vojenský umelecký súbor. Už samo spojenie vojenského s umeleckým naznačuje, že v tomto prípade ide o svetovú raritu. Kam sa na nás hrabú doktori zo seriálu M.A.S.H,! To boli legitímni lekári, ale ja v čase svojho vojenčenia som nebol ani vojak, ani umelec. A vojakom už ani nikdy nebudem. V šesťdesiatom deviatom ma vyčiarkli z radov československej armády. A pri tej príležitosti mi prichádza na um (tiež pekný výraz) iná, podobná otázka. Bola naša armáda pripravená na vstup vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968? Kto nám na to odpovie. Je to ako s NATO. Všetko sú len dohady.
Mimochodom, keby som pripravenosť našej armády na vstup do NATO mal posudzovať na základe svojich osobných skúseností spred tridsiatich piatich rokov, tak neviem. Vtedy som mal pocit, že dvojročná povinná prezenčná služba je dobrá na to (všimnite si, ako rezignujem zo šance na slovnú hračku, ide totiž o vážnu vec), aby sa branec naučil dokonale vyhýbať akejkoľvek aktivite, inými slovami, aby sa naučil ulievať. My starí mazáci, starí ulejváci – to bola predsa hymna tých, ktorí to mali „za pár“. Milá moja, richtuj dziru, za pár pôjdem do civilu, spievalo sa v sobotu o polnoci pred trebišovskou kasárňou, kde som slúžil vo funkcii čašníka v dôstojníckej jedálni. Vtedy v Trebišove bolo jasné, že sme pripravení na všetko. Po auguste som sa presvedčil, že je to pravda. Sme pripravení na všetko, ale len v prípade, že k ničomu nedôjde.
Takže ak mám seriózne odpovedať na otázku, či je naša armáda pripravená na vstup do NATO, musím povedať, že netuším. Viem len jedno: ak sa to stane, netreba sa brániť. Podobne ako v šesťdesiatom ôsmom.
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
————————————————————–