na2sy

Na maliarku som pre svoje spisovateľstvo celkom zabudol, iba keď od nej prišiel lístok: „Vo štvrtok sa zíde u mňa na čaj niekoľko mojich priateľov a priateliek. Príďte, prosím, aj vy a priveďte svojho priateľa.“
Šli sme ta a našli sme pokope menšiu kolóniu umelcov. Boli to takmer výlučne tí nepreslávení, neúspešní, čo ma do istej miery dojímalo, aj keď sa všetci zdali celkom spokojní a bezstarostní. Dali nám čaj, chlieb s maslom, šunku a šalát. Nemal som tam známych a zhovorčivý som aj tak nebol, a preto som sa poddával svojmu hladu a ticho a vytrvalo som jedol takmer celú polhodinku, kým ostatní ešte len popíjali čaj a tárali. A keď si aj oni, jeden po druhom, chceli čosi vziať, ukázalo sa, že som takmer celú zásobu šunky zjedol sám. Mylne som sa totiž domnieval, že majú v rezerve ešte aspoň jednu misu. A keď sa len ticho smiali a vysielali ku mne ironické pohľady, rozzúrilo ma to a preklial som Talianku aj s jej šunkou. Vstal som, ospravedlnil sa jej krátko, vyhlásil, že si druhý raz prinesiem večeru so sebou, a siahol som po svojom klobúčiku.
Nato mi Agliettička vzala klobúk z ruky, začudovane a vážne sa na mňa zadívala a poprosila ma, aby som ostal. Na tvár jej padlo svetlo stojacej lampy, zmiernené priesvitným tienidlom, a moje oči priam uprostred hnevu zasiahla zrazu podivuhodná, zrelá krása tejto ženy. Pripadal som si naraz veľmi nespôsobný a hlúpy a celkom ako poriadny žiačik našiel som si miesto v odľahlom kúte. Tam som sedel a listoval v albume o Comskom jazere. Ostatní popíjali čaj, chodili hore-dolu, smiali sa a hovorili jeden cez druhého a kdesi v úzadí bolo počuť ladiť husle a čelo. Opona sa odhrnula a pred improvizovanými stojanmi sedeli štyria mladí ľudia, ktorí sa chystali na sláčikový koncert. V tej chvíli pristúpila maliarka ku mne, postavila predo mňa na stolík šálku čaju, kývla mi láskavo a sadla si ku mne. Kvarteto spustilo a hralo dlho, ale ja som aj tak nič nepočul, len som s roztvorenými očami zízal na štíhlu, jemnú, krásne oblečenú dámu, o ktorej kráse som zapochyboval a ktorej zásoby som pojedol. S radosťou i úzkosťou pripomenul som si i to, že ma chcela kresliť. Potom som pomyslel na Rösi Girtannerovú, na výstup na skalnú stenu s alpskými ružami, na povesť o snehovej kráľovnej a všetko mi to prichodilo len ako príprava na tento dnešný okamih.
Keď sa hudba skončila, maliarka neodišla, ako som sa obával, ale ostala pokojne sedieť a začala sa so mnou zabávať. Gratulovala mi k novele, ktorú videla v novinách. Strúhala si žarty z Richarda, okolo ktorého sa tlačilo zopár mladých dievčat a ktorého bezstarostný smiech pochvíľou prehlušoval všetky ostatné hlasy. Potom ma znovu popýtala, či by ma nemohla kresliť. Hlavou mi blysla myšlienka. Vzápätí som pokračoval v rozhovore po taliansky a zožal som zato radostne prekvapený pohľad jej živých južanských očí, ale aj nádherný pôžitok počúvať ju hovoriť rečou, ktorá zodpovedala jej ústam, očiam a jej postave, tou plnozvučnou, elegantnou, bystro plynúcou lingouo toscanou s očarujúcim ľahučkým nábehom k tessinskej taliančine. Ja sám som nehovoril krásne ani plynulo, ale nedbal som na to. Na druhý deň som mal prísť, aby si ma nakreslila.
„A rivederla,“ povedal som pri rozlúčke a uklonil sa, ako hlboko som vedel.
