Založ si blog

Hermann Hesse: Peter Camenzind

Prichádza obdobie môjho života, ktoré bolo navidomči pohnutejšie a pestrejšie ako všetky doterajšie a vystačilo by v každom prípade na menší módny román. Mal by som vyrozprávať, ako ma isté nemecké noviny povolali za redaktora. Ako som dopriaval svojmu peru i jazyku voľnosti, za čo ma prenasledovali a naháňali. Ako som si potom vyslúžil chýr ožrana a ako som napokon po otravných vyjednávačkách zložil úrad a dal sa vyslať do Paríža ako korešpondent. A ako som sa v tom prekliatom meste potuloval, ožieral a aj inak si vyhadzoval z kopýtka.
Nebude to zbabelosť, kaď prípadným sviniarom spomedzi mojich čitateľov ukážem figu a toto krátke obdobie preskočím. Uznávam, že som bol na zlej ceste, že som videl všakovú špinu i sám v nej trčal. Zmysel pre bohémsku romantiku sa mi odvtedy vytratil, a preto dovoľte, aby som sa pridržiaval radšej čistého a dobrého, čo bývalo aj v mojom živote, a aby som ten stratený čas zo života načisto odpísal.
Jedného večera sedel som sám v Boulonskom lese a hútal, či mám odísť len z Paríža alebo radšej rovno zo života. A tak som prešiel, oddávna prvý raz, v myšlienkach celým svojím životom a vyrátal som si, že by som toho ani veľa nestratil.
Ale v tom sa mi vynorila ostrá spomienka na dávno minulý a zabudnutý deň – na včasné letné ráno tam doma v horách – a videl som sa kľačať pri posteli, na ktorej ležala moja matka a zápasila so smrťou. Zdesil som sa a zahanbil, že som si tak dlho mohol nespomenúť na to ráno. Hlúpe myšlienky na samovraždu ma prešli. Lebo ja verím, že ani jeden vážnejší a ešte nie celkom vykoľajený človek si nevládze vziať život, ak sa čo len raz díval na vyhasínanie zdravého a dobrého života. Videl som znovu matku umierať. Videl som znova na jej tvári tichú, vážnu prácu smrti, ktorá ju zošľachťovala. Vyzerala drsná, tá smrť, ale aj mocná a dobrotivá ako starostlivá matka, ktorá si privádza domov zatúlané dieťa.
Zrazu som zasa vedel, že smrť je nám múdrou a dobrou sestrou, ktorá vie hodinu a ktorú môžeme s dôverou očakávať. A začal som chápať, že žiaľ a sklamanie a smútok nie sú na to, aby nás rozladili a urobili z nás ľudí bezcenných a nedôstojných, ale na to aby nás priviedli k zrelosti a osvieteniu.
Na ôsmy deň poslal som debny do Bazileja a ja som sa pustil peši prekrásnym kútom južného Francúzska a zo dňa na deň som cítil, ako blednú a na hmly sa premieňajú neblahé dni v Paríži, ktorých spomienka ma prenasledovala ako zápach. Zúčastňoval som sa na cour d´amour. Noci som trávieval v zámkoch, mlynoch, šopách a pil som s opálenými, zhovorčivými šuhajmi ich teplé, slnečné víno.
Otrhaný, chudý, do hneda opálený, vo vnútri zmenený prišiel som po dvoch mesiacoch do Bazileja.
Bolo to moje prvé takéto putovanie, prvé z mnohých ďalších. Medzi Locarnom a Veronou, medzi Bazilejom a Brigom, medzi Florenciou a Perugiou je málo miest, cez ktoré by som nebol preputoval zo dva aj tri razy v zaprášených topánkach – za snami, z ktorých sa ani jeden nesplnil.
