DONKICHOTSKÝ LIST MAURICEA RAVELA
Z ONOHO SVETA DONOM QUIJOTOM
NA NÁŠ SVET
Milý Július,
zasielam Ti vrelý pozdrav z nášho koncertu na Onom svete, ktorý som usporiadal dnes večer tu na terase sanatória pre vybraných hostí z umeleckých kruhov. Hostí sme vyberali dlho a starostlivo, aby na koncerte nevypukol nijaký škandál. Veľmi dobre vieš, že som impresionista, a sú ľudia, ktorí v hudbe uprednostňujú radšej bohatý dej, fortissimo, a nevedia sa zžiť so snovou hudbou, s dojmami z Vášho sveta, vnímavými akoby spoza jemnej záclony či okien maeterlinckovského skleníka. Zopárkrát sa tu už strhla na koncertoch prudká mela. Realisti sa začali vysmievať romantikom, vyznávači kakofónie vyznávačom Orientu, alebo sa folkloristi chytili za pasy s wagnerovcami. My s Debussym, čo sme vždy stáli bokom od hlučiaceho davu symfonikov, to tu nemáme ľahké. Môj piesňový cyklus Don Quijote Dulcinei minule vypískali. Pritom najviac pískali najväčší donkichoti TOLSTOJ, BERGSON, TURGENEV, GOETHE a ANDERSEN. Ale je celkom možné, že bránili CERVANTESA, ktorého literárny DON QUIJOTE je predsa len kvalitnejší ako moje piesne „na donkichotovskú tému“… Na druhej strane je možné, že „trafené husi“ zagágali. Lebo podľa mňa sme donkichoti všetci. Všetci, čo chceme zmeniť ľudskú povahu, človeka. Keby som mal uzavrieť tému o donovi Quijotovi v našich dušiach, tak by som radšej vytiahol moje Bolero, ktoré malo premiéru 20. novembra 1928 v Paríži. Ten jednotvárny rytmus a priberanie ďalších a ďalších hudobných nástrojov – to je podľa mňa ľudský údel na Vašom svete. Až tu na Onom svete, tu na koncertoch pre dávno mŕtvych velikánov mi to došlo. Moje Bolero by sa smelo mohlo volať MÁRNOSŤ NAD MÁRNOSŤ A VŠETKO JE MÁRNOSŤ alebo PRACH SI A NA PRACH SA OBRÁTIŠ. Každý veľkolepý ľudský žart dopadá ako moje Bolero. Naozaj som ho komponoval, ako keby som bol malý chlapec a chcel si urobiť žart z vážnej hudby. A pozri (respektíve, lepšie povedané, počuj), ako moje Bolero vnímajú. Toscanini – ešte za môjho života na Vašom svete – chcel záver môjho Bolera kvôli efektu zrýchliť… Vžil sa „do myšlienky“. Tlačil na ňu. Všetci veľmi dobre vedeli, že od začiatku do konca skladby vyžadujem prísne jednotvárny rytmus. Veď si to vtedy Toscanini odo mňa vypil! Nuž ale čo môže čakať Bask od Taliana?
To je azda jediné, čo človeka odlišuje od človeka: temperament. V roku 1924 som napísal rapsódiu pre husle a orchester Cigán. Virtuózi ju doteraz radi hrajú Pre Európana je cigánska hudba exotikum, ktoré používa ako povzbudzujúci prostriedok do všedného života. Pamätám sa, akí sme boli s priateľmi vyvalení na svetovej výstave v Paríži v roku 1889, keď tam za zvukov exotických hudobných nástrojov vystupovali tanečnice z Kambodže. Orientálna hudba ja závažný argument, ako ďaleko sa dostal človek od človeka. Vaša dnešná mládež to veľmi dobre chápe a snaží sa v hudbe zblížiť ľudí celej zemegule. Občas máme tu na Onom svete aj koncerty „ľahkej“ hudby a ja žasnem, koľká túžba po temperamente je v mládeži. Koľká túžba po temperamente je v národoch, ktoré ho od prírody nemajú. Už chápem, prečo som sa vo svojej tvorbe tak pevne držal svojej baskickej mamičky. Aj Slováci musia pochopiť, prečo sa ich Česi tak držia. Túžia po temperamente a obdivujú všetko temperamentné. Temperament prežívajú len sprostredkovane. Keď temperamentný rakúsky klavirista Paul Wittgenstein stratil v prvej svetovej vojne ruku, skomponoval som mu Koncert pre ľavú ruku. Sám som si myslel, že mám v oboch rukách dostatočné množstvo temperamentu a nacvičoval som skladbu pre ľavú ruku s tým, že vystúpim so skladbou koncertantne ako pianista. Vzdal som sa. Moja ľavá ruka nemala toľko temperamentu ako obe dohromady…
Milý Július, viem, že patríš medzi nás donkichotov, ktorí sa snažia udržiavať rovnováhu temperamentov medzi národmi, prelievať temperament z nádoby do nádoby ako dobré staré víno. Tu na Onom svete nie som presvedčený, že sa to dá. Jediné, čo sa dá prelievať a udržiavať pritom kvalitu „nápoja“, je podľa mňa humor, smiech. Aj v hudbe jestvuje humor, ktorý je nadnárodný, všeľudský. V roku 1908 som sa rozšupol a napísal som klavírnu skladbu hneď pre štyri ruky – Moja matka hus. Doteraz sa vraj usmievajú pri jej počúvaní aj Japonci. Skladba je aktuálna a smiešna všade, kde sa chovajú husi. Škoda len, že nie všade, kde sa chovajú husi, pestujú aj hru na klavíri. Vždy bolo mojou túžbou aby skladbu pre štvorručný klavír hrali spolu Španiel a Bask, Flám a Valón, Čech a Slovák, Švéd a Fín alebo Arab a Žid. Impresionizmus žije. A vznikol zo žartu, zo vzbury proti zaužívaným klišé v hudbe, maliarstve. Človek má obrovské šťastie, že dokáže vnímať umenie. Že si ho vydupe – aj keď zo žartu – v každej situácii. Preto pomaľoval v dobe ľadovej steny jaskyne, v ktorej sa chúlil s rodinou, preto brnká na nejakom čreve, drôtiku, či steble trávy o tom, čo počuje vo svojej duši…
V mladosti som nebýval taký filozof. Rozum mi chodil len po tom, ako by som si vystrelil z meštiaka, zo slušných ľudí na koncertoch… V roku 1906 som napísal hudbu k Obrázkom z prírodopisu Jula Renarda. V januári 1907 to malo premiéru v Národnej hudobnej spoločnosti v Paríži. Zo žartu som si vybral také zvieratá ako páv, cvrček, perlička, labuť… Obecenstvo zobralo koncert celkom vážne a vypukol obrovský škandál. Išlo o humor v hudbe (v tom čase dosť neslýchaná vec). Musíte sa vžiť do úlohy zaskočeného obecenstva. Fajnšmekri, zvyknutí na to, ako tučná speváčka opierajúca sa o klavír spieva o láske, o mesiačiku, o milencoch, počuli moju pieseň o rybách, v ktorej sa spieva: „Dnes večer akosi neberú…“
Boj s meštiakom je donkichotiáda. Ale oplatí sa bojovať kvôli príjemným čiastkovým úspechom, pre pocit, že si za života robíme zo seriózneho obecenstva bohapustú srandu.
Maj sa dobre a pozdravuj Suchoňa
Tvoj impresionista – don Quijote
MAURICE RAVEL
Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, IKAR 2007