na2sy

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.

O zlodejoch energie

Poznám ľudí, ktorých vzdelanosť obdivujem, ich spôsob myslenia ma prekvapuje, no ich spoločnosť ma záhadne vyčerpáva. A poznám iných ľudí ktorí nie sú ani zvlášť múdri ani vzdelaní, nikdy nepovedia nič prekvapujúce či originálne, a predsa po stretnutí s nimi odchádzam, ako by som niečo dostal.
Zdá sa, že človek to nie je len vzdelanosť, duch, ale aj istá energia, ktorá z osobnosti vyžaruje rôznou silou a bohatstvom. Sú ľudia s nedostatkom energie, ktorí odčerpávajú sily zo svojho okolia. Sú ako zlodeji elektrického prúdu, ktorí pomocou drôtu odvádzajú zo susedovho bytu do svojej izby či firmy elektrinu, ktorá presvetlí byt a zvýši ich vlastný výkon. Takíto ľudia unavujú. Stále hovoria iba oni, a ty, poslucháč, odchádzaš od nich ochudobnený a vyčerpaný. Týmto ľuďom sa treba vyhýbať.

O nehodách

Už viac nehovorme o nehodách – tak ako o nejakých bosorkách -, ktoré v podstate nejestvujú. Neverím v nehody. Je iba nepozornosť. Zrazí ťa električka, cestou ti ukradnú batožinu, akýsi odkundes ťa vydiera a zneuctí tvoje meno, pokazíš si žalúdok s jedlom, pitivom – a čo potom? Prečo si si nedával väčší pozor? Svet je nebezpečný, nehoda striehne v každej situácii a činnosti života, toto nabezpečenstvo a šanca sú významovo totožné s ľudským životom. Áno, možno táto šanca dodáva človeku väčšiu hĺbku a napätie. Len si pomysli, aký by bol ľudský život a svet bez možnosti nehody? Aký by bol človek nafúkane sebavedomý, aký nehanebne pyšný a hrdopýšsky! Možnosť nehody sa skrýva v každom okamihu tvojho života. Veci, situácie, ľudia, chemikálie, statické a fyzikálne vzorce: to všetko je proti tebe. Takže si dávaj pozor. Nie však úzkostlivo, ale primerane ľudskému údelu, s vážnosťou a vecne, veľmi pozorne. A vždy, keď sa stane nehoda, by si si mal uvedomiť, že ťa neprepadla svojvoľne lesť sveta, ale tvoja slabosť, lenivosť a malichernosť. Nejestvuje „električková“ nehoda. Si iba ty, električka a poriadok sveta.

O tárajoch

Nutkanie tárať väčšina ľudí stotožňuje so zákonom života; tárajú dovtedy, kým žijú; dovtedy žijú, kým tárajú; nerozmýšľajú, ale tárajú, takže majú pocit, že existujú. No v skutočnosti neexistujú v tom zmysle ako ten, kto rozmýšľa; iba tárajú a ten, kto tára, nerozmýšľa. Rozmýšľajúci človek mlčí, kedy len môže; a keď už viac nemôže mlčať, hovorí alebo píše. No koná tak iba v najväčšej núdzi. Pre táraja je rapotanie životnou potrebou, vykváka do sveta všetky tie zmätené správy, zžieravú túžbu, ťarbavé pozorovania, povrchné vnímanie, ktoré jeho vedomiu sprostredkúvajú zmysly. Nestrávi látku sveta; okamžite ju vypľuje a vyvrhne v takom surovom stave, v akom ju prijal. Nejestvuje taký príkaz, vyhrážka, ktoré by mu zatvorili ústa. To on zapĺňa táraním svet a robí ho neznesiteľným, keď sa ozve tátaj, zmiznú pojmy a svet sa zaplní slovami.

O mlčaní a mlčiacich

Právo mlčať však nemáš vždy; najmä nie vtedy, keď sa ozve táraj, skôr či neskôr budeš musieť reagovať. Prirodzene, nič by nebolo ľahšie, pohodlnejšie, než vždy a pri každej príležitosti medzi ľuďmi mlčať a svet oslovovať iba prostredníctvom svojho diela – prostredníctvom svojho diela, ktorým môže byť kniha alebo poctivo ušitý pár topánok alebo iba fakt trpezlivého a vyváženého bytia. To by bolo najkrajšie, no život neponúka riešenie tak lacno. Musíš mlčať, ale nie ako ten, kto mlčí z pohodlnosti či pýchy, pohŕdania; na to nemáš právo, pretože si človek a tvoji druhovia majú právo požadovať od teba odpoveď na otázky. Mlčať musíš tak, ako keby si niečo strážil. A naozaj, kto zodpovedne mlčí, vždy niečo uchová: tajomstvo, postavenie, vedomie kultivovanosti človeka. No niekedy musíš aj hovoriť, musíš zhodiť tmavý plášť mlčania, nahý musíš vstúpiť do arény, v rukách s dôstojnou zbraňou ľudského súboja – so spravodlivosťou. Nemáš právo mlčať vtedy, ak niekto zapiera pravdu.

