na2sy

V tom čase napísal som rad úvah o spoločnosti, kultúre a umení našich čias, jedovatú knižočku, ktorej kolískou boli moje krčmové rozhovory. Pri mojich aj naďalej usilovných štúdiách dejín pridal sa mi rôzny historický materiál, ktorý poskytoval mojim satirám dosť solídny podklad.
Na základe tejto práce dosiahol som v istých významnejších novinách postavenie stáleho spolupracovníka, z čoho som už takmer mohol vyžiť. Vzápätí vyšli tieto črty aj ako samostatná knižočka a mali aký-taký úspech. A tak som filológiu hodil cez palubu. Bol som už vo vyžších semestroch, nadviazali sa aj akési spojenia s nemeckými časopismi a vyzdvihli ma z doterajšieho ústrania a chudoby do kruhu uznávaných. Zarobil som si na chlieb, zriekol sa nepríjemného štipendia a plavil som sa s napätými plachtami v ústrety opovrhnutiahodnému životu radového literáta z povolania.
Aj napriek úspechu a mojej márnivosti, aj napriek satirám a mukám lásky klenula sa nado mnou v radosti i žiali teplá žiara mladosti. Napriek všetkej irónii i troške neškodnej blazeovanosti vídal som v snách pred sebou aj cieľ, šťastie, naplnenie. Čo by to malo byť, to som nevedel. Cítil som len, že život mi raz priplaví k nohám rozosmiate šťastie, slávu, azda lásku, uspokojenie mojej túžby a vyzdvihnutie mojej bytosti. Bol som ešte páža, čo sníva o šľachtických paniach a pasovaní za rytiera a veľkých poctách.
Mal som pocit, že stojím na začiatku stúpajúcej dráhy. Nevedel som, že všetko, čo som doteraz prežil, bolo len náhodné a že mojej bytosti i životu chýba hlboký, vlastný základný tón.
Nevedel som ešte, že trpím túžbou, ktorú nespĺňa ani láska, ani sláva.
A tak som vychutnával svoju malú, trochu trpkú slávu s rozkošou mladého človeka. Dobre mi padlo posedieť si pri dobrom víne s bystrými ľuďmi a vidieť, ako sa ich tváre zvedavo a pozorne obracajú ku mne, keď začnem hovoriť.
Zavše mi zišlo na um, že vo všetkých tých dušiach volá akási veľká túžba po oslobodení a vedie ich čudnou cestou. Veriť v boha pokladalo sa za hlúpe a takmer neprístojné, ale verilo sa na všakovaké učenia a mená, na Schopehauera, Budhu a Zarathustru a mnohých iných. Jestvovali mladí bezmenní básnici, čo usporadúvali vo svojich tichých bytoch slávnostné pobožnosti pred sochami a obrazmi. Boli by sa hanbili skloniť pred Hospodinom, ale korili sa na kolenách Diovi z Otricoli. Jestvovali askéti, čo sa trýznili zdržanlivosťou, a ich šaty volali priam do neba. Ich boh sa volal Tolstoj alebo Budha. Boli umelci, čo sa privádzali do apartných nálad vhodne ladenými tapetami, hudbou, jedlami, vínami, voňavkami alebo cigarami. Hovorili povrchne a vyumelkovanou samozrejmosťou o hudobných líniách, o farebných akordoch a podobných veciach a striehli všade na „individuálne znaky“, ktoré zväčša pozostávali z drobného neškodného sebaklamu alebo dajakého bláznovstva. V podstate som sa na celej taj kŕčovitej komédii zabával a bola mi smiešna, no cítil som neraz hrôzu pri pomyslení, koľko vážnej túžby a ozajstnej duševnej sily za tým horí a blčí.