V Bazileji som si prenajal byt na predmestí, zbalil svoj majetok a pustil sa do práce, tešil som sa, že žijem v tichom meste, kde ma nikto nepozná. Udržiaval som ešte styky s niektorými novinami a revuami, a tak som mal prácu i z čoho žiť. Prvé týždne boli dobré a pokojné, potom sa pomaličky začal znova hlásiť môj starý smútok, držal ma deň, týždeň a neprechádzal ani pri práci. Kto sám na sebe neskúsil, čo to je zádumčivosť, ten to nepochopí. Ako by som to mal opísať? Mal som pocit strašnej osamelosti. Medzi mnou a ľuďmi a životom tohto mesta, jeho námestí, domov a ulíc bola ustavične široká priepasť. Prihodilo sa veľké nešťastie, v novinách sa písalo o dôležitých veciach – no mňa sa to vonkoncom nedotklo. Slávili sa slávnosti, pochovávali sa mŕtvi, odbavovali sa trhy, dávali sa koncerty – načo? Prečo? Vyšiel som von, motal sa po lesoch, kopcoch a hradských a okolo mňa mlčali lúky, stromy, oráčiny, v smútku a bez slov, dívali sa na mňa nemo a úpenlivo, akoby mi chceli čosi povedať, vyjsť mi v ústrety, zvítať sa so mnou. Ale ostávali tam a nemohli prevravieť a ja som chápal ich trýzeň trpel som spolu s nimi, lebo som ich nemohol vyslobodiť.
Išiel som k lekárovi, priniesol som mu aj dôkladné poznámky, pokúsil som sa mu opísať svoje utrpenie. Čítal, vypytoval sa, prezrel ma.
“Ste zdravý ako orech,” pochválil ma potom, “telesne vám nič nechýba. Sprobujte sa rozveseliť hudbou alebo čítaním.”
“Čítavam z povolania denne celú kopu kníh.”
“V každom prípade mali by ste si dopriať pohyb na čerstvom vzduchu.”
“Prechádzam sa denne tri až štyri hodiny a cez prázdniny je to prinajmenšom dva razy toľko”
“Tak musíte chodiť medzi ľudí. Ste v nebezpečenstve, že sa z vás stane človek, ktorý sa bude báť ľudí.”
“Čo na tom záleží?”
“Veľa. Čím väčšia bude vaša nechuť k stretávaniu sa s ľuďmi, tým väčšmi sa budete musieť do toho nútiť. Váš stav nie je ešte chorobný a nezdá sa mi povážlivý; ale keď sa neprestanete tak pasívne motať, mohli by ste nakoniec predsa len stratiť duševnú rovnováhu.”
Lekár bol človek vnímavý a dobroprajný. Ľutoval ma. Odporučil ma istému učencovi, v ktorého dome bol živý ruch aj istý duchovný a literárny život. Zašiel som ta. Poznali moje meno, boli ku mne láskaví, takmer srdeční, a ja som ta začal chodiť častejšie.
Bol chladný večer neskorej jesene, keď som tam raz našiel mladého historika a veľmi štíhlu tmavú dievčinu. Inak nijakých hostí. Dievčina sa zapodievala čajníkom, veľa rozprávala a voči historikovi bola uštipačná. Potom hrala trochu na klavíri. Nato mi povedala, že čítala moje satiry, ale že si vôbec neprišla na svoje. Pripadala mi rozumná, a onedlho som sa pobral domov.
Medzitým sa pomaličky roznieslo, že vysedávam po krčmách a že som vlastne tajný ožran. Nečudoval som sa, že tá klebeta sa najväčšmi rozbujnela práve medzi mužmi a ženami akademickej spoločnosti. Môjmu spoločenskému styku tento zahanbujúci objav vôbec neuškodil, ba stal som sa im vítanejším, keďže sa práve vtedy oduševňovali za abstinenciu, páni aj dámy patrili do spolkov miernosti a radovali sa z každého hriešnika, ktorý im prišiel pod ruku. Jedného dňa podnikli na mňa prvý zdvorilý nápor. Predhadzovali mi hanebnosť života po hostincoch, kliatbu alkoholizmu, všetko z hygienického, etického a sociálneho hľadiska, a pozvali ma, aby som sa zúčastnil na akejsi spolkovej oslave. Náramne som sa začudoval, lebo o všetkých tých spolkoch a snaženiach som doteraz nemal takmer ani tušenia. Zasadanie spolku, s hudbou a náboženským nádychom, bolo ukrutne smiešne a ja som sa svojím dojmom ani netajil. Celé týždne mi to predhadzovali s nástojčivou prívetivosťou, čo ma nanajvýš nudilo, a jedného večera, keď mi zasa len húdli tú istú pesničku a túžobne dúfali v moje obrátenie, stal som sa dešperátnym a energicky som si vyprosil, aby ma takých táranín láskavo ušetrili. Aj dievčina bola zasa tam. Pozorne ma vypočula a potom celkom srdečne povedala: “Bravo!” Ale ja som bol priveľmi rozladený, aby som si ju všímal.
