na2sy

19.2.2007

Môžeme pokračovať tam, kde sme minule prestali. Písal som o zaužívaných klišé, ktoré sa u nás ujali. Naša spoločnosť podlieha konzumu viac ako kedykoľvek predtým. Treba podporovať pôvodnú tvorbu (myslí sa tým televízia) tak ako kedysi. A hneď nám tu naskakuje ďalšia myšlienočka, v posledných rokoch často používaná: Nedáme si diktovať od Západu, nestačilo, že nám štyridsať rokov diktovali Rusi? Táto otázka je, ako sa vraví, mimoriadne signifikantná. Upzornňuje na to, že štyridsať rokov sme museli držať hubu (keď nám diktovali Rusi) a dnes nemusíme (keď nám diktuje Západ), ale môžeme sa smelo proti Západu ozvať, lebo sme smelí a diktovať si nedáme. Presne takto sa správajú lokaji. Keď vládne tvrdý režim, čušia a kolaburujú. Keď sa pomery uvoľnia, dostávajú odvahu, ba priam rozlet. Proti tomu, čo sa tu za posledných pätnásť rokov verejne nakydalo na Západ a predovšetkým na Ameriku, je kritika štyridsaťročnej komunistickej poroby len láskavým pohladením. Je to okrem iného aj vysvedčenie o tom, ako sme schopní chápať slobodu a možnosť rozhodovať sami o sebe.
Ak sme štyridsať rokov museli byť ticho, tak teraz, keď sa už môže, ozývame sa. Smelo a nekompromisne. Pretože vieme, že sa nám nič nemôže stať. Toto sa, pravdaže, netýka mladej generácie, ktorá ani netuší, že kritika pomerov by mohla mať nejaké existančné následky. A asi netuší ani to, že práve zásluhou Západu môžeme byť tak otvorene kritickí. A že Západ vôbec nežiada, aby sme mu ustavične vzdávali vďaku za to, že nás vyslobodil z otroctva. Stačí mu, keď kupujeme jeho výrobky. Ale nenúti nás. Môžeme si vybrať. Môžeme kupovať naše výrobky. Pravdaže, ak chcete nové auto, musíte sa ponížiť pred Západom. Ale len čiastočne. Lebo vo volkdwagenoch máme už prsty aj my a na rade je Peugeot a Kia. A to sa volá globalizácia. Ďalšia vec, ktorú s takou razanciou odsudzujeme.
Myslím si, že málokto z tých, ktorí proti globalizácii broja, tuší, o čo vlastne ide. Kritici väčšinou predpokladajú, že ide o stratu vlastnej tváre a volajú: „Svoje si nedáme!“ Predpokladajú, že onedlho budeme všetci hovoriť po anglicky, že zabudneme náš jazyk, taký krásny a ľubozvučný, že prestaneme čítať našich klasikov. Tu si neodpustím drobnú invektívu. Aby sme prestali čítať našu literatúru, najprv s tým musíme začať. Ďalej túto tému rozoberať nemienim.
Na televíziu sa nedá dívať. Často počúvame túto vetu. Hovoria ju tí, ktorí nerobia nič iné, len sa dívajú na televíziu. A chýbajú im na obrazovke hodnoty. Ale kto im nahovoril, že hodnoty poskytuje televízna obrazovka? A čo Univerzitná knižnica? Slovenská národná galéria? Slovenská filharmónia? Slovenské národné divadlo? A takto by sa dalo pokračovať, keby, pravdaže, útočiť na obrazovku nebolo pohodlnejšie, ako ísť na koncert.
Juj, ale som si zamoralizoval! Ale mám to za sebou a šup do knižnice.

Zdroj: Milan Lasica Bodka 2, Forza Music 2009
————————————————————