Zo všetkých tých fantazticky vystupujúcich novomódnych básnikov, umelcov a filozofov, s ktorými som sa dovtedy poznal obdivujúc ich i zabávajúc sa na nich, ani z jedného, pokiaľ viem, nestalo sa niečo význačné. Bol medzi nimi aj Nemec zo severu, v tom veku čo aj ja, príjemná figúrka a nežný, milý človek, delikátny a senzibilný vo všetkom, čo sa týkalo ktoréhokoľvek umenia. Pokladali ho za jedného z budúcich veľkých básnikov, Sám som raz počul recitovať niekoľko jeho básní a ešte aj teraz vznášajú sa mi v spomienkach ako niečo nevšedné vzdušné, oduševnene krásne. Azda bol jediný z nás, ktorý sa mohol stať skutočným básnikom. Neskôr som sa náhodou dozvedel o jeho krátkom príbehu. Pre akýsi literárny neúspech zmocnila sa tohto precitliveného človeka plachosť, utiahol sa do ústrania a padol do rúk mecenášskemu darebákovi, ktorý namiesto toho, aby ho povzbudil a priviedol k rozumu, načisto ho v krátkom čase znivočil. Vo vilách tohto boháča viedol básnik s nervóznymi dámami nudné estétske rozhovory vypracujúc sa v nich na uznávaného hérosa, a vo svojej žalostnej poblúdenosti sa systematicky pripravoval o rozum hlasnou Chopinovou hudbou a predraffaelovskými extázami.
Na tento polooperetný húf rozmanite poobliekaných a učesaných básnikov a krasoduchov spomínam si s hrôzou i súcitom, lebo len dodatočne som pochopil nebezpečenstvo takého spôsobu života. Moja horniacka sedliacka nátura ma ochránila pred učasťou na tomto zhone.

Ušľachtilejšie a obšťastňujúcejšie ako sláva a víno a láska a múdrosť bolo mi priateľstvo. Napokon ono jediné mi pomáhalo z ťarbáckosti a udržiavalo moje mladé roky neskazene svieže ako ranné zore. Ani dnes nepoznám na svete nič krajšieho ako čestné a statočné priateľstvo medzi mužmi a ak ma zavše v dňoch, keď sa oddávam trudným myšlienkam, prepadne čosi ako clivota za mladosťou, tak je to len a len za mojím študentským priateľstvom.
Odkedy som sa zaľúbil do Erminie, začal som Richarda zanedbávať. Zo začiatku som si to ani neuvedomoval, no po niekoľkých týždňoch prebudilo sa vo mne svedomie. Vyspovedal som sa mu a on sa mi zveril, že s poľutovaním videl, ako celé toto nešťastie prichádza a narastá, a tak som sa srdečne a žiarlivo znova upäl naňho. Tú trošku, čo som si vtedy osvojil z veselších a voľnejších umení života, dostal som od neho. Bol krásny a veselý na tele i na duchu a život akoby nemal preňho tiene. Ako bystrý a vrtký človek dobre poznal vášne a omyly svojich čias, ale skĺzli po ňom bez akejkoľvek ujmy. Jeho chôdza a reč a celá jeho bytosť boli svižné, harmonické, hodné lásky, Och ako sa len vedel smiať!
Pre moje študovanie vína mal málo porozumenia. Zavše sa aj pripojil ku mne, no mal už po dvoch pohárikoch dosť a prizeral sa mojej podstatne väčšej spotrebe s naivným úžasom. No keď videl, že trpím a bezmocne sa oddávam zádumčivosti, hrával mi, čítaval alebo chodieval so mnou na prechádzky. Na našich krátkych výletoch bývali sme neraz samopašní ako chlapčiská. Raz sme odpočívali rozhorúčení po obede, ležiac v zalesnenom údolí, hádzali sme po sebe jedľovými šuškami a spievali verše zo „Zbožnej Heleny“ na cituplné melódie. Bystrý, jasný potok nám tak dlho chladivo žblnkotal do uší, kým sme sa nepovyzliekali a nepohrúžili do studenej vody. Vtom si Richard zmyslel zahrať komédiu. Sadol si na skalisko obrastené machom a predstavoval Lorelei a ja som vesloval popodeň ako lodník na malej lodici. Pritom vyzeral tak panensky cudne a strúhal také grimasy, že ja, ktorý som mal prejavovať krutý žiaľ, išiel som sa popučiť od smiechu. Zrazu bolo počuť hlasy, na chodníčku sa zjavila spoločnosť turistov a my sme museli ozlomkrky utekať, aby sme sa skryli so svojou nahotou pod vymletým, previsnutým brehom. Keď nič netušiaca spoločnosť prešla okolo nás, začal Richard vydávať zo seba čudné zvuky, krochkal, kvičal a fuňal. Ľudia zdúpneli, obzreli sa okolo seba, nazerali do vody a len-len že nás neobjavili. Nato sa môj priateľ vynoril do pol tela z úkrytu a povedal hlbokým hlasom a s kazateľským gestom: „Choďte v pokoji!“ Vzápätí zmizol, uštipol ma do ramena a povedal: „Aj toto bola šaráda.“
„Aká?“ spýtal som sa.
