na2sy

Autorom nasledujúcich myšlienok a citátov je Sully Prudhomme

Poézia je vzdych srdca, vystupujúceho z brehov.

Poézia je vesmír zhudobnený srdcom.

Keď ovládame reč, správnosť záleží už iba od našej úprimnosti. Najväčšou chybou je sklon preceňovať skutočnú hodnotu myšlienky zvláštnosťou slova, ktoré sa nekryje s významom, skresleným klamstvom.

Pravidlo, ako byť jednoduchý; z dvoch slov si vybrať nenápadnejšie.

Kritika sa ťažko znáša, a predsa sa zriedkakedy stane, aby sme nevytušili, do čoho asi udrie. Naše diela sú ako chorí, ktorých privedieme k lekárovi s domnením, že sú zdraví, alebo čo je ešte horšie, s nádejou, že mu zatajíme ich chorobu.

Treba opustiť sudcu, len čo je nám dosť známe, že môžeme predvídať, kam zamieri jeho kritika. Prečo by sme mu navyše mali predpokladať to, o čom vopred nevieme, že to musí odsúdiť?

Náš Aristarchos nemusí byť iný ako my, ale lepší ako my. Ak je iný, odmietame ho na našu škodu, lebo si nemôžeme vážiť jeho vkus. Ak je lepší, nezničí nás, ale doplní nás.

Radca, ktorý sa nám usiluje dokázať, že on je najpovolanejší, aby rozvinul náš talent, nám môže iba uškodiť.

Veľmi nešťastný je človek, ktorý sa narodil aj básnikom aj filozofom. Najnežnejšie vidiny sa mu menia na bolestné rozjímania. Vo všetkom si všíma dvojtvárnosť vecí, a tak musí plakať nad márnosťou toho, čo obdivuje. Na poľutovanie je aj ten, kto je len filozof, lebo ním býva často na úkor srdca, z ktorého vyvierajú všetky naše radosti. Šťastný je básnik, pravda, ak ilúzia nie je najhoršou zo všetkých bied. Zostávajú tu ešte tie nepochopiteľné stvorenia, ktorých ľahostajnosť nás odpudzuje. Boh, smrť, nekonečno a večnosť sú pre ne iba slová. Nepochybujeme, že sú šťastné, ale na spôsob zvierat, a takéto šťastie vzbudzuje súcit. Pre ich bezstarostnosťou dávam prednosť ušľachtilému nešťastiu ostatných.

Keď sa vás niekto z ničoho nič opýta: „Píšete básne?“ urobíte im radosť, ak mu odpoviete tou istou otázkou.

Uverte konverzii básnika, ktorý páli svoje diela.

Uprostred rozjímania sa mi zavše stáva, že zabudnem na to, o čom som premýšľal. Zdá sa mi, akoby som bol práve niečo stratil, a som z toho smutný. Z toho mi vzchádza záver, že myslenie je nepretržitá rozkoš, taká príjemná, že citlivejšie vnímame jej neprítomnosť ako jej priebeh.

Básnici píšu pre básnikov, tak ako geológovia pre geológov. Ako vo vede aj v poézii je nevyhnutné vzdelanie. Kto ho nezískal cibrením vkusu, je nepovolaný a jeho kritika nemá nijaký dosah.

Je La Fontaine ozajstným filozofom a mali všetky jeho názory a úsilia za cieľ vzdelávať ľudstvo? Nemyslím si to. Pokladám ho za veľmi citlivého básnika, milujúceho poéziu pre poéziu, neschopného práve tak zlomyseľnosti ako filantropickej myšlienky, lebo si osvojil žáner vyhovujúci jeho duchaplnosti a rozšíril ho podľa ľúbosti tak, ako sa to páčilo jeho Múze. Zdá sa mi, že hoci pripísal dva riadky mravného poučenia na konci každej bájky – lebo niet bájky bez morality – aj keď ho isto písal po zrelej úvahe, predsa si myslím, že ho väčšmi znepokojovalo správanie a povahové nedostatky ľudí ako mravné ponaučenia, ktoré si z toho možno vyvodiť… Prečo je v tejto morálke tak málo vznešenosti? Prečo sa tak pridržiavať všeobecných zásad jednoduchého, takpovediac pohanského života? Lebo nikdy sa nestretávame s tým, že by sa jeho morality citovali, ako sa citujú výroky našich veľkých mysliteľov. Nebudem hľadať vysvetlenie v zlej prirodzenosti jeho ducha, lebo nebol ani skeptický, ani bezbožný, ako to ukázali posledné roky jeho života. Domnievam sa, že túto ľahostajnosť mohli zapríčiniť dve veci: hádam sa cítil viac básnikom ako moralistom a nemohol si nárokovať súčasne dve slávy; alebo dokonca pochopil, že žáner bájky, aby mohol zostať vo svojej jednoduchej a naivnej forme, nepripúšťa trošku pedantskú vážnosť filozofa? Nech je to s jeho moralizátorstvom akokoľvek, sotva sa nájde niekto, kto by lepšie ako on zladil na svojej lýre najrôznejšie struny poézie. Ak chcete byť dojatí, čítajte Dvoch holubov a všetko, čo aj inde povedal o kráse priateľstva; spoznáte autora Nýmf z Vaux a Filemona a Baucisa. Chcete znova pocítiť nadšenie, vyvolané mužnou a prudkou výrečnosťou? Čítajte Dunajského sedliaka. Ak v ňom radšej objavujete pôvabného rozprávkára, roztvorte jeho knihu hocikde. A konečne, ak sa vám najviac páči tam, kde nájdete všetky tieto vlastnosti, prečítajte si hoci po stý raz Dub a šípkový ker.