S tým väčším potešením som sa prizeral kurióznej príhode, ktorá sa stala na mohutnej abstinentskej slávnosti. Veľký spolok spolu s početnými hosťami zišiel sa na schôdzi, rečnilo sa, nadväzovali sa priateľstvá, spievalo sa chórom a s veľkým hosana oslavovali úspech dobrej veci. Istému zamestnancovi, určenému za zástavníka, videli sa tie protialkoholické reči už pridlhé, a tak sa pretlačil do neďalekého výčapu, a keď slávnostný, oslavný a demonštračný sprievod vyšiel do ulíc, škodoradostní hriešnici boli svedkami podareného divadla, keď na čele oduševneného zástupu videli pekne podpitého vodcu, ako sa mu zástava s belasým krížom kníše v rukách ako sťažeň potápajúcej sa lode.
Potrundženého zamestnanca odviedli preč. No tým neodstránili vírenie ľudskej škodoradosti, žiarlivosti a intríg, čo sa zdvihli vo vnútri jednotlivých konkurenčných spolkov a komisií a krásne sa v nich rozbujneli. Hnutie sa rozštiepilo, zopár ctižiadostivcov chcelo strhnúť na seba všetku slávu a nadávalo na každého pijana, ktorého nezískala na svoju stranu; šľachetní a nezištní spolupracovníci, ktorých nechýbalo, boli podlo zneužití a onedlho mali bližšie stojaci príležitosť vidieť, ako aj tu pod ideálnou etiketou široko-ďaleko zapáchajú všakové ľudské poklesky. O všetkých tých komédiách dozvedel som sa len tak mimochodom od iných ľudí a mal som z toho tiché potešenie, pomysliac si na nejeden nočný návrat z krčmy. Hľaďte, my neskrotení sme jednako len lepší ako vy.
Vo svojej vysoko a voľne nad Rýnom položenej izbietke som študoval a veľa rozmýšľal. Bol som zúfalý, že mi život uniká, že ma nestrháva silný prúd, že ma nerozpaľuje a zo skľučujúceho sna nevymaňuje prudká vášeň ani záujem. Pracoval som síce popri každodenných nevyhnutnostiach na prípravách diela, ktoré malo predstavovať život prvých minoritov; no nebola to tvorba, len neprestajné zhromažďovanie materiálu a to moju túžbu ukojiť nestačilo. Spomínajúc na Zürich, Berlín a Paríž, začal som si uvedomovať túžby, vášne a ideály svojich súčasníkov. Jeden pracoval, aby odstránil doterajší nábytok, tapety a oblečenie a ľudia si privykali mať okolo seba voľnejšie, krajšie prostredie. Iný sa usiloval rozširovať populárnymi spismi a prednáškami haeckelovský monizmus. Iní pokladali za hodné svojho snaženia nastolenie večného svetového mieru. A iní zasa bojovali za ubiedené nižšie vrstvy alebo agitovali a rečnili za postavenie a sprístupnenie divadiel a múzeí pre ľud. A tu v Bazileji sa bojovalo proti alkoholu.
Vo všetkých tých snaženiach bol život, hnacia sila, pohyb; lenže nič z toho nebolo pre mňa dôležité a potrebné a nič by sa ani na mne a mojom živote nebolo zmenilo, keby aj dosiahli svoj cieľ. Zúfalý klesol som zasa na stoličku, potisol pred seba knižky a časopisy a premýšľal. Počul som, ako popred obloky plynie Rýn a hviždí vietor a uchvátený načúval som reči akéhosi veľkého, všade striehnuceho smútku a túžby. Videl som bledé nočné oblaky trepotať sa po nebi veľkými nárazmi ako vyplašené vtáky, počul som plynúť Rýn a myslel som na matkinu smrť, na svätého Františka, na svoju domovinu v zasnežených vrchoch a na utopeného Richarda. Videl som sa, ako leziem po skalných stenách, aby som nalámal ruže pre Rösi Girtannerivú, videl som sa, ako sa v Zürichu vzrušujem knižkami hudbou a rozhovormi, videl som sa ako sa plavím s Agliettičkou po nočnom jazere, videl som svoju zúfalosť nad Richardovou smrťou, ako cestujem a vraciam sa, uzdravujem sa a zase sa stávam úbohým. Načo? Prečo? Bože môj, či to všetko bola len hra, náhoda, namaľovaný obraz? Nezápasil som, nesúžil sa dychtivou túžbou za duchovnom, za priateľstvom, za krásou, pravdou a láskou? Nevyviera ešte vždy vo mne zadúšaná vlna túžby a lásky? A to všetko pre nič. Iba mne na súženie a nikomu na radosť!
