na2sy

Servus Emil, na Dušičky som bol na hroboch. Čo sa týka hrobov, mám kam chodiť, len neviem, či niekto bude chodiť na môj. Ale, keď sa to tak vezme, je mi to fuk. Mohol by som si želať, aby môj popol rozprášili, ale nemám ani tušenia, že kde. Na Slavíne by to bolo asi nevhodné, predsa len by som mal byť skromnejší a na nejakom berzvýznamnom mieste, to by mi zase bolo ľúto, lebo až za takého bezvýznamného sa nepovažujem. Predsa len mám aj nejakú minulosť, aj keď so všetkým, čo bolo, sa chváliť nemôžem, ale predsa len som aj dačo vykonal, založil som ten voice-band, bol som na Trati mládeže, úspešne som prešiel previerkami po šesťdesiatom ôsmom, v osemdesiatom deviatom som vystúpil jednak na novembrovej tribúne, jednak aj zo strany, takže kolom dokola, ako sa u nás hovorievalo, som mal bohatý a naplnený život a nemusím nič ľutovať ani sa za nič hanbiť. Je pravda, že v sedemdesiatom šiestom som oznámil na straníckom výbore, že Gajdošík sa asi chystá emigrovať, takže mu nedali doložku, ale nemyslel som to nijako zle, nakoniec, čo by tam robil, nevedel ani ceknúť v cudzej reči a tu nám bol užitočný, lebo hral za podnik šachy v okresnej súťaži. Gajdošík nevedel o tom, že som ho udal, no, udal, to je prisilné slovo, povedzme, že som na neho upozornil a ďalej sme sa priatelili, až po novembri mu niekto pichol, že som to bol ja a prestal sa so mnou baviť. Ale ja som na neho nezanevrel a zapálil som sviečku na jeho hrobe. Inak, stretol som sa so Šaňom, pamätáš sa na neho a skoro som sa doondial od smiechu rovno na ulici, lebo mi gratuloval k narodeninám a povedal „Vieš, aká je jediná výhoda nášho pokročilého veku? Že už nemôžeme zomrieť predčasne.“ Na tých cintorínoch ti je strašná tlačenica, Emil. Nielen na Dušičky, ale vôbec. Jeden hrob vedľa druhého, tlačenica ako v preplnenej električke. Čo narobíš, ľudia zomierajú. Bol som sa pozrieť aj na jednom vojenskom cintoríne v Petržalke. Ležia ti tam vojaci z prvej svetovej vojny, takí, čo bojovali na oboch stranách, a potom zomreli vo vojenskom lazarete. Šesťdesiat rokov bol ten cintorím zabudnutý, lebo bolo to pohraničné pásmo a do pohraničného pásma sa nesmelo vstupovať, takže tá vojna vlastne pokračovala takýmto mierovým spôsobom. Teraz to dali do richtigu a katolícky pán farár vo svojej reči povedal, že v Petržalke sa žije radostne, lebo on len krstí a oddáva, ale nepochováva. Kamarát, tí machri, čo tú Petržalku postavili pre stotisíc ľudí, zabudli na cintorín! Tomu vravím optimizmus. Jedna známa mi povedala, že v Šenkviciach sú štyri cintoríny, a kam sa hrabú Šenkvice na Petržalku! Emil, pripravujem teraz taký kultúrny program práve pri príležitosti pohrebov, lebo veď vieš, nevyhne sa nám to a niekedy ani neni nikoho, kto by sa s tými zosnulými rozlúčil. Bude tam zopár piesní, Blíž k Tebe, Keby som bol vtáčkom, aj tá, čo teraz spieva tá mladá speváčka, neviem si spomenúť na meno. Pridáme aj nejakú poéziu, to ešte musím vysnoriť v knižnici, ale nejaké rozlúčkové básničky určite nájdem. Keby si mal nejaký nápad na oživenie takýchto akcií, ozvi sa, ľudia budú vďační. Zdravím, Miro

Zdroj : .týždeň 8.novembra 2010