„A rivederci domani“ usmiala sa a kývla mi.
Kráčal som od jej domu čoraz ďalej, až kým ma cesta nezaviedla na hrebeň vŕšku, a zrazu sa predo mnou rozprestrel krásny a mocný temný kraj. Jediný čln s červeným lampášom sa kĺzal po jazere a vrhal pár blkotavých šarlátových pásov na čiernu vodu, z ktorej len kde-tu vystupoval striebornosivý obrys ojedinelého uzučkého hrebeňa vlny. V neďalekej záhrade hrali na mandolíne a smiali sa. Nebo bolo takmer do polovice zaoblačené a ponad kopce vial mocný teplý vietor.
A ako vietor láskal vetvy ovocných stromov, dobiedzal do nich a skláňal ich, že stonali a smiali sa a chveli, tak sa pohrávala so mnou moja vášeň. Kľakol som si hore na kopci, ľahol na zem, vyskočil a stonal, dupotal som, hodil klobúk pred seba, zaboril som si tvár do trávy, lomcoval som kmeňmi stromov, plakal som, smial sa, vzlykal, zúril a hanbil sa, bol som blažený a na smrť zronený. Po hodine sa všetko vo mne uvoľnilo a zaniklo v chmúrnej dusnote. Nemyslel som na nič, nerozhodoval sa pre nič, necítil nič; ako vo snách zostúpil som z kopca, pretúlal sa polovicou mesta, a keď som zbadal v akejsi zastrčenej uličke ešte otvorenú malú močnú putiku, ani nevediac ako, vošiel som dnu, vypil dva litre waadtländského a šiel som domov až nad ránom strašne spitý.
Na druhý deň sa slečna Agliettiová až preľakla,keď som k nej vošiel.
„Co je s vami? Ste Chorý? Vyzeráte celý zničený.“
„To nestojí za reč,“ povedal som. „Tuším, že som sa dnes v noci spil, a to je všetko. Len začnite prosím!“
Usadila ma na stoličku a poprosila, aby som sedel pokojne. To som aj urobil, lebo som čoskoro zadriemal a celé popoludnie som v ateliéri pekne-krásne prespal. Možno pod vplyvom zápachu terpentínových farieb maliarskeho ateliéru sa mi snívalo, že náš člnok doma je čerstvo natretý. Ležal som pri ňom na štrkovisku a díval sa, ako sa otec oháňa hrncom a štetcom; aj matka tam bola, a keď som sa jej opýtal, či neumrela, povedala tíško: „Nie, lebo keby ma tu nebolo, stal by sa nakoniec z teba rovnaký lump ako tvoj tato.“
Keď som sa zobudil, spadol som zo stoličky a na svoj úžas našiel som sa v dielni Erminie Agliettiovej. Nevidel som ju, len počul hrkotať šálkami a príborom vo vedľajšej izbietke, z čoho som usúdil, že je už iste čas večere.
„Už ste hore?“ zavolala na mňa.
„Už. Spal som dlho?“
„Štyri hodiny. Nehanbíte sa?“
„Ba hanbím: Ale mal som prekrásny sen.“
„Vyrozprávajte mi ho!“
„Áno, keď vyjdete a odpustíte mi“
Vyšla, no s odpustením vraj ešte počká, kým jej nerozpoviem svoj sen. Dal som sa teda do rozprávania a opisovaním sna ocitol som sa ďaleko v zabudnutom detstve; a keď som zmĺkol a už sa celkom zotmelo, vyrozprával som jej aj sebe samému históriu celého svojho detstva. Podala mi ruku, pouhládzala dokrkvaný kabát a pozvala ma, aby som jej prišiel sedieť zajtra, a ja som cítil, že pochopila dnešnú moju nespôsobnosť a že mi ju aj prepáčila.
V nasledujúcich dňoch sedával som jej celé hodiny. Takmer sme pri tom nehovorili. Pokojne som sedel alebo stál a ako začarovaný načúval som mäkkému čiaraniu uhľa, vťahoval do seba ľahký zápach oleja a nemal som iného pocitu, ako že som blízko ľúbenej ženy, a uvedomoval som si, ako jej pohľad podchvíľou spočíva na mne. Biele ateliérové svetlo roztekalo sa po stenách, niekoľko ospanlivých múch bzučalo na obločných tablách a vedľa v izbietke spieval plameň liehu, lebo po každom sedení mi ponúkla šáločku kávy.