„Pan vydesil niekoľkých pastierov,“ smial sa. „Škoda, že tam boli aj ženy.“
O moje štúdium histórie sa takmer nezaujímal. No čoskoro si aj on osvojil moje nadšenie a lásku k svätému Františkovi z Assisi, i keď si príležitostne robil z neho žarty, nad ktorými som za rozhorčoval. Videli sme ,ako trpezlivý svätec, láskavý, oduševnený a radostný ako veľké dieťa, putuje umbrijským krajom, veselý v bohu a plný pokornej lásky ku všetkým ľuďom. Čítavali sme spolu jeho nesmrteľný spev na slnci a poznali sme ho takmer naspamäť. Raz, keď sme sa vracali z vychádzky parníkom po jazere a večerný vietor čeril pozlátenú vodu, spýtal sa ma Richard tíško: „Ty, ako to vraví náš svätec?“ A ja som zacitoval:
„Laudato si, misignore, per trate vento e per aere e nubilo e sereno et onne tempo!“
Keď sme sa poškriepili a povedali si škaredé slová, zasypal ma vždy položartom, na spôsob školákov, takým množstvom smiešnych prekárok, že som sa čoskoro musel rozosmiať a hnev stratil svoj osteň. Pomerne vážny býval môj priateľ len vtedy, keď počúval svojich obľúbených hudobníkov alebo keď sám hral. Aj vtedy vedel hru prerušiť a povedať dajaký žart. No jednako jeho láska k umeniu bola plná čistej, úprimnej oddanosti a jeho cit pre ozajstné a významné zdal sa mi neomylný.
No priam zázračne sa vyznal v jemnom, nežnom umení útechy, úprimnej účasti, alebo povzbudzovania, keď sa niektorý z jeho priateľov ocitol v tiesni. Keď ma našiel v zlej nálade, vedel mi narozprávať toľko drobných anekdotických historiek, groteskných a milých, a mal pritom v tóne čosi také upokojujúce a rozveseľujúce, že som mu len málokedy odolal.
Predo mnou mal trocha rešpekt, lebo som bol vážnejší ako on; ale ešte väčšmi mu imponovala moja telesná sila. Chválil ma preto pred inými a bol hrdý, že má priateľa, ktorý ho môže rozdrviť jednou rukou. Dal veľa na telesné schopnosti a obratnosť, naučil ma tenis, vesloval a plával so mnou, brával ma jazdiť a nedal mi pokoj dovtedy, kým som nehral biliard takmer tak dobre ako on. Bola to jeho obľúbená hra a nielenže ju umelecky a majstrovsky ovládal, ale býval pri biliarde aj veľmi živý, vtipný a veselý. Často dával guliam mená ľudí spomedzi našich známych a pri každom údere konštruoval a ich postavenia, priblíženia či vzdialenia celé romány plné vtipov, narážok a karikujúcich prirovnaní. Pritom hral tak pokojne, ľahko a veľmi elegantne, že bolo priam potešenie dívať sa naňho.
Moje spisovateľské úsilie si necenil väčšmi ako ja sám. Raz mi povedal: „Pozri, pokladal som ťa vždy za básnika, aj ťa ešte zaňho pokladám, ale nie pre tvoje fejtóny, lež preto, lebo cítim, že máš v sebe čosi krásne a hlboké, čo skôr alebo neskôr vytryskne na povrch a potom to bude ozajstná poézia.“
Medzitým nám semestre prekĺzli ako drobné mince pomedzi prsty a znenazdania prišiel čas, keď Richard musel pomýšľať na návrat do vlasti. Užívali sme míňajúce týždne s trocha silenou samopašou a dohodli sme sa nakoniec, že by sme tie krásne roky mali pred našou trpkou rozlúčkou veselo a sľubne zakončiť ešte dajakým nádherným slávnostným podujatím. Navrhol som prázdninovú cestu do Bernských Álp, no bolo ešte len predjarie a vlastne na hory priskoro. Zakiaľ som si lámal hlavu nad inými návrhmi, Richard napísal svojmu otcovi a pekne potichučky mi pripravil veľké a milé prekvapenie. Jedného dňa prišiel so zmenkou na poriadnu sumu a pozval ma, aby som s ním išiel do horného Talianska ako jeho sprievodca.