A vtedy som bol už zrelý pre krčmu. Zahasil som lampu, stackal sa dolu strmými točitými schodmi a zjavil som sa v dajakej veltínskej alebo waadtländskej vinárni. Prijali ma s rešpektom ako dobrého hosťa, aj keď som býval spupný a zavše aj surový až strach. Čítaval som Simplcissima, čo ma zakaždým napajedilo a tak som si upíjal vína a čakal, kým ma uteší. A ono ako utešený boh dotklo sa ma svojou žensky mäkkou dlaňou, naplnilo mi údy sladkou únavou a viedlo moju poblúdenú dušu ako hosťa do krajiny krásnych snov.
Niekedy som sa aj sám čudoval, že som na ľudí taký nasršený a že sa ešte aj zabávam, keď si na nich otváram zobák. V hostincoch, kde som býval častým hosťom, sa ma čašníčky báli a preklínali ma ako grobiana, ktorý má večne čo reklamovať. Keď som sa pustil do rozhovoru s hosťami, býval som posmešný a hrubý, pravda, aj oni sa podľa toho správali. No našlo sa zopár kamarátov z mokrej štvrte, napospol starých a nevyliečiteľných hriešnikov, s ktorými som si zavše večer posedel a našiel si k nim obstojný vzťah. Bol medzi nimi starý neokrôchanec, podľa jeho slov kreslič, inak nepriateľ žien, sviniar a cajchovaný pijan prvej triedy. Keď som ho večerom zastihol v krčme samého, bola z toho zakaždým poriadna pitka. Najprv sme si pobesedovali, zavtipkovali, popíjajúc popritom fľaštičku červeného, potom sa pomaličky dostávala do popredia pijatika, rozhovor ustal a my sme tam len drepeli jeden oproti druhému a mlčanlivo si poťahovali každý zo svojho brissaga, až kým sme sa pekne po poháriku nevysúkali každý po celej fľaške. Ťahali sme pritom zarovno, dávali sme si znova nalievať do fľašiek súčasne a pozorovali sme jeden druhého poloúctivo a pološkodoradostne. V čase nového vína, tak v neskorú jeseň, prešli sme sprvu spoločne všetkými vinárskymi dedinami kantonu a v Jeleňovi pri kostole vyrozprával mi ten starý chren históriu svojho života. Myslím, že bola zaujímavá a zvláštna, ale, žiaľbohu, načisto som ju zabudol. Ostal mi len obraz akejsi slopanice, už z jeho neskorších rokov. Bolo to na vidieku pri akejsi dedinskej oslave. Ako hosť za stolom honorácie predčasne naviedol farára aj richtára na poriadnu pijatiku. Lenže farár mal ešte rečniť. Keď ho potom s námahou vyvliekli na pódium, sypal zo seba také neslýchané výroky, že ho museli odviesť, na čo sa richtár podobral preklenúť priepasť. Spustil len tak naverímboha veľkú reč, no zrazu ním heglo, prišlo mu zle a zakončil celkom nezvyčajným a nevyberavým spôsobom.
Rád by som si bol ešte raz dal zopakovať tieto aj iné historky. Lenže pri akomsi streleckom slávnostnom večierku vznikla medzi nami nezmieriteľná roztržka, šklbali sme si brady a rozišli sa v hneve. Zavše sa prihodilo, že sme už ako nepriatelia zapadli do tej istej krčmy, pravdaže každý za iným stolom; no zo starej obyčaje sme sa navzájom mlčky pozorovali, pili sme rovnakým tempom a ostávali sedieť, kým sme neostali z hostí poslední a kým nás napokon nevyzvali, aby sme vypadli. No zmieriť sme sa nikdy nezmierili.
