na2sy

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.

O poslaní a súčiastke

Máš poslanie, ktoré máš splniť iba ty; je to tvoja zmluva s Bohom. Ale ty si zároveň aj súčiastka vo veľkom mechanizme sveta, sotva väčšia a významnejšia ako skrutka či drôt, ktorá je v tomto nesmierne zložitom stroji len jednou z pomocných zložiek nejakého vedľajšieho a podriadeného procesu. Nikdy nezabúdaj na svoje poslanie, ktoré bolo určené len tebe a je osobné a nikdy nezabudni, že pre celok nemáš väčší význam ako nejaká súčiastka, skrutka alebo drôt.

O všedných dňoch a sviatkoch.

Dohliadni na to, aby si si z každého dňa, aj z toho najobyčajnejšieho, bezútešného všedného dňa urobil sviatok, hoci len na niekoľko okamihov! Jediným dobromyseľným slovkom. Primeraným činom. Zdvorilým pohybom. Ľudský sviatok si nežiada veľa. Do každého dňa môžeš vpašovať nejaký čarovný prvok, môžeš sa obdariť štvrťhodinkou pravdy nejakej knihy, radosťou z pochopenia nejakého nejasného pojmu, útechou a rozveselením svojho okolia. Život sa stane bohatším, sviatočnejším a ľudskejším, ak niekľko minút všednosti naplníš niečím mimoriadnym,ľudským, dobromyseľným; čiže sviatkom.

O tom, že kultivovanosť vyžaduje veľa odvahy

Musíš vedieť, že ľudia sa nie bez príčiny pridržiavajú priemernosti, zmätku a šatlatánstva, ilúzií a vyblýskaných povrchných vedomostí, čiže nevzdelanosti. Lebo kultivovanosť je odhalenie a schopnosť znášať pravé poznanie všetkých vecí, pravdu. Zniesť pravdu je vždy veľmi ťažké. Kultivovanosť, čiže poznanie skutočnosti a pravdy, si vyžaduje mimoriadnu odvahu. Človek poznáva pravdu celým srdcom, osudom, svojou bytosťou. Človek môže získať kultivovanosť iba za cenu života a smrti. Ľudia sa vždy ochotnejšie zmieria s nejasným vysvetlením nejakej nepríjemnej pravdy, čiže s nevzdelanosťou, než s drsnou, jednoduchou pravdou holej vety, ktorá predstavuje kultivovanosť. Ľudia však tušia, že všetko, čo je pravdivé a ľudské, teda skutočné, bolo počaté v krvi, pote a utrpení, no radšej si so sklopenými viečkami šepkajú, že deti nosí bocian. Tak je to ľúbivejšie a pohodlnejšie. Kultivovanosť však nenosí bocian.

O pokušení

Vždy, keď príde a osloví ťa pokušenie, ktoré ti sľubuje priateľstvo, vášeň, dôveru, vzťah, mal by si vedieť: látka z ktorej táto väzba vzniká, podlieha skaze, lebo je to ľudská látka. To, čo je dnes sľub, je už zajtra bremeno; čo je dnes vášeň a túžba, zajtra už bude len nepochopiteľnou a znetvorenou spomienkou; čo je dnes vernosť, zajtra bude smutnou povinnosťou. Darmo sa pokušenie usmieva, sľubuje, dúfa. Darmo v tvojom srdci do smrti žije túžba dôverne zdieľať s niekým samotu života. Je to nad tvoje sily, lebo si človek. Nikdy na to nezabudni.

O tom, čo je mimoriadne

Skôr než si utvoríš názor o tom, čo je mimoriadne, vhoď to do mlynčeka každodenného mlynčeka a chvíľu pomel. Stretol si sa s mimoriadne krásnou ženou, ktorej krása ťa oslepila a zarazila? Iba chvíľu sleduj túto nevšednú krásu v každodennom lome svetla a zrazu zistíš, že každá krása je beznádejná a smutná, nezasluhuje si zvláštnu pozornosť. Oslní ťa mimoriadny intelekt nejakého človeka? Preskúmaj to, čo povedal, v prúde všedných dní, a odrazu pochopíš, že múdrosť nie je mimoriadna a nepochopiteľná, ale je to niečo veľmi jednoduché a prirodzené. Stretol si človeka s mimoriadnou mocou? Len si pomysli, aká krehká je moc takého človeka, zajtra alebo pozajtra s ním môže skoncovať nájomný vrah, nejaký politický smer, ale ešte aj drobný nákazlivý mikrób! Stretol si sa s mimoriadnou ľudskou dobrotou? Vtedy žasni a ostaň zbožný. Lenže to sa ti neprihodí často.

O zaťažkávacej skúške skutočnosti

Vysloviť, napísať každé slovo tak, aby obstálo v zaťažkávacej skúške skutočného sveta. Možno v tom spočíva tajomstvo písania i života. Lebo darmo slovo stojí na svojom mieste v priestore literatúry, ak v priestore sveta nevydrží atmosferický tlak skutočnosti.

O tom, že občas treba poľaviť v životnom tempe

Tak, ako lodník, ktorého loď sa ocitla vo veľkej búrke a on náhle vidí, že plachty a povrazy sa napínajú, veľké plachty sa hrozivo vzdúchajú v pomätenom dychu uragánu, drôty škrípu a vŕzgajú, a lodník sa na rozpadávajúcej a roztancovanej polube, v kvíliacich a šľahajúcich vlnách, tackavo náhli k plachtám a povrazom, aby to všetko uvoľnil: Tak aj ty by si mal vedieť, že v nebezpečných a búrlivých okamihoch života nevydržíš veľké napätia, spojenie a vzťahy medzi ľuďmi treba uvoľniť, inak sa všetko poláme a potrhá. V takejto chvíli všetko odhoď bokom: prácu, ohľady, životosprávu, a spoľahni sa na osud a búrku. V každom živote a v každom jeho období sa rozpútavajú takéto búrky, keď všetko to, čo bolo putom, nevydrží nápor búrky vášnivých nálad. Uvoľni sa a čakaj. Búrka sa do rána vyzúri.

O tarperskej skale

Vôbec nie je isté, či Sparťania, keď zhadzovali z tarpejskej skaly deti so zmrzačeným telom, nezhodili s cintľavými telami aj silné, veľké duše. Odjakživa som mal rád cintľavé deti a necítil som k týmto bezbranným, malým, bledým stvoreniam len prirodzenú nehu, ale aj istú úctu a náklonnosť. Vôbec nie je isté, že najväčšie výkony ľudstva podávajú zápasníci s dokonalým telom, bezchybní gladiátori – áno, myslím, že aj cintľaví majú svoje poslanie vo svete, a možno to ich poslanie nie je až taká druhoradá úloha. Samozrejme, nehovorím, aby sme cintľavých pestovali; hovorím iba to, aby sme sa spoľahli na život, na to, čo plánuje s ľuďmi, a uverili, že aj cintľavky môžu mať poslanie v našom svete. Možnože práve ich si život vyhliadol pre také mohutné úlohy, pod ťarchou ktorých by gladiátor klesol. Tarpejská skala teda nemôže byť riešením. Život vie presnejšie ako Sparťania, koho si ponechá ako partnera pre svoje zámery a koho odvrhne.

O klamároch

Klamár vždy rozpráva rýchlo, melie a rapoce. Veľmi dbá na to, aby vyzdobil podružné detaily vlastného klamstva všetkými odtieňmi skutočnosti. Podrobne opíše šatstvo toho, koho dlhý čas nevidel, a bude tvrdiť, že ho stretol len pred chvíľou. Klame zúfalo ako dobrý žiak, ktorý domáce úlohy sype z rukáva.
Klamár nemá skutočnú silu predstavivosti; najčastejšie klame bezcieľne; nevie, že najjednoduchšia skutočnosť je oveľa zaujímavejšia ako všetko to, čo môže naklamať.

O úlohe a okamihu

Dbaj na to, aby si nepremrhal chvíľu, ktorá je iba tvojou chvíľou, časový úsek vyznačený osudom na uskutočnenie tvojho diela. Pohodlie, prplanie sa, zbabelosť, lenivosť niekedy spomaľujú dokončenie tvojej úlohy, hoci v hľbke svojho srdca dobre vieš, že čas sa naplnil tým, čo chce tvojím prostredníctvom vysloviť, a že nemôžeš premrhať ani chvíľu, lebo to namiesto teba vysloví niekto iný a nevysloví to tak, ako to ty považuješ za dobré a pravdivé. Vo vede, v umení, literatúre, verejnom živote sú naliehavé chvíle, keď nejaká pravda dozrela a treba ju vysloviť. A keď máš pocit, že na túto úlohu osud vybral práve teba, neotáľaj ako zlý herec, ktorý premárnil posledné slová svojho výstupu.
Nielen tvoje dielo jestvuje, aj čas jestvuje. V tom čase máš svoju chvíľu, ktorú nesmieš premrhať.

O samote

Ak nazriem so svojho srdca a preskúmam všetko, čo som zakúsil v ľudskej spoločnosti, musím povedať, že každá spoločnosť je beznádejná, a človek, ktorý chce žiť správne a vykonáva osobnú prácu, ktorou osud poveril iba jeho, koná rozumne, ak žije úplne sám. V praxi sa akýkoľvek nežný cit zmení na sebectvo; je múdrejšie, ak ostaneš sám, a to aj vtedy, keď je to zavše veľmi bolestivé a ťažké. Nejestvuje žena, priateľ a ľudský vzťah, ktorý by ťa časom neponížil. Ostaň zdvorilý a osamelý, pretože ľudia sú beznádejní.
Prirodzene, obuvníkovi alebo statočnému finančníkovi a vôbec prevažnej väčšine ľudí nemôžeš odporúčať, aby žili samotársky; veľká väčšina ľudí ja predurčená na to, aby žila v spoločenstve, v rodine a medzi priateľmi, a rozmnožovala sa až do konca čias. To je zákon a je to tak v poriadku. No pre človeka s tvorivým duchom nie je pravým životným poslaním rodina, ba ani udržiavanie priateľských spoločenstiev, ale jeho dielo, ku ktorému potrebuje úplne čisté ovzdušie. Tam, kde dýchajú ľudia, vzduch sa stane mútnym, dusným a nečistým. Preto ostaň sám, ak máš poslanie, v práci i v živote.

O srdci

Pokiaľ si myslíš, že niekde je srdce, ktoré tlčie pre teba, odpúšťaj ľuďom. Jediné ľudské srdce, ktoré k tebe prechováva nezištné city, stačí, aby si odpustil všetkým tým, ktorých sebecké a hrubé srdce si spoznal; stačí, aby si odpustil všetkým ľuďom. Nepotrebuješ veľa na to, aby ťa v beznádeji uzmiernili. Stačí jediný človek. A nie je pravda ani to, že si takého človeka nestretol. Len si bol práve nervózny alebo netrpezlivý a nedočkavý, a minul si sa s ním. Pretože si človek a pretože také je ľudské srdce.
—————————————————————————–