na2sy

LIST SVETOZÁRA HURBANA VAJANSKÉHO,
AUTORA NOVELY HUSĽA, JÚLIUSOVI SATINSKÉMU,
AUTOROVI NOVELY NOŽNICA

Milý Julo

tohto roku to bude už sto rokov, čo ma ako novinára odsúdili a zavreli kvôli môjmu článku Hyenizmus v Uhrách. Ja viem, sú to všetko známe veci – ale Vaša dnešná mládež o nich málo vie. Môjmu otcovi JOZEFOVI MILOSLAVOVI HURBANOVI sme mali 8. septembra 1892 odhaliť pomník na cintoríne v Hlbokom, kde žil skoro päťdesiat rokov a kde som sa narodil. Účasť bola hojná, ľudia sa poschádzali zo širokého okolia, ale uhorská vláda nasadila na „panslávov“ 25 policajtov s puškami, ktorí obsadili cintorím a nikoho na slávnosť nepustili. Pohár mojej trpezlivosti pretiekol, keď našej rodine (mojej mame, bratom Konštantínovi z Martina, Vladimírovi z Pazovej v Chorvátsku a sestre Božene z Kochanoviec) ponúkol mladý slúžny Timoteus Fideczky, že nás pustí na otcov hrob, keď sa mu legitimujeme. Vraj keď poprosíme a legitimujeme sa, môžeme pristúpiť k hrobu! Hurbanovci sa nikomu nikdy neprosili a prosiť nebudú. Ostatné už vieš: konala sa malá slávnosť v kostole – na cintorín k pomníku sme nešli. Potom som uverejnil vyžšie spomínaný článok v martinských Národných novinách (prispievateľ Paľko Mudroň, redaktor Ambruš Pietor). Už je to sto rokov, čo som bol postavený pred súd a vo februári 1893 nastúpil jednoročný výkon trestu v segedínskej base.
„Co z nás Slávů bude o sto roků. Cože bude z celé Europy?“ pýtal sa v minulom storočí náš klasik. Tá otázka visí vo vzduchu ešte aj teraz – za Vašich čias! Visí nad Slovanmi, nad Slovákmi, nad Európou.
Ako to ja tu z Onoho sveta vidím, ešte dáky čas potrvá, kým sa naši chlapci a dievčatá, novinári otrkajú pri odpovedi na otázky a vykročia správnym smerom. Uhorska niet. Slováci si vládnu sami, majú svoj parlament, ale tvária sa, ako keby zhltli všetku nostalgiu sveta, ako keby im teraz Česi nedali dýchať. Možno im chýba kratší pobyt vo väzeni za nejaký článok, v ktorom by porušili pravidlá slušného správania. V ktorom narušili boj za európsku vec. Lebo boj za slovenskú vec načínať veľmi netreba – ten boj je koncom 20. storočia víťazný. Urobilo sa v ňom toľko pokroku, že my tu na Onom svete – a je nás tu len z Martinského Národného cintorína mocná hŕstka – v spokojnosti zotrvávame. Je síce pravda, že sme sa tu nezmenili a navzájom sa prekárame najmä v jazykovej oblasti. JAROSLAV VLČEK a baťko ŠKULTÉTY sa mi smejú, že píšem namiesto rameno ramä a v jednej svojej novele som zrušil pomnožné podstatné meno husle, nahradiac ho názvom novely husľa, ale ja si stojím za všetkým, čo som bou popísau, a neustúpim vtipkárom ani o piaď.
Viem, že sa Ty, milý Julo, v jazykových „škandálikoch“ vyžívaš, tak Ti o mojej novele Husľa čosi napíšem. Vydali mi ju v roku 1905. Doteraz ju rád predčítam priateľom tu na Onom svete. Optimisticky verím, že ju raz prečíta aj Vaša mládež na Vašom svete. Mladučký ALEXANDER MATUŠKA mi tu vyčíta, že som nevierohodný romantik, že som novelu príliš „pocukroval“ a spatetizoval. Ale keby vedel, že je to autobiografia! Že som počas štúdií v Tešíne naozaj zaľúbil ako hrdina mojej novely Jeroným Sudický, s tým rozdielom, že som neskončil v blázninci ako on. Oslnivá