Plané a unavujúce bolo to večné premýšľanie o príčinách môjho smútku a životnej neschopnosti. Nemal som vôbec pocit, že som odbavený a vyžitý, ale bol som plný temných inštinktov a veril som, že sa mi v pravú hodinu ešte podarí vytvoriť niečo hlboké a veľké a nevľúdnemu životu ulúpiť aspoň za priehrštie šťastia. Len či kedy príde tá pravá hodina? S trpkosťou som myslel na moderných nervóznych pánov, čo sa do umeleckej práce podnecujú tisícorakými umelými vzruchmi, kým vo mne úhorom ležali mocné sily a aj ostanú tak ležať. A znova som dumal, aká zábrana či démon gniavi moju dušu v silu kypiacom tele a takmer mi nedovolí dýchať. Pritom som mal ešte aj zvláštnu myšlienku pokladať sa za osobitého, akosi odstrčeného človeka, o ktorého trápení nik nevie, nik ho nechápe a s ním necíti. Na zádumčivosti je najpekelnejšie to, že na ňu človek nielen ochorie, ale ešte si aj vymýšľa s stáva sa krátkozrakým, ba premieňa sa takmer na namyslenca. Človek si pripadá ako Heineho nechutný Atlas, ktorému spočívajú na pleciach všetky bolesti a záhady sveta, akoby tisíce iných netrpelo práve takými žiaľmi a neblúdilo práve takým labyrintom. Aj to, že veľa mojich vlastností a daností nebolo mojou osobitosťou, ale skôr camenzidovským rodinným majetkom či neduhom, v mojej izolácii a ďaleko od vlasti sa mi celkom vytratilo z pamäti.
Vždy po pár týždňoch zašiel som do učencovho pohostinného domu. Pomaličky som sa poznal so všetkými, čo ta chodievali. Boli to zväčša mladší akademici, medzi nimi veľa Nemcov, zo všetkých fakúlt, okrem toho niekoľko maliarov, zopár hudobníkov, takisto aj dvaja-traja meštiaci so svojimi ženami a dcérami. Často som sa s úžasom díval na tých ľudí, ktorí ma pozdravovali ako zriedkavého hosťa a o ktorých som vedel, že sa týždenne tak či tak veľa ráz vídavajú. O čom sme sa zhovárali a čo pri tom robili? Väčšina mala rovnako stereotypnú podobu hominis socialis a zdalo sa mi, že všetci majú čosi spoločné, súdiac podľa ich družného a nivelizujúceho ducha, ktorý mne chýbal. Bolo tam aj veľa jemných a významných ľudí, ktorým tá večná družnosť neodčerpala zrejme nič alebo aspoň nie veľa z ich čerstvosti a osobnej sily. S niektorými som vedel dlho a so záujmom hovoriť. Ale prechádzať od jedného k druhému, pri každom minútku postáť, ženám vravieť len tak spakruky zdvorilosti, v tom istom čase upriamiť pozornosť na šálku čaju, dva rozhovory a hru na klavíri a pritom sa tváriť veselo a milo, to som nevládal. Bolo mi strašne, keď som musel hovoriť o literatúre a umení. Vedel som, že v týchto odvetviach sa myslí veľmi málo, no veľmi veľa sa klame a v každom prípade nevýslovne veľa tára. A tak som klamal aj ja, no netešilo ma to a celé to množstvo neužitočných táranín pripadalo mi nudné a zneucťujúce. Oveľa radšej som počúval, keď dajaká žena hovorila o svojich deťoch alebo rozprávala čo len o cestách, drobných denných zážitkoch a iných reálnych veciach. Pritom som sa zavše stával dôverčivým a mával som z toho takmer potešenie. Ale na záver takých večierkov zväčša som zapadol ešte do vinárne, aby som si sucho v hrdle a lenivú nudu spláchol veltlínskym.