Doma som o Erminii často premýšľal. Nedotýkalo sa mojej vášne, ani ju vôbec nezmenšovalo, že som si nemohol uctiť jej umenie. Ona sama bola taká krásna, dobrotivá, jasná a bezpečná; čo ma po jej obrazoch? V jej usilovnej práci nachádzal som skôr niečo heroické. Žena v zápase o prežitie, tichá, trpiaca a smelá hrdinka. Napokom niet nič bezvýchodnejšieho ako premýšľať o človeku, ktorého ľúbime. Taký sled myšlienok je ako ľudová či vojenská pesnička, kde sa prihodí tisíce vecí a jednako sa tvrdohlavo vracia ten istý refrén, aj keď sa to vôbec nehodí.
Tak je to aj s obrazom krásnej Talianky, ktorý nosím v hlave, i keď nie je nejasný, ale niet na ňom veľa z tých drobných línií a čŕt, ktoré vídame na cudzích zavše oveľa lepšie ako na tých, čo sú nám blízki. Neviem už ani, aký mala účes, ako sa obliekala a tak ďalej, ba ani len to, či bola vysokej alebo nízkej postavy. Keď myslím na ňu, vidím tmavovlasú, ušľachtilo formovanú ženskú hlavu, dvoje ostro hľadiacich neveľkých očí v bledej živej tvári a prekrásne zvlnené úzke pery trpkej zrelosti. Keď myslím na ňu a na celý čas mojej ľúbosti, spomínam si už iba na onen večer na kopci, keď sa teplý vietor kolembal nad jazerom a ja som plakal, jasal a vystrájal. A potom ešte na večer, o ktorom teraz porozprávam.
Bolo mi jasné, že sa musím maliarke vyznať a uchádzať sa o ňu. Keby bola odo mňa ďaleko, bol by som ju pokojne ďalej zbožňoval a trpel kvôli nej zamlčiavanú bolesť. Ale vídať ju takmer denne, hovoriť s ňou, podávať jej ruku a vchádzať do jej domu s ostňom v srdci, to som dlho nevydržal.
Umelci a ich priatelia usporiadali menšiu letnú slávnosť. Bolo to pri jazere, v peknej záhrade, jedného zrelého, mäkko vlahého večera uprostred leta. Pili sme víno a ľadovú vodu, počúvali hudbu a dívali sa na červené lampióny, čo viseli v dlhých girlandách medzi stromami. Besedovali sme, posmeškovali, smiali sa a nakoniec aj spievali. Akési maliarske chalanisko, čo sa hralo na romantika, na hlave odvážny baret, ležalo chrbtom opreté o zábradlie a vybrnkovalo na gitare s dlhým krkom. Tých pár významnejších umelcov alebo tam nebolo alebo sedeli obďaleč v kruhu starších, kde ich nebolo vidieť. Zopár mladších žien prišlo vo svetlých letných šatách, ostatné sa tu premávali vo zvyčajných nedbalých oblečeniach. Zvlášť mi bola protivná staršia škaredá študentka, na ostrihaných vlasoch mala mužský slamený klobúk, fajčila cigarety, prevracala do seba víno a hovorila hlasno a veľa. Richard sa ako obyčajne držal pri mladých dievčatách. Napriek všetkému vzrušeniu som bol chladný, pil som málo a čakal som na Agliettičku, ktorá sľúbila, že sa so mnou dnes počlnkuje. Aj prišla. Obdarovala ma kvetmi a nastúpili sme do člnka.
