Šľak ma ide trafiť z dolniakov
Šľak ma ide trafiť z mojej odvekej záľuby v dolniactve. Neviem sa dostať zo svojho dolniactva, hlásim sa k dolniakom manifestačne a najradšej by som založil mohutný, príjemný pánsky klub Dolniakov. Ale najprv definícia. Aby sa zbytočne nezačali nadchýnať mojimi ideami dolniaci ako takí.
Pretože ja nie som dolniak ako taký. Ja som dolniak onaký! Moje dolniactvo sa týka dolných partií ženského tela. Krásne dlhé nohy, zadok ako jabĺčko – jonatánka. Môže byť aj hruškovitý, ale to musí byť potom tá tvrdá cisárska hruška, od ktorej ruka odskočí ako od dobre nafúkanej basketbalovej lopty. Nie medicimbal! Basketbalová, prípadne hádzanárska lopta! Mňa Horniaky nikdy nezaujímali. Všelijaké tie pahorky, krk, pazuchy – to mi nič nehovorí. Ale hraničná oblasť, kde sa boky ako na starom gréckom džbáne menia na neopísateľne príťažlivé obliny – no proste dievčenský jabĺčkovitý zadok a dolniaky – tie hraničné partie ma privádzajú celý život do úžasu a keby som bol básnik, vydám zbierku Kam dnes na výlet, keby som bol hudobný skladateľ, skomponujem symfonickú báseň Nedokončená na Dolniakoch… Som bezmocne zajatý v dolniackom regióne.
Ak ste dievča, dolniaka spoznáte podľa toho, že sa vám nepozerá okoloidúc do tváre alebo na ramená či ňadrá – ale na nohy. Aj sa ešte za vami trikrát obzrie – ale na dolniaky. Drzo, bezmocne a s obdivom. Len mi prosím vás nehovorte, že s nami dolniakmi, nechcete nič mať a že vás štveme.
A čo minisukňa? Minišaty? V tomto storočí sa tá móda vracia každých dvadsať rokov – chválapánubohu – a vždy s úspechom, vždy zbožňovaná davmi ctiteľov. S radosťou, ako rodoľub špecialista, musím konštatovať, že sa po každom comebacku minimódy zdokonaľujete vo vymýšľaní jednak rozmerov sukne a jednak prinášate nám dolniakom vždy čosi nové: som rád, že som sa dožil elegantne nedbalých gamaší. Jedným slovom noha, ktorá vám trčí v pančucháčoch z minisukne, má medzi topánkou a minisukňou na sebe čosi bizarné: väčšinou je to pletené a ide to až nad kolená: akási hrubá, zdanlivo nedbalo natiahnutá pančucha na pančucháči – zrejme to hreje… alebo čo – ale najmä to poteší oko dolniaka a dodá mu chuti do všedného dňa. Mnohé z vás si zaobstarali vysoké šnurovacie topánky, ktoré sa nosili v dvadsiatych rokoch tohto storočia. Pamätám si, že také nosila naša ruštinárka ešte v päťdesiatych rokoch tohto storočia ale nemala dobre formované dolniaky, nosila dlhú sukňu, takže dolniakom na našom gymnáziu veľa toho neponúkla. Zato nás naučila prekrásnu Krylovovu bájku. Chodila v tých vysokých topánkach po triede a zapálene recitovala Strekazá i muravej. Poprigúňi strekaza, léto krásnaje prapéla – aglanúť sa neuspéla – kak zimakatit v glazá… Strekazá i muravej sú cvrček a mravec – ale nebudem to celé prekladať.
Som presvedčením dolniak! A čo vysoké čižmy do polovice stehien, drahé ako šľak? Ale dolniak ich čučoriedke v minisukni vďačne dá pod stromček – pretože sa má na čo tešiť.
A čo dlhé flaušové plášte až po zem a pod nimi šuchotavé stehná klasických tvarov? Je načase založiť Stranu Dolniakov a spojiť sa s Horniakmi v zdravej koalícii, aby to mal volič v istom volebnom období komplet. Lebo Dolniaky sú Dolniaky, ale ak to človek občas nemá komplet – môže ho od zdravej žiadze trafiť šľak…
Zdroj: Július Satinský: Šľak ma ide trafiť, HEVI 1997
—————————————————————–