Srdce sa mi rozbúšilo úzkosťou i jasotom. Malo sa mi vyplniť už od chlapčenstva prechovávané, vysnívané, najtúžobnejšie želanie. Ako v horúčke porobil som malé prípravy, naučil priateľa ešte zopár slov po taliansky, obávajúc sa až do posledného dňa, že z toho nič nebude.
Batožinu sme si poslali napred, sadli do vlaku, zelené polia a kopce sa mihali okolo nás, Urnské jazero aj Gotthard, potom horské osady a potoky a lavínové úšusty a tessinské zasnežené končiare a potom už prvé černasté kamenné domce v nevysokých viničných vŕškoch a nedočkavá cesta k jazerám a cez úrodnú Lombardiu v ústrety živému, zvláštne príťažlivému i odpudzujúcemu Milánu.
Richard nemal o Milánskom dóme nijakú predstavu, vedel o ňom iba ako o chýrnom staviteľskom veľdiele. Bolo zábavné vidieť jeho rozhorčené sklamanie. Keď premohol prvý údes a znova nadobudol svoj humor, sám navrhol, aby sme vystúpili na strechu a poprechodili sa medzi šialenou mätežou kamenných figúr. S uspokojením sme konštatovali, že takmer okolo stovky sôch tých nešťastných svätcov na fiálach nie je ani taká škoda, lebo zväčša, aspoň tie novšie, je to obyčajná fabrická práca. Ležali sme takmer dve hodiny na širokých šikmých mramorových platniach, mierne prehriatych slnečným aprílovým dňom. Richard sa mi bezstarostne priznal: „Vieš, v zásade nemám nič proti tomu, ak zažijem aj viac takých sklamaní ako s týmto hrozným dómom. Celou cestou som mal strach pred všetkou tou veľkoleposťou, ktorú uvidíme a ktorá nás prigniavi. A teraz to začína vyzerať tak milo a ľudsky smiešne!“ Neusporiadaný kamenný zástup figúr, uprostred ktorého sme sa uvelebili, strhol Richarda k barokovým fantáziám.
„Pravda,“ povedal, „tam hore na chórovej veži ako na najvyžšom vrchole stojí akiste najväčší a najvznešenejší svätec. No a pretože to nie je nijaké potešenie balansovať na končistej vežičke ako kamenný povrazolezec, je jasné, že z času na čas najvrchnejšieho svätého vykúpia a vezmú do neba. Pomysli si, aké to musí byť zakaždým divadlo! Lebo potom všetci ostatní svätci postúpia presne podľa hodnosti a poriadku o miestečko ďalej a každý sa veľkým skokom náhlivo prehupne na fiálu svojho predchodcu, pričom žiarli na tých, čo prídu ešte pred neho“
Kedykoľvek som potom prechádzal Milánom, zišlo mi na um toto popoludnie a ja som s ľútostivým smiechom videl stovky mramorových svätcov robiť odvážne skoky.
V Janove som sa stal bohatším o veľkú lásku. Bol jasný vetristý deň, krátko po obede. Opieral som sa rukami o široké mramorové zábradlie, za mnou sa rozprestieral farbistý Janov a podo mnou sa zdúval a žil veľký belasý príliv. More. S temným hučaním a nepochopiteľnou požadovačnosťou hádzalo sa mi v ústrety večné a nezmeniteľné a ja som cítil, že sa čosi vo mne na život a na smrť spriatelilo s tým belasým penistým prúdom.