Jazero bolo hladké ako olej a nočne bezfarebné. Hnal som ľahký čln chytro a ďaleko na tichú šíravu jazera a díval som sa ustavične na štíhlu ženu, pohodlne a spokojne sediacu oproti mne na kormidelníckej lavici. Vysoké nebo bolo ešte belasé a pomaličky vydávalo zo seba matnú hviezdu za hviezdou a na brehu sem-tam zaznievala hudba a záhradná slávnosť. S tichučkým žblnkotom sa otvárala za veslom lenivá voda, po tichej hladine sa kde-tu plavili temné a ledve viditeľné člny, no beztak som ich nevnímal a neodvracajúc oči, visel som pohľadom na kormidelníčke a pripravované vyznanie lásky zvieralo mi srdce železným prstencom. Krása a poetickosť večernej scenérie, to, že sedíme v člne, hviezdy, vlahé, pokojné jazero, všetko to ma znepokojovalo ako krásna divadelná dekorácia, uprostred ktorej mám zahrať akúsi sentimentálnu scénu. Vo svojej úzkosti a stiesnený hlbokým tichom, lebo sme obaja mlčali, vesloval som ostošesť.
„Aký ste mocný!“ povedala maliarka zamyslene.
„Myslíte tučný?“ spýtal som sa.
„Nie, myslím svaly,“ zasmiala sa.
„Hej, mocný, to som.“
To nebol vhodný začiatok. Smutný a nazlostený vesloval som ďalej. O chvíľu som ju popýtal, aby mi rozprávala niečo zo svojho života.
„Čo by ste chceli počuť?“
„Všetko,“ povedal som. „Najradšej o vašich láskach. Aj ja vám potom porozprávam o jednej svojej, o jedinej. Je veľmi krátka a krásna a iste vás pobaví.“
„Čo nepoviete! Porozprávajte mi o nej!“
„Nie, najprv vy! Aj tak už viete toho o mne oveľa viac ako ja o vás. Rád by som vedel, či ste boli niekedy naozaj zaľúbená alebo či ste boli, ako sa obávam, na to priveľmi múdra a povznesená.“
Erminia sa na chvíľu zamyslela.
„To je zasa jeden z vašich romantických nápadov,“ povedala, „dať si v noci na čiernej vode rozprávať od ženy historky. Žiaľ nemôžem. Vy básnici viete nájsť slová pre všetko krásne a pred tými, čo menej hovoria o svojich citoch, si vôbec neotvoríte srdce. Ale vo mne sa sklamete, lebo ja neverím, že možno ľúbiť horúcejšie a mocnejšie ako ja. Mám rada istého muža, ktorý je viazaný k inej žene, a ani on ma neľúbi menej; no nevieme, či kedy bude možné, aby sme boli svoji. Píšeme si a niekedy sa stretávame…“
„Smiem sa vás opýtať, či vám táto láska prináša šťastie alebo trápenie alebo oboje?“
„Ach láska nie ja na to, aby nás robila šťastnými. Verím, že je tu iba na to, aby nám ukázala, akí silní vieme byť v trýzni a žiali.“
To som chápal. A nevládal som sa ubrániť, aby mi namiesto odpovede nevykĺzol z úst tichý ston.
Počula ho.
„Ach,“ povedala, „aj vy to už poznáte. A taký mladý! Nechcete sa mi vyspovedať? Ale len vtedy, ak sa vám naozaj žiada…“
„Azda inokedy, slečna Agliettiová. Cítim sa aj tak dnes akosi mizerne a mrzelo by ma keby som aj vám pokazil náladu. Neobrátime?“
„Ako chcete. Ako ďaleko sme vlastne?“
Neodpovedal som, len som zaprel veslá do šumivej vody, obrátil som čln a vesloval, akoby sa blížila búrka.
Čln sa náhlivo kĺzal po hladine a vo víre žalosti a hanby, v ktorom som sa zmietal, cítil som, ako mi veľké kvapky potu stekajú po tvári a zároveň na nej tuhnú. Keď som si pomyslel, ako blízko som bol k role úpenlivého prosebníka a zaľúbenca, ktorého zavrhujú s materinskou láskavosťou, zamrazilo ma až do špiku kostí. Aspoň tomu som sa vyhol a so zvyškom trýzne sa už budem musieť vyrovnať.
Vesloval som ako posadnutý späť.
