Šľak ma ide trafiť z citosloviec
Každý si ich používa, ako chce! Citoslovcia sú slovcia plné citu: napríklad FUJ. Odjakživa som používal FUJ, keď som pocítil k niečomu odpor: k trusu, k zločinu, k paradajkovej polievke s písmenkami alebo k jedovatej zmiji…
Ale keď som sa započúval do fujovania iných ľudí, zistil som, že nie každý vyjadruje citoslovcom FUJ odpor. Niekto si v horúcom lete grgne zo studeného piva v orosenom pohári a keď sa napije – vyjde z neho vzdych: „Fuj, to je dobré!“ Alebo môj priateľ dr.Štupel vzdychá pri čučoriedkach: „Fuj, ale si mi dala!“ Iný vykríkne pri úľaku: „Fuj, či som sa preľakol! Skoro ma zrádnik uchytil!“ Tých FUJOV okolo mňa – okrem môjho FUJA – je veľa. Takže ak slovník vysvetľuje citoslovce FUJ ako citoslovce odporu, nemá pravdu, ani len polopravdu. Možno len takú šestnástinku z pravdy. A keď vám niekto šestnástinku z pravdy vydáva za celú pravdu – niečo nie je v poriadku. Usiluje sa o svoju pravdu a ostatným ich šestnástinky chce uprieť. Skiaď to právo? Či si ho on dal?
Aj moje obľúbené citoslovce FÍHA, po ktorom ja vždy aj zahvízdam, aby bolo každému jasné, že som prekvapený, používajú iní ľudia pri iných príležitostiach, ako je prekvapenie. Ja keď uvidím pekné bikiny na peknej čučoriedke, vyjde zo mňa prekvapivý vzdych: „Fíha!“ (+hvizd) – akože neverím vlastným očiam a či je to vôbec možné? Ale podaktorý sedí v krčme, potom zvolá: „Pán hlavný platím!“ Siahne do kešene a vyjde z neho: „Fíha, kešeň je prázdna. Zabou som si doma peniaze!“ A čašníkovi od zlosti až zle príde.
Nie je to s používaním citosloviec také jednoduché, ako si myslíte. Poviete hapčí, keď kýchnete, prípadne a dva – trikrát hapčí a v Bulharsku vám prinesú čvevabčiči, lebo vás zle rozumeli. Na Záhorí mačka nevraví MŇAU, ale MNÉU, v Trnave MNAF!
Veľmi zaužívané je citoslovce NONONO. Niektorí nevedia prestať, keď sa ním vyhrážajú: NONONONONONONO! Ale niektorí vyjadrujú tým NONONO bezradnosť. Opýtajte sa takého človeka: „A dali by ste za ten klobúk stovku?“ A on na to „Nó…nó…nó…čo ja viem…“, nevie sa rozhodnúť. A keď začnete nonókať vo Francúzsku, nikde vám nič nedajú. Nosové francúzske NO je zápor.
Ani v Japonsku nie je no citoslovce. Tam to nie je ani len zápor. Tam je to druh divadelného predstavenia. Ako je u nás opereta, muzikál alebo činohra, v Tokiu majú NO divadlo. Mrmlú si, vystrkujú namaľované nechtiská, grúlia očami, poskakujú a Japonci v hľadisku plačú ako diví.
Rozmýšľal som, z čoho vzniklo slovo puška – strelná zbraň. Je to spotvorenina citoslovca PUF! Lebo keď puška vystrelí, urobí PUF! Takže správne by malo byť pufka. Strelná zbraň, ktorá robí PUF. Ale začnite hovoriť pufka. „Mám doma dve pufky… pufný prach“ – hneď si všetci budú myslieť, že vám chýbajú predné zuby!
Aj BUBUBU, ktorým niekoho chceme postrašiť, má rôzne odtiene. U jachtavých je to rozbeh do vety: BUBUBUde, ako nebolo! Niektoré manželky prezývajú svojich manželov BUBUBU alebo jednoducho BUBU, v intímnych chvíľach BUBUŠKO…
Ajajajajaj, dáko som sa rozkecal. Počujete? Ja hovorím ajajajaj, keď mám obavy. Niekto hovorí to isté, keď si poreže prst – hľadí na ranu a jajká AJAJAJAJ… Na futbale sú fanúšikovia, ktorí na tribúne kričia AJAJAJAJ, keď ich futbalista sklame a netrafí bránu súpera, jedným slovom zluftuje!
Šľak ma ide trafiť z našej nejednotnosti. Každý si používa JAJ, JUJ, FUJ, BUM alebo BÁC ako chce. Najvyžší čas, že sa to chystá spisovateľ Ferko napraviť. Juj, ale nám odľahne!
Zdroj: Július Satinský: Šľak ma ide trafiť, HEVI 1997
——————————————————————