Práve tak mohutne zapôsobil na mňa aj ďaleký morský horizont. Videl som tak ako v čase detstva vzdušnú belasú diaľku, akoby tam čakala na mňa s otvorenou bránou. A opäť sa ma zmocnil pocit, že som sa nezrodil pre domácky život medzi ľuďmi a v mestách a v bytoch, ale že mi prichodí prechádzať peši cudzími krajinami a plaviť sa po bludných cestách morami. Temným náporom dvíhala sa vo mne stará rozosmutňujúca túžba hodiť sa bohu na prsia a zbratať svoj nepatrný život s nekonečným a bezhraničným.
Pri Rapalle som plával a prvý raz zápasil s prílivom, okúsil som trpkú slanú vodu a pocítil silu kolembania. Vôkol belasé jasné vlny, hnedožlté bralá a pláže, hlboké tiché nebo a večité, veľké šumenie A zrazu ma premohol pohľad na lode kĺžuce sa v diaľke, na čierne stožiare a biele plachty a zástavku dymu doďaleka sa plaviaceho parníka. Okrem svojich obľúbencov, nikdy neodpočívajúcich oblakov, nepoznám krajší a vážnejší obraz túžby a putovania ako loď, ktorá sa plaví vo veľkej diaľke, zmenšuje a stráca sa za otvoreným horizontom.
A prišli sme do Florencie. Mesto, ako som ho poznal zo stoviek a tisícov slov – ležalo tam svetlé, priestranné , pohostinné, popretínané zeleňou, mostami pospájanou riekou, opásané jasnými vŕškami. Bezočivá veža Palazza vecchia čnela odvážne do jasného neba, do jej výšky sa vypínalo aj biele slncom zaliate krásne Fiesole a všetky vŕšky stáli tam biele a červenastoružové v závoji kvitnúcich stromov. Čulý a prívetivý prostý toskánsky život pripadal mi ako zázrak a ja som sa tam čoskoro udomácnil, akoby to býval môj domov. Celé dni sme sa tárali po kostoloch, námestiach, uliciach, loggiách a trhoviskách, večery sme presnívali v záhradách na vŕškoch, kde už dozrievali citróny, alebo v maličkých naivných vieškach, kde sme popíjali chianti a zhovárali sa. Potom zasa veľa obšťastňujúcich hodín v galériách sôch a v Bargellu, v kláštoroch, bibliotékach a sakristiách, popoludnia vo Fiesole, San Miniate, Settignane, Prate.
Podľa dohovoru, ktorý sme si urobili ešte doma, nechal som Richarda na týždeň samého a oddal som sa najvznešenejšiemu a najdrahocennejšiemu putovaniu svojej mladosti bohatým zeleným umbrijským kopcovitým krajom. Šiel som po cestách svätého Františka a cítieval som ho nejednu hodinku putovať popri sebe, myseľ plnú bezhraničnej lásky, pozdravujúc s vďakou a radosťou každého vtáčika, každučký prameň, každý kriačik šípových ruží.
Na stráňach prežiarených slncom trhal som a jedol citróny, nocoval som v dedinkách, spieval a vytváral si básne sám pre seba a Veľkú noc som oslávil v Assisi, v kostole svojho svätca.
Prichodí mi zakaždým, akoby tých osem dní mojej púte po Umbrii bolo korunou i krásnymi večernými zorami mojej mladosti. Každý deň vytryskovali vo mne pramene a ja som sa díval na jasnú, slávnostnú jarnú krajinu ako do dobrotivých očí božích.
V Umbrii som zbožne nasledoval Františka, „pevca božieho“; vo Florencii som sa neprestajne kochal predstavou života v quattrocente. Už doma som bol napísal satiry na formy nášho dnešného života. Ale vo Florencii som po prvý raz pocítil celú ošúchanú smiešnosť modernej kultúry. Tam ma prvý raz prepadlo tušenie, že v našej spoločnosti budem navždy cudzincom, a tam skrslo vo mne aj želanie žiť svoj život mimo tejto spoločnosti a ak sa bude dať, tak na juhu. Tu som sa mohol stretávať s ľuďmi, tu som sa tešil na každom kroku slobodomyseľnej prirodzenosti života, nad ktorou sa zušľachťujúco a zjemňujúco rozprestierala tradícia klasickej kultúry a dejín.