Pri jednej takej spoločenskej príležitosti uvidel som zase čierne mladé dievča. Bola tam kopa ľudí, zapodievali sa hudbou, robili zvyčajný hurhaj a ja som sedel s doskami obrázkov v odľahlom kúte pod lampou. Boli to pohľady z Toskánska, nie zvyčajné, tisíc ráz videné efektné obrázočky, ale intímnejšie, súkromne naškicované veduty, zväčša podarúnky druhov na cestách a priateľov domáceho pána. Práve som objavil kresbu kamenného domca s uzučkými okienkami v osamelom údolí San Clemente, ktoré som poznal, lebo som sa tade neraz prechádzal. Údolie leží blízko Fiesole, ale nechodieva ta veľa turistov, keďže tam nieto nijakých starých pamiatok. Je to údolie drsnej a čudesnej krásy a takmer neobývané, zovreté medzi vysokými, holými a prísnymi vrchmi, ďaleko od sveta, melancholické a neschodné.
Dievčina pristúpila ku mne a pozerala mi ponad plece. “Prečo sedávate vždy tak sám, pán Camenzind?”
Najedovalo ma to. Muži ju asi zanedbávajú, pomyslel som si, a tak prišla za mnou.
“Vari nedostanem ani odpoveď?”
“Prepáčte slečna, ale čo vám mám odpovedať. Sedím tu sám, lebo ma to baví.”
“Teda vás ruším?”
“Ste smiešna.”
“Ďakujem; sme na tom rovnako”
A sadla si. Držal som vytrvalo kresbu medzi prstami.
“Veď pochádzate z horniakov” povedala. “Rada by som vás počula rozprávať niečo stamodtiaľ. Môj brat vraví, že vo vašej dedine je len jedno rodinné meno, samý Camenzind. Je to pravda?”
“Tak dajako” zavrčal som, “no máme tam aj pekára, čo sa volá Füssli. A hostinského menom Nydegger.
“A inak nič iba Camenzind” A všetci sú si navzájom rodina?”
“Viac-menej”
Podal som jej kresbu. Chytila ju pevne a ja som zbadal, že vie, ako má také niečo vziať do ruky. A povedal som jej to.
“Chválite ma”, zasmiala sa, “ale ako učiteľ v škole.”
“A nechcete sa na tú kresbu pozrieť” spýtal som sa jej hrubo. “Lebo inak ju vložím späť.”
“Čo predstavuje”
San Clemente.”
“Kde?”
“Pri Fiesole”
“Boli ste tam?”
“Hej, viac ráz”
“Ako vyzerá to údolie? Tuto je z neho len výsek.”
Zamyslel som sa. Predo mňa vystúpil vážny, drsnokrásny kraj a ja som privrel oči, aby mi nezmizol. Trvalo chvíľu kým som začal hovoriť, a dobre mi padlo, že bola ticho a čakala. Pochopila, že premýšľam.
A ja som opisoval San Clemente, ako leží mlčanlivé a vysušené a veľkolepé v páľave letného popoludnia. Vedľa vo Fiesole je priemysel, pletú tam slamené klobúky a košíky, predávajú suveníry a pomaranče, klamú turistov alebo od nich žobrú. Dolunižšie leží Florencia a plynie v nej starý i nový prúd života. Ale z Clemente ani jedno nevidno. Tam nepracovali maliari, ani tam nebola nijaká rímska stavba, história zabudla na toto biedne údolie. Ale slnce a dážď bojujú tam so zemou, šikmé pínie sa ledva držia pri živote a zopár cytrusov skúma vychudnutými vrchovcami povetrie, či sa neblíži nepriateľská búrka, čo im skráti ich úbohý život, ktorého sa držia všetkými smädnými koreňmi. Zavše prejde tade voz ťahaný volmi z neďalekých veľkých majerov alebo sedliacka rodina putuje do Fiesole, no to sú len náhodní hostia, a červené sukne sedliačok, ktoré inak vyzerajú tak bujne a veselo, človeka skôr rušia a rád na ne zabúda.
Rozprával som, ako som mladý putoval spolu s priateľom, ležal som pod cyprusmi a opieral som sa o ich vychudnuté kmene a ako mi smutnokrásne čaro samoty tohto zriedkavého údolia pripomínalo rokliny mojej domoviny.
Chvíľu sme mlčali.
“Ste básnik,” povedalo dievča.
Vystrúhal som grimasu.
“Myslím to inak,” pokračovala “Nie preto, že píšete novely a podobné veci. Ale že rozumiete prírode a že ju máte rád. Čo je to ľuďom, keď šumí strom alebo žiari vrch zaliaty slncom. Ale pre vás je v tom život, s ktorým vy žijete vedno.”
