Autorom nasledujúcich myšlienok a citátov je Sully Prudhomme
Filozofická debata má tri stupne: hovoriť, pochopiť, zhodnúť sa (dohodnúť sa). Z toho vyplývajú tri nikdy nerešpektované pravidlá:
1. Dobre vedieť, čo máme povedať
2. Počúvať sa a definovať
3. Zbaviť sa sebalásky
Keď sa nám zrútia všetky ilúzie, stačí hľadať pravdu a znova sa mocne pripútame k životu.
Literatúra je bohatšia na kvety ako na plody, veda opačne. Vo filozofii je malá úroda a na vine je pôda. Živí svojich ľudí nahanebnými falzifikátmi. Pravá filozofia spočíva v tom, že sa nedáme oklamať nijakým názorom, a tobôž nie skepticizmom.
Prečo Descartes nepripustil, aby človek hľadal ideu nekonečna v sebe? Veď práve preto, že pre neho existujú isté hranice, môže sa predstavovať, čo je mimo nich. Ak chce vyvodzovať ideu nekonečna z vlastnej prirodzenosti, to je dôkazom, že jeho existencia sa dá vytušiť bez toho, že by sme pochopili jeho šírku. Toto nedokonalé pochopenie nekonečna ja dostatočným dôkazom, že sa podobá sebe samému.
Zdá sa, že filozofi považujú ducha za akúsi nádobu s určitou kapacitou a podľa poučky, že nádoba musí byť väčšia ako jej obsah, tvrdia: Ohraničené chápanie človeka nemôže obsiahnuť nekonečno. Znamenitá myšlienka, ale samozrejme takýto druh antitézy stráca silu úsudku. Jednako, pravdou je, že nekonečno nás presahuje, ale náš rozum si nemôže vytvoriť o ňom nijakú predstavu. Domnievam sa, že k poznaniu nekonečna sa dostaneme, keď zrušíme hranice nekonečna.
Filozofi používajú často v súvislosti s bohom slovo nekonečno, keď je celkom zbytočné oháňať sa ním. A tak byť nekonečne spravodlivý znamená jednoducho byť spravodlivý, lebo akú vynimočnosť môžete priznať nekonečne spravodlivej bytosti popri bytosti spravodlivej, keď je nevyhnutné, aby v tých istých podmienkach konali rovnako. Tu neexistuje nijaká stupnica. Vážky sú presné alebo nepresné, ale nechápem, že by takými mohli byť nekonečne.
Považujem senzibilitu za prvý zdroj našich omylov vo filozofii tam, kde ide o náš pôvod a údel. Ktorý filozof by sa najskôr nepokúsil dostať k pravde svojou vrodenou inteligenciou, podrobujúc svoju vieru len samozrejmosti? Lenže nie je možné nič nemilovať, nič neobdivovať, striasť zo seba všetky staré predsudky, nevidieť, nepočuť, skôr alebo neskôr sa musíme prikloniť na jednu stanu viac vkusom ako rozumom. Je také ťažké vybrať si a nezamiešať do toho srdce! Aké potešenie nachádzame vo svojich hypotézach, koľko faktov k nim pripojíme, nedbajúc na ich očividnú protirečivosť! Priam si vynútime vstup. A pritom dopustíme, aby sa nám nebadane vykĺzla z rúk jedinečná a jemná niť, vedúca k pravde, zablúdime v dobrodružstve, sme stratení.
Veriaci človek povie, že verí bez toho, že by veril. Skeptik zasa povie, že pochybuje bez toho, že by o tom pochyboval. Spoločné majú to, že popierajú fakty, nevyhnutný fenomén ducha.