na2sy

Šľak ma ide trafiť z …asta maňany

Šľak ma ide trafiť z takých vydarencov, ktorí sa furt pozerajú na hodinky. Znervózňujú ma. Ja hodinky na ruke neznášam. Nosím ich v mojom legendárnom žobradle, kde mám aj ceruzku, WC papier, dýku, kalendárnik, pero, radír-gumu, kľúče, notes, soda-bicarbonu, štupeľcígeľ, žuvačku, guľôčky na hranie, lyžičku, pohľadnicu, zemiakový cukor, kredit kartu, rezervné okuliare, náramok, čo mi dala na pamiatku Čavaňáková, lístky na obed, výstrižky z časopisov, spray so slzným plynom, ruženec, pralinku, slané tyčinky, slnečné okuliare, známky, pinzetu, nálepky, medvedíka, čo mi dala na pamiatku Cucorová, nedojedený šúlok varenej kukurice, odznaky Slovana, Interu Slovnaft a Matice slovenskej, mg pásku s Adrienou Bartošovou, fotoaparát zn. Minolta, zápalky, parfum zn. Jules, zrkadielko, baterku, drobné mince v rôznych menách sveta… a niekoľko ďalších maličkostí. Keď mám s niekým zraz, nasmerujem sa na miesto zrazu a obyčajne veľmi nemeškám. Mňa srdia takí, čo sa furt pozerajú na hodinky: „Prosím ťa, kde trčíš? Už ťa tu čakám desať minút…“
No a čo? čo znamená desať minút v histórii ľudstva? Všimnite si náš parlament. Majú začať o deviatej, a keď sa rozsvieti obrazovka, vidíme ich o deviatej jesť, čítať, postupne prichádzať, debatovať, ani priamy prenos ich nedokáže vykoľajiť… V tisícoch domácností a kancelárií svietia obrazovky, tečie elektrický prúd celkom zbytočne dvadsať – dvadsaťpäť minút a potom pomaly otvára predseda riadnu schôdzu Národnej rady Slovenska…
Niektorí sa rozčuľujú, že nadarmo plytváme elektrickým prúdom, ale ja im vravím: „Čo sa rozčuľujete potrimiskári? Prúdu je dosť! Dávajte si radšej pozor, aby vás nepotriaslo!“ Odjakživa som bol ctiteľom juhoamerických hesiel: „Asta magnana, Chicita, Nechajme to na zajtra, Chicita, magnana… magnana. Tam sa nerozčulujú, keď niekto nepríde načas na schôdzku. Alebo keď vôbec nepríde. A my tu trváme na dochvíľnosti ako dáki suchári.
„Kde si bola drahá? Mali sme rande o štvrtej!“ pýta sa taký strašne puntičkársky neokrôchanec – asistent na fakulte svojej lásky – slobodnej čučoriedky zo štvrtého ročníka.
„Vieš čo mi môžeš, asistentko?“ smeje sa mu hrdá a slobodná čučoriedka. U nás to majú tí, ktorí nie sú vyznávači juhoamerického životného štýlu „magnana“ ťažké. My, slobodní demokrati, ktorí nenosíme hodinky na rukách, ich dlabeme. My sa nedáme znervózniť! My sme si po stáročia zvykli na určitý lážo-plážo životný štýl, tak nech nás nikto nepoučuje, koľko je hodín. Je pol šiestej? No a čo? Bude aj viac! My sa z toho nezbláznime.
Šľak ma ide trafiť z takých ľudí, čo sa furt pozerajú na hodinky. Čo je? Ide vám vlak? No tak seďte pokojne na zadku a počúvajte… Asta magnana, Chicita, magnana, magnana…

Zdroj: Július Satinský: Šľak ma ide trafiť, HEVI 1997
—————————————————————–