Odpovedal som, že nikto “nerozumie prírode” a že pri všetkej snahe hľadať a pochopiť nachádzame len hádanky a stávame sa smutnými. Strom na slnci, zvetraný kameň, zviera, vrch – majú svoj život, históriu, trpia, vzdorujú, užívajú zomierajú, no my to nechápeme.
Ako som to hovoril a tešil sa z jej trpezlivej a tichej pozornosti, začal som si ju prezerať. Pohľad mala upriamený na moju tvár a pred mojím zrakom neuhýbala. Jej tvár bola celkom pokojná, zaujatá a troška napätá od pozorného počúvania. Ako keby ma počúvalo dieťa. Nie, inak, ako keď sa dospelý človek zabudne a počúva, nevediac že dostáva zrazu detské oči. A ako som si ju tak prezeral, s naivnou radosťou objavovateľa som pomaličky prišiel na to, že je krásna.
Keď som prestal hovoriť, mlčalo aj dievča.
Zrazu sa zľaklo a zažmurkalo do svetla lampy.
“Ako sa vlastne voláte slečna?” spýtal som sa jej, nemysliac tým nič zvláštneho.
“Elizabeth.”
Odišla a onedlho ju vyzvali, aby zahrala na klavíri. Hrala dobre. Ale keď som pristúpil bližšie, zbadal som, že už nie je taká krásna.
Ako som bezstarostne zostupoval po staromódnom schodišti, aby som sa dostal domov, začul som pár slov z rozhovoru dvoch maliarov, ktorí si v predsieni obliekali plášte.
“No hej, ten sa celý večer zapodieval peknou Lisbeth” povedal jeden z nich a zasmial sa.
“Tichá voda!” druhý na to. “Nevybral si najhoršie!”
Tak tieto mátohy už hovorili o tom. Zrazu mi zišlo na um, že som takmer proti vlastnej vôli vyrozprával tomu dievčaťu svoje intímne spomienky a vydal jej napospas kus svojho vnútorného života. Ako prídem k tomu? A teraz ešte tieto zlé jazyky! – Čvarga!
Odišiel som a celé mesiace som sa v tom dome neukázal. Náhodou práve jeden z tých dvoch maliarov ma prvý pristavil na ulici a začal o tom reč.
“Prečo ta už nechodievate?”
“Pretože neznesiem to prekliate klebetenie” povedal som.
“No áno, naše dámy!” zasmial sa chlapík.
“Nie,” odvetil som, “myslím tým mužov a špeciálne pánov maliarov”
Za tie mesiace som zazrel Elizabeth len zopár ráz na ulici, raz v akomsi obchode a raz v galérii. Zvyčajne bola pekná, no nie krásna. Pohyby jej priveľmi štíhlej postavy mali v sebe niečo apartné, čo jej zväčša pristalo a bolo pre ňu príznačné, no zavše to mohlo vyzerať trocha prehnane a falošne. Krásna, naozaj krásna bola vtedy v galérii. Nevidela ma. Sedel som trocha bokom odpočívajúc a listoval som v katalógu. Stála blízko mňa pred veľkým Segantinim a bola celkom pohrúžená do obrazu. Predstavoval zopár sedliackych dievčat pracujúcich na biednych horských lúkach, za nimi rozoklané vrchy, pripomínajúce tak trocha skupinu Stockhornu, a nad tým na chladnom, jasnom nebi priam geniálne namaľovaný oblak farby slonovej kosti. Upútal ma na prvý pohľad svojou nezvyčajnou zhrčenou, postláčanou masou; bolo vidno, že ho vietor práve vyvaľkal a uhnietol a že sa chystá stúpať nahor a pomaličky odletieť. Elizabeth zrejme chápala ten oblak, lebo bola doň zrakom celá pohrúžená. A znova jej vystúpila na tvár skrytá duša, smiala sa tíško z rozšírených očí, robila jej pritenké pery detsky mäkkými a vyhladila jej primúdru, drsnú vrásku na čele medzi obrvami. Krása a pravdivosť veľkého umeleckého diela prinútila jej dušu, aby sa sama predstavila ako krásna a pravdivá a nezahalená. Sedel som tichúčko vedľa, pozoroval krásny Segantiniho oblak a krásne, ním uchvátené dievča. Vzápätí som sa zľakol, že by sa mohla obrátiť, uvidieť ma a osloviť a znova stratiť svoju krásu, a tak som chytro a potichu sálu opustil.