Krásna slečna bola ku mne akási cudzia, keď som sa s ňou na brehu krátko rozlúčil a nechal ju samu. Jazero bolo také hladké, hudba taká veselá a lampióny také slávnostne červené ako aj predtým, no mne sa to všetko teraz videlo hlúpe a na smiech, Najmä hudba. Toho chalana v zamatovom kabáte, ktorý sa tu ešte vždy ponevieral s gitarou chvastúnsky zavesenou na hodvábnej stuhe, bol by som najradšej zmlátil ako žito. A ešte mal byť ohňostroj. Taká detinskosť!
Požičal som si od Richarda pár frankov, nasadil klobúk do tyla a dal sa na pochod z mesta von a potom ďalej, hodinu za hodinou, kým som nepocítil ospanlivosť. Uložil som sa na lúke, no prebudil som sa zase o hodinku mokrý od rosy, meravý a roztrasený od zimy a pobral sa do najbližšej dediny. Bolo včasráno. Prašnatou cestou kráčali chlapi, čo šli kosiť ďatelinu, ospanliví paholci zízali z maštaľných dvier, všade sa ohlasovala letná roľnícka robotnosť. Mal si ostať sedliakom, povedal som si, prekĺzol som zahanbený dedinou a hnal sa ukonaný ďalej, až kým mi teplé slniečko nedovolilo odpočinúť si. Na kraji mladej bučiny hodil som sa do suchej metlice a spal som na teplom slniečku až do neskorého popoludnia. Keď som sa prebudil, hlavu plnú vône lúk a údy celkom zmeravené, aké máva človek len od dlhého ležania na matičke zemi, pozdala sa mi slávnosť a člnkovanie a všetko také vzdialené, smutné a vyviate ako román čítaný pred mesiacmi.
Šiel som tri dni, dával som kožu prepaľovať slncom a uvažoval o tom, či nemám jedným vrzom putovať späť domov a pomáhať otcovi pri mládzi.
Pravda, bolesť aj tak ešte dlho neprestávala. Po návrate do mesta stránil som sa sprvu ako moru pohľadu na maliarku, no nadlho som s tým nevystačil a kedykoľvek neskôr na mňa pozrela a oslovila ma, zovrelo sa mi hrdlo trýzňou.

Čo sa svojho času nepodarilo otcovi, podarilo sa tomuto môjmu ľúbostnému trápeniu. Spravilo za mňa pijana.
Pre môj život i moje bytie to bolo dôležitejšie ako čokoľvek z toho, čo som doteraz vyrozprával. Ten mocný boh stal sa mi verným priateľom a je ním ešte aj dnes. Kto je mocnejší od neho? Kto taký krásny, fantaztický, rojčvý, veselý a zádumčivý? Je hrdinom i čarodejníkom. Je zvodcom a bratom Erosa. Vie uskutočniť nemožné; úbohé ľudské srdcia napĺňa krásnymi a zázračnými básňami. Zo mňa, pustovníka a sedliaka, spravil kráľa, básnika a mudrca. Na prázdne člny nášho života nakladá nové osudy a z prístavu ich vyháňa späť do náhlivých prúdov veľkého života.
Také je víno. No je to s ním ako so všetkými drahocennými vlohami a umeniami. Chce, aby ho ľúbili, túžili za ním, chápali ho a získavali s námahou. A to mnohí nevedia. A tak ich na celé tisíce privádza do záhuby. Robí z nich starcov, zabíja ich alebo zaháša v nich plameň ducha. No svojich obľúbencov pozýva na slávnosti a stavia pred nich dúhové mosty k ostrovom blaženosti. Vkladá im pod hlavu vankúš, keď ustanú, a berie ich do náručia, keď upadnú do krážov smútku, objíma ich nežne a dobrotivo ako priateľ a utešuje ich ako matka. Mení mätež života na veľké mýty a hrá na mocnej harfe pieseň tvorenia.
A vzápätí je z neho dieťa, má dlhé hodvábne kučery a útle pliecka a jemné údy. Opiera sa ti o prsia a dvíha k tebe svoju drobnú tváričku a díva sa na teba s úžasom i rojčivo milými preveľkými očami, v ktorých sa vlhko a ligotavo kolembá spomienka na raj a nestratené detstvo božie ako pramienok, čo vyviera v lese.