Žiarivo a blažene ubehli nám tie krásne týždne. Ani Richarda som ešte nevidel tak rojčivo uchváteného Samopašne a priateľsky sme vyprázdňovali poháre krásy a pôžitku. Chodievali sme do odľahlejších, horúco položených dedín vo vŕškoch, kamarátili sme sa s hostinskými, mníchmi, vidiečanmi a malými spokojnými dedinskými farármi, načúvali sme naivné serenády, kŕmili sme ohorené pekné deti chlebom a ovocím a zo slnečných výšin vídali sme v diaľke Toskánsko v lesku jari a v diaľke ligotavé Ligurské more. A obaja sme mali silný pocit, hodný nášho šťastia, že kráčame v ústrety bohatému a novému životu. Práca, boj, pôžitok a sláva ležali pred nami tak blízko a žiarivo a naisto, že sme sa už bez náhlivosti tešili na tie šťastné dni. Aj naša blízka rozlúčka zdala sa nám ľahká a prechodná, lebo sme vedeli istejšie ako hockedy predtým, že sa potrebujeme a že sme jeden druhému zábezpekou pre život.

Taká je história mojej mladosti. Keď o tom premýšľam, vidí sa mi, akoby trvala len krátko, toľko čo letná noc. Trocha hudby, trocha duchovného trocha lásky, trocha márnivosti – ale bolo to krásne, bohaté a farbisté ako eleuzínska slávnosť.
Len pohasla chytro a biedne ako svetielko vo vetre.
V Zürichu sa Richard so mnou rozlúčil. Dva razy vystúpil z vozňa, aby ma pobozkal, a ešte mi milo kýval z obloka, pokým sa len dalo.
O dva týždne sa utopil pri kúpaní v akejsi smiešne malej juhonemeckej riečke. Už som ho viac nevidel, nebol som mu ani na pohrebe, počul som o všetkom iba pár dní po tom, keď ho uložili v rakve do zeme. Ležal som na dlážke svojej izbietky, preklínal som boha aj život hrubými s škaredými nadávkami, plakal a vyčíňal. Dovtedy som nikdy nepomyslel, že jediným mojím bezpečným majetkom v tých rokoch bolo toto priateľstvo. A teraz ho už niet.
Nevydržal som dlho v meste, kde sami každodenne vešalo na päty množstvo spomienok a nedalo mi dýchať. Čo bude, to mi bolo jedno; duša vo mne ochorela a ja som sa desil všetkého živého. Zavše nebolo ani výhľadu, že sa moja rozvrátená bytosť ešte pozbiera a vypláva nanovo napätými plachtami v ústrety drsnému šťastiu mužných rokov. Hospodin tak chcel, že to najlepšie čo som mal, odovzdal som čistému a radostnému priateľstvu. Ako dva rýchle člny hnali sme sa popri sebe vpred a ten Richardov bol pestrý, ľahký, ľúbený a priťahoval môj zrak a ja som mu dôveroval, že ma dovedie ku krásnym cieľom. A teraz klesol na dno s ľahkým výkrikom a ja som sa hnal bez kormidla vodami, čo zrazu potemneli.
Teraz bolo na mne podstúpiť tvrdú skúšku, orientovať sa podľa hviezd a bojovať na novej ceste o veniec života, blúdiť. Veril som na priateľstvo, na lásku žien, na mladosť. A keď ma teraz všetko jedno po druhom opúšťalo, prečo som neveril v Hospodina a nezveril sa do jeho mocnejších rúk? No bol som po celý život váhavý a tvrdohlavý ako dieťa a radšej som čakal kým sa život ako búrka preženie ponad mňa, kým ma urobí rozumnejším a bohatším a odnesie ma na veľkých krídlach v ústrety zrelému šťastiu.
Ale ten múdry a skúpy život mlčal a nechal ma hnať sa, nezoslal mi ani búrky ani hviezdy, len vyčkával, kým budem zasa maličký a trpezlivý a kým sa môj vzdor nezlomí. Nechal ma, nech si hrám komédiu pýchy a mudrlantstva, prizeral sa a vyčkával, kým si zatúlané dieťa samo nájde matku.