Hanba im! Sláva nám!

24.03.2011

Hanba im! Sláva nám! Za druhej svetovej vojny bol slovenský štát spojencom Adolfa Hitlera. Slováci vypovedali vojnu USA. Z tých čias sa traduje anekdota: Dvaja slovenskí drotári sa o vypovedaní viac »

Kniha byliniek

23.03.2011

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky. O viac »

Šľak ma ide trafiť

22.03.2011

Šľak ma ide trafiť z chrumkavosti Šľak ma ide trafiť, keď niečo, čo má byť chrumkavé, nie je chrumkavé. Podľa mňa by malo byť na svete všetko chrumkané. Celý svet by mal byť jeden viac »

Španielsko, Barcelona, útok

Šoféra dodávky, ktorá útočila v Barcelone, zabili v Cambrils

18.08.2017 22:14

Šoférom dodávky, po ktorom španielski policajti intenzívne pátrali, bol 17-ročný Moussa Oukabir.

Venezuela, kríza, nepokoje, Nicolás Maduro

Nové ústavodarné zhromaždenie prevzalo právomoci parlamentu

18.08.2017 21:36

Novozvolené ústavodarné zhromaždenie vo Venezuele prevzalo v piatok právomoci opozíciou ovládaného parlamentu.

Milan Žitný

Žitný: Ak sú podmienky, útok sa stane kdekoľvek

18.08.2017 20:00

Teroristickým útokom na verejných priestranstvách sa nedá zabrániť, povedal v rozhovore pre Pravdu bezpečnostný analytik Milan Žitný v súvislosti s tragédiou v Barcelone.

Steve Bannon

Hlavný stratég Bieleho domu Steve Bannon končí vo svojej funkcii

18.08.2017 19:25, aktualizované: 20:41

Hlavný stratég Bieleho domu Steve Bannon končí vo svojej funkcii. Dohodol sa na tom so šéfom personálu Johnom Kellym.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 140
Celková čítanosť: 116647x
Priemerná čítanosť článkov: 833x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy