Autorom nasledujúcich myšlienok a citátov je Sully Prudhomme
Človeku neprináleží myslieť na smrť, lebo sa na to nemôže celkom sústrediť. Ani najväčší filozofi nešpekulujú o vlastnom dojme, ktorý by bol taký prenikavý, že by nenašli toľko márnomyseľnosti, aby o ňom hovorili.
Stáva sa zlo menej kruté tým, že je univerzálne? Áno, lebo to, čo je univerzálne, je časťou podstaty, a keďže sa o niečo delí, nemôže byť zlom.
Ak všetci ľudia zomierajú, znamená to, že smrť je zákonom prírody. Zomrieť je teda pre mňa dobrom, v ktorom sa prispôsobuje môj osud mojej prirodzenosti. Marcus Aurelius to vycítil.
Filozofi a kazatelia sa zbytočne namáhajú, lebo ani ich najsilnejšie úvahy o smrti nám nenaženú strach. Smrti sa bojíme, len ak je prítomná a viditeľná. Zastrašuje iba vlastnými hrozbami.
Život – smrť. A božský spánok, zrodený z ich bozku.
Kým máme život pred sebou, smrť je len filozofickou špekuláciou. Ak je však jama vyhĺbená a treba do nej zostúpiť: čo nájdeme na jej dne?
Pud nás poháňa, mravný cit usmerňuje.
Nepoznám údel svojej duše, ale viem jasne, čo je jeho protikladom. Zlu sa dá len vyhnúť, prikradne sa k nám, aj keď ho nevyhľadávame. Ale ako vieme, čo je naozaj správne? Konať dobro znamená zasvätiť sa niečomu; lenže koľko je tu rôznych ciest!
Čo znamená trestať? Pomstiť sa za bolesť, lebo ako inak sa dá napraviť? Spoločnosť sa bráni výstrahou. V každom prípade, morálka nemá nič spoločné s doktrínou trestania. Nepomstite sa, povedzte zločincovi: „Vystríham ťa, nebudeš šťastný“.
Keď zlo vniklo do mravov, stráca svoj zahanbujúci a ponižujúci charakter a svedomie ho pociťuje už len ako sotva citeľný nepokoj, na ktorý si navykne. Preto iba málo ľudí dokáže zdravo uvažovať o morálke. Ľudia voľných mravov sa tvária tolerantne a nerobí im to ťažkosti, lebo znášanlivosť či zhovievavosť je v morálke bližšia neviazanosti ako cnosti.
Vyhýbajme sa veciam, ktoré sú iba príťažlivé.
Čím sa cítime slobodnejší, tým viac slobody sa nám žiada.
Volačo vo mne chce, aby som spal, a tak spím. Tajomnou, nezadržeteľnou činnosťou upadám takto do stavu, ktorý sa podobá smrti. Úbohá slboda! S akou poddajnosťou znášaš toto otroctvo a s akou húževnatosťou sa vzpieraš prísnym rozkazom depotizmu! Utešuješ sa tým, že nazývaš jedného zo svojich Tyranov Prírodou a druhého Tiberiom. A máš pravdu! Veď príroda si robí, čo chce, s tebou i s Tiberiom; keď sa jej podrobuješ, poddávaš sa múdrosti, lebo múdrosť sa definuje prírodou. Áno, máme v sebe vieru vo zvrchovanú bytosť, ktorej príkazy, veliteľsky vydané mravným vedomím alebo prirodzenými potrebami, nám zaručujú šťastie. Cítime to a naša vôľa sa pred tým skláňa, skôr spoluvinnícky ako otrocky.
Nech už by som bol hocijakým zástancom pokroku, priznám sa, že dosť nechápem – podľa Saint-Simonovcov – neohraničenú schopnosť zdokonalovať sa ako zákon. Keby v skutočnosti nebol tento zákon čisto morálny a večný, ale realizoval sa v čase skutkami, museli by sme ho pokladať za osudný. Ľudstvo pôjde teda nevyhnutne po tejto ceste, a nie po inej; lebo je vylúčené, aby sme pomáhali cieľu osobitným chúťkam, a nevyvíjali na ne určitý nátlak. Sloboda sa mi teda zdá trochu narušená. Ak sa človek zdokonaľuje, nevďačí za to zákonu. A dodám, že to nie je zásluha celého ľudstva, všetkých jeho jedincov, táto sláva patrí niekoľkým veľkým duchom, ktorí vyjadrili svoju túžbu.
Celá debata | RSS tejto debaty