A tento boh podobá sa aj prúdu, hlbokému a šumivému, čo preteká jarnou nocou, a podobá sa moru, ktoré slnce a búrka kolíšu chladnou vlnou.
Ak hovorí so svojimi obľúbencami, zaplavuje ich pŕškou i prílivom búrlivého mora tajností, spomienok, poézie, tušenia. Známy svet sa stáva maličkým, vytráca sa a duša v úzkostnej radosti vrhá sa do neznámych diaľav bez ciest, kde je všetko cudzie a všetko dôverné a kde sa hovorí rečou hudby, básnikov a sna.
Ale najprv o tom porozprávam.
Stávalo sa, že som býval celé hodiny až do sebazabudnutia veselý, študoval som, písal a počúval Richardovu hudbu. No ani jediný deň mi neprešiel celkom bez trápenia. Neraz ma to prepadlo až v noci na posteli, že som stonal a vzpínal sa a usínal neskoro s slzách. Alebo sa to prebudilo, keď som stretol Agliettičku. Najčastejšie však to prichádzalo neskoro popoludní, keď sa začali krásne, vlahé, znavujúce letné večery. Vtedy som sa vyberal k jazeru, najímal čln, rozhorúčil sa veslovaním a potom sa mi nechcelo ísť domov. Ochutnával som tam rôzne vína, pil a dumal a bol som neraz na druhý deň celý chorý. Neraz sa ma zmocňovala pritom taká ukrutná trýzeň a pocit hnusu, že som sa rozhodol už nikdy viacej nepiť. Ale šiel som tam zasa a pil som. Pomaličky som rozoznával vína a ich účinok a začal som ich požívať s istým uvedomovaním, pravda, ešte dosť naivným a hrubým. Nakoniec som zakotvil pri tmavočervenom veltlínskom. Pri prvom poháriku chutilo mi drsne a vzrušujúco, potom mi zahmlievalo myšlienky do tichej, neprestajnej rojčivosti a nato začalo čarovať, tvoriť, samo básniť. Vtedy som sa videl obkolesený všetkými krajinami, čo sa mi kedysi páčili, nádherne prežiarenými, a ja som nimi putoval, spieval som, sníval a cítil, ako vo mne obieha umocnený, vrúcny život. A končilo sa to akýmsi príjemným smútkom, akoby som počul hrať na husliach ľudové piesne a akoby som vedel o veľkom šťastí, okolo ktorého som prešiel a minul ho ako vo snách.
To už tak prišlo, že som v krčme pomaličky sedával len zriedkakedy sám, našiel som si všelijakú spoločnosť. Len čo som sa cítil v kruhu ľudí, pôsobilo víno na mňa inakšie. Stával som sa zhovorčivým, ale nie vzrušeným. Cítil som len akúsi chladnú zvláštnu horúčku. Cez noc rozkvitla ešte aj mne málo známa stránka mojej bytosti, no sotva veru patrila k záhradným a okrasným kvetom, skôr tak ešte medzi bodliaky a žihľavy. Zarovno so zhovorčivosťou premkol ma totiž ostrý, bystrý duch, robil ma sebaistým, rozvážnym, kritickým a vtipným. Ak tam boli ľudia, ktorých prítomnosť ma rušila, dovtedy som ich jemne a ľstivo alebo tiež hrubo a zaťato podpichoval a zlostil, kým neodišli. Ľudí som aj tak už od detstva veľmi neobľuboval, ani nepotreboval, a teraz som ich začal pozorovať priam kriticky a ironicky. S obľubou som vymýšľal a rozprával krátke príbehy, kde som pri zdanlivej vecnosti predstavoval vzťahy medzi ľuďmi neláskavo, satiricky a trpko som sa im vysmieval. Ani sám som nevedel, kde sa vo mne berie tento pohŕdavý tón, ktorý sa prevalil vo mne ako zrelý vred a ktorého som sa dlhé roky nevládal zbaviť.
Ak som zavše večer sedel sám, sníval som zase o vrchoch. hviezdach a smutnej hudbe.
—————————————————————————–