na2sy

        Fenomén V+W neprestáva priťahovať pozornosť, ba naopak. Čím viac sa vzďaľujem od „ich“ čias, tým lákavejšie je skúmať, čo zanechali a čím môžu inšpirovať ďalšie generácie. Je to naozaj vzrušujúce. Zaoberáme sa totiž tým, o čom sme iba počuli a čítali, ale sme to na vlastné oči nevideli. Takýmto spôsobom najspoľahlivejšie vznikajú legendy. V+W sú naozaj legendou. Je smiešne, že práve oni. Lebo práve oni to boli, kto s chuťou legendy likvidovali. Ale prihodilo sa im to a asi nie náhodou. To, čo dokázali za zhruba desať rokov svojej divadelnej  spolupráce (1927 – 1938), znamenalo aj v českých pomeroch, kde o humor nikdy nebola núdza, nielen čosi nové, ale priam prelomové. Boli súčasťou českej umeleckej avantgardy dvadsiatych a tridsiatych rokov. Ale pozor! Nepodľahli avantgarnej výlučnosti. Nemohli si to dovoliť, pretože sa živili divadlom. Ak vás má divadlo uživiť, musí byť plné. A na druhý deň znova. To znamená, že divadlo musí ľuďom dávať niečo, čomu rozumejú. Komunikatívnosť, to, o čo ide, je ko-mu-ni-ka-tív-nosť, hovorí jedna z postáv hry Suchovo-Kobylina Krečinskij sa žení, hry, v ktorej nikto nerozumie nikomu. Ale čitateľ alebo divák Suchovo-Kobylinovej komédie rozumie veľmi dobre tomu, že v tej komédii nikto nikomu nerozumie. Dúfam, že rozumiete tomu, čo chcem povedať. Ak nie, vzdávam to. V+W sa rozhodli pre riskantný krok. Chceli mať vypredané a súčasne nechceli nadbiehať tzv. ľudovému vkusu. To bolo naozaj odvážne aj v takom kultúrnom a štruktúrovanom prostredí, ako bolo pražské za prvej republiky. Ukázalo sa, že risk vyšiel. Stretli sa s publikom v šťastnej zhode. Aj keď bolo treba robiť kompromisy. V prípade V+W, vyznavačov tzv. čistého humoru, to bol úkrok k politickej satire. Ako sa zvykne vravieť, také boli časy. Ak sa za komunistickej éry hovorilo a V+W pozitívne, tak jedine v týchto súvislostiach. Ako o bojovníkoch proti fašizmu, proti biede, proti pánom, za krajší život, dá sa povedať, že za socializmus. Menej sa už spomínali dada, poézia, slovné hračky, krátke spojenia, teda samotný princíp ich humoru. Princíp sa vydával za formu, ktorá mala slúžiť pokrokovému obsahu. Z tvorby V+W sa zdôrazňovalo to, čo vyzerá ako plagátová propaganda, a nie to, čím sa naozaj stali nesmrteľnými.
        Traduje sa milá príhoda z čias, keď bol Weirich v päťdesiatych rokoch riaditeľom divadla ABC a uvádzal tam remaky hier V+W. Vtedy bol v súbore herec Vladimír Klemens, kedysi člen Nemeckého divadla v Prahe, ktorý sa netešil veľkej priazni režimu. Tak trochu buržoázny živel. A tento živel, tak to už niekedy býva, stal sa v divadle ABC funkcionárom ROH. Raz prišiel do Werichovej kancelárie vyberať členské príspevky. „ROH?“ rozkričal sa Werich, „čo to je to vaše ROH?“ A Vladimír Klemens pokojne povedal: „To je to vaše Když nás pujdou miliony pane řediteli.“ Kruh sa uzavrel.
        Kedysi dávno Voskovec napísal: „Když sa mladým něco z naší práce líbí, ať nazapomenou, že jsou mladí. Ať se pokusí udělat všecko znova, po svém. Co neudělají oni, zustane neudělané.“ To je solídna inšpirácia.

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
——————————————————————