Nazízať, civieť alebo hrať?
V našej rodine sa odjakživa hrali karty. Aj za prvej svetovej vojny, aj za druhej svetovej vojny. Väčšinou mariáš a väčšinou o peniaze. Prvé slová, ktoré som na tomto svete vnímal, boli: zeleň, gule, červeň, eso, kontra, rekontra… A keď som v kolíske začul durchmarš – vedel som, že som sa narodil do slovenskej rodiny. Naši hrali vtedy v pivnici. Hore nad nami zúrila vojna, Rusi tiahli cez Bratislavu na Berlín, Nemci utekali. Moja dobrá mama ma musela kolísať nohou, lebo v jednej ruke mala cigaretu, v druhej karty. Partiu tvorili otec, strýko Andrej a sused Vitáloš. Furt sa hádali. V driemotách som počul, ako mama nadáva strýkovi, že jej nazíza do karát. Vraj sa to nepatrí. Je to tak – karty majú svoje pravidlá. U nás doma bolo nazízanie do kariet ešte väčším priestupkom ako kibicovanie. Samozrejme, od kartára všetci čakali, že bude držať karty tak, aby mu do nich nikto nevidel. Obrázkami k sebe a čo najbližšie tvári. Aj rozsadenie bolo také, aby nikto nikomu nevidel do karát. Ak sa predsa našiel potmehúd, ktorý nazízal do karát, nastal renons. Hra sa zrušila a karty sa rozdali znovu.
V dnešných časoch hrajú naši kartári vo vedení štátu jednu partiu za druhou a nadávajú nám, že im nazízame do karát. Bolo by to spravodlivé, keby držali karty tak, aby sme im do nich nevideli. Ale čuduj sa svete, naši kartári držia karty opačne – obrázkami od seba. Človek nemusí ani nazízať – vidí im do karát. Vie, kto je na ťahu, a domyslí si, akou kartou vyjde. Ja som takých kartárov ešte nikde na svete nevidel! Nedá sa im nevidieť do karát – ak ich držia takýmto spôsobom. Stojíme okolo kartárov zľava – sprava a je nás čoraz viac. Tých, čo stoja za kartármi, je čoraz menej. Všetci im vidíme do karát a oni nám nadávajú, aby sme do nich nenazízali! Nadávajú novinárom a najnovšie aj policajtom. Stále rozmýšľam, čo vedie našich kartárov k tomu, aby pred nami karty neschovávali. Amaterizmus? Diletantizmus? Infantilnosť? Alebo je to dáka vyžšia hra – nejaký dosiaľ nevídaný mariáš o peniaze založený na tom, že sa karty všetkým stále ukazujú. Ako môže baviť niekoho hrať karty takýmto spôsobom? Čo je na tom vzrušujúce? A kladiem si fundamentálnu otázku: prečo nám kartári nadávajú, že im nazízame do karát – keď inak nemôžeme. Museli by sme obe oči privrieť, aby sme nevideli skutočnosť! Napadá mi jediná odpoveď: naši kartári si o nás myslia, že nevieme hrať karty… Že nám nič nehovorí desina, eso, dolník, horník, kráľ… že nám ich môžu do ľubovôle ukazovať, zakladať komisie, vyvolávať nezakryte prieky medzi vnútrom a vonkajškom, prezidentom a premiérom, odborármi a vládou, Rómami a Maďarmi, poisťovňami a fondmi…
A čo keď vieme hrať karty? Rátajú naši kartári vôbec s touto eventualitou? Alebo sa spoliehajú na to, že sa neozveme? Že budeme hľadieť na karty, ktoré nám tak nezakryte ukazujú? Že budeme apaticky civieť na obrázky a prestaneme sa ozývať? Áno. Rátajú s tým, že ešte chvíľu budú na nás kričať, aby sme im nezízali do karát, a potom bude ticho! Kôpok peňazí, čo sa vŕšia pred nimi na kartovom stole, sa nikto nedotkne a oni si ich v príhodnej chvíli nasypú do kešene. Za tichej prítomnosti nás – divákov.
Tak aby som to zhrnul: kartári nám preto nezakrývajú karty, že aj keď vedia, že karty hrať vieme – budeme ticho. Že stačí na nás nakričať a my budeme civieť. S národom, ktorý má možnosť nazízať, ale on len civie, možno beztrestne manipulovať dlhé roky…
Lenže je tu stále možnosť urobiť renons, rozdať znovu karty – iným kartárom. Poslať doterajších kartárov domov a zasadnúť za hrací stôl s kartami v ruke. Lebo my vieme tiež hrať karty. A tiež nebudeme hrať len o fazuľky… Tiež by sme mali radi v kôpkach.
Tak ako, rodáci? Necháme na seba kričať, prečo im zízame do karát, ktoré nám s takou detskou urputnosťou ukazujú? Budeme civiaca väčšina? Alebo si rozdáme novú partičku, s novým balíčkom kariet a odteraz – presne podľa pravidiel kartovej hry?
Sám som zvedavý, či budeme nazízať, civieť alebo hrať.
Času máme dosť. Nejako bolo, nejako bude…
Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, IKAR 2007
————————————————————-