krásavica Aurélia Jasinská existovala, len som ju premenoval… Neboli sme spoločensky rovní (Marxisti ochkali od nadšenia, keď sme ju čítali.) Ale či sa z úprimnej lásky nemožno načisto zblázniť? Či nemožno stratiť z nešťastnej lásky chuť do života? Odjakživa som miloval Turgenevove poviedky o nešťastných zaľúbencoch, odjakživa som bol ctiteľom nešťastnej lásky v literatúre. Môj pokus v novele Husľa vtiahnuť čitateľaa do tmavomodra spaľujúcej vášne by bol určite úspešný, nebyť jednej ošemetnej chybičky – nebolo toho čitateľa… Ale okrem Votrubu, Vlčka, Matušku a Štrelingera zrejme Husľu mnohí naozaj nečítali.
Darmo si ma tu na Onom svete doberajú za slovíčko husľa. Ja za to nemôžem, že chýrny primáš Belo Piťo tak svoj hudobný nástroj volal. Naozaj mi hrával do uška a naozaj inak svoj nástroj nenazýval! Najprv sa obrátil ku svojej kapele a zahlásil „Pre pána redaktora Vajanského zahráme na husli Nebanovala bych…“ A potom sa mi zaroseným čelom nahol k ramänu a zahral mi moju nôtu priamo do ucha! Tak to bývalo za mojich čias a ja sa za slovo husľa nehanbím a svoju novelu nepremenujem!
Nepoviem, ostatné pomnožné podstatné mená treba nechať na pokoji. Aj nožnicu, aj dveru, aj Vianocu. Tieto zostanú na veky nožnice, dvere, Vianoce. Ale slovo husľa sa mi zdá ľubozvučné a jednoznačné. Piťovsky huncútske a mäkké ako naše krásne ľudové piesne. Husľa je krajšie ako ruská skripka alebo nemecké die Geige. To znie – s prepáčením – ako škrípanie alebo grg. Zato piťovská husľa ja slovo jemnô, zurčacô a presvedčivô.
Dúfam len, milý Julo, že ak zverejníš môj list v Obrode, nebudú ho čitatelia považovať za vnucovanie staručkého Vajanského novelistu. Za – ako sa to teraz tam u Vás moderne nazýva – reklamu. Ja Ti píšem naozaj len z kratochvíle, pretože tu už čas stojí a všetko je každému jasné.
Záverom už len niekoľko slov o Vašej mládeži. Mám z nej radosť. Chlapci a dievčatá začínajú chápať, že si v novej situácii – v demokracii – môžu dovoliť byť kozmopoliti. Matuška mi dal čítať Tvoj list, v ktorom sa mu žaluješ, ako sa niektorí Slováci – školáci – necítia predovšetkým Slovákmi, ale Ľuďmi, Občanmi, Európanmi. Ktosi vraj vzdychal pred svojou gymnaziálnou triedou: „Nuž ale ak sa oženíš a budeš mať deti – v akej reči im budeš kupovať v kníhkupectve rozprávkové knižky?“ A študent odvetil: „V takej reči, v ktorej tá rozprávka bude najkvalitnejsia, najkrajšia! Keď to bude anglická, tak kúpim anglickú, keď nemecká, nemeckú, keď slovenská – slovenskú…“
To je slovo do bitky pre našich spisovateľov, pre našich kníhtlačiarov! Vaše časy sa líšia od našich tým, že máte demokraciu. Ešte sa len v nej učíte žiť, mnohým sa učiť nechce (je to ľudské…), ale aj tak Vám závidím. Môžete hovoriť, ako Vám zobák narástol, aj ako Vám zobák nenarástol. Komu ako sa páči. Viem, že sa vám najviac bude páčiť v slovenčine. Ale nezabúdajte: Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človek! Cudzí jazyk je ten správny chodníček, ktorým sa možno zbaviť zápecníctva, ťapákovčiny, cudzí jazyk je zdroj nových síl, humoru a vedenia.

Povedz im to všetkým, milý Julo!
Zdraví Ťa Tvoj
Sveto

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, IKAR 2007