O veľkých lesoch a smrekoch

V lesoch, najmä ihličnatých, je čosi ohromujúce. Neohromuje ich iba temné a dôsledné mlčanie, ich hlboké tône, chrámová vznešenosť a zbožný postoj. Ohromujúca je vôľa života, ktorou veľký les vyjadruje prírodné sily. Len si pomyslime, aké sily a zámery vystavali státisíce päťdesiatmetrových smrekov! Čo všetko premrhala príroda v semenách, tyčinkách bliznách, márnych pokusoch, slnečnom jase, daždi, vetre, kým sa jeden takýto les vybudoval! A aké cieľavedomé a nemé je toto bytie, ktoré nechce nič iné, len byť, iba vyrásť a pretrvať ročné obdobia, úplne vyjadrovať samo seba, dýchať, odpovedať svetu – a súčasne nikoho a nič neohrozovať a dávať život miliardám živočíchov. Aké veľké a múdre spoločenstvo je tento pätťdesiattisíc jutrový ihličnatý les. Ako praotcovia, tak bdejú nad životom ihličnaté stromy. Svojimi mohutnými kmeňmi naraz odpovedajú zemi i nebu. Zájdi si do lesa, kedy len môžeš.

O tom, že príroda je aj vznešená, aj nudná

Keď však ideš do veľkých lesov alebo do pustatín, alebo cestuješ po moriach a tvoja duša sa naplní pocitmi vznešenosti a nekonečna, nezavádzaj sám seba: nemal by si zabúdať, že v hĺbke srdca ťa zaujíma iba človek, nič iné. Aj zaľudnená kaviareň je aspoň taká zaujímavá ako Atlantický oceán alebo Sahara alebo ihličnaté lesy Karpát. Ktorýkoľvek človek, keď obnaží svoju bytosť a vyzradí svoje tajomstvo, je zaujímavejší ako Mont Blanc. Obdivuj nesmiernosť prírody, usiluj sa žiť v súlade so svojím charakterom a so silami prírody, no nehanbi sa a nepopieraj, že pre teba aj tá najvnešenejšia prírodná scenéria rýchlo stratí svoju skutočnú pútavosť a príťažlivosť, ak bezprostredne nesúvisí s osudmi ľudí, ktorých poznáš. Romantická krajina sa zakrátko stane nezmyselnou a nudnou, ak na nekonečnom javisku prírody nevystúpi človek, jediný skutočný predmet tvojho skúmania a záujmu, ktorý sa ti nikdy neznudí. Na tejto zemi je tvojou prácou, zážitkom, rolou, osudom človek, a nie Mont Blanc. Svet je javisko a kulisa, ktorú sleduješ iba mimochodom; tvoje srdce a myseľ sledujú s napätím iby monológ tohto pdozrivého hrdinu. Všetko ostatné sa skôr či neskôr stane nudným.

O hudbe

Tolstoj mal pravdu, hudba je najväčšia dohadzovačka, najnebezpečnejšia zvodkyňa. Zdravý rozum, keď počuje hudbu, začne skuvínať. Hudba sa prieči zdravému rozumu. Nechce chápať ako rozum, ale rozlievať sa, rozvracať, odzbrojiť, zvádzať, dotýka sa tajného a bolestivého v nás, odkrýva to, čo sme pred sebou tak starostlivo skrývali, všemožne držali na uzde – je to veľká jarná voda, rozvracia územia, ktoré rozum s toľkou úzkostlivosťou rozparceloval, obrábal, usmerňoval a podriaďoval disciplíne. Kam vtrhne hudba, tam prestávajú platiť zákony rozumu. V pôžitku, ktorý hudba poskytuje, sa vlnia chorobné pocity zmyselného vyhladenia túžby po smrti. Hudba je útok. Nech sa človek, ktorý svoj život vsadil na poznanie, disciplínu a skutočnosť, proti hudbe bráni, nech si zapchá uši. Život bez hudby je omnoho chudobnejší. Ale aj ľudskejší, tvrdší, smutnejší a rozumnejší.

O šťastí

Hérodotos, ktorý tak strhujúco klebetí o Grékoch, Peržanoch, Médoch, Lýdijcoch, o osudoch starovekých národov a vedúcich osobností, nám radí, že nie je na škodu, svojvoľne a neprirodzene sa vzpriečiť šťastiu, jeho blikajúcej hviezde. Všetky staroveké národy, Peržania, Babylončania, Feničania, všetky staré náboženstvá vystríhajú šťastlivcov pred ich vlastnými hviezdami. Nálada bohov, osud, nestrpia trvalé šťastie; takúto skúsenosť získal Hérodotos počas svojich putovaní, takto to učia všetky staré porekadlá, náboženstvá, povery. Nepatrí ti tvoj dom, tvoje zlato, tvoja žena, tvoje dieťa, zdravie, tvoja sláva, toto všetko ti patrí iba natoľko ako šťastie pri hre v kocky. Všetko ti patrí iba okamih: potom sa kocka zvrtne. Takto to chcú bohovia.
Preto nič nie je také dojímavé ako Polykratov príbeh o prsteni, rybe a rybárovi. Človek tuší svoj osud a rád by pred ním unikol obetami. Obeta však nepomôže: bohovia sú neoblomní. Šťastie sa na teba nemilosrdne usmeje a keď od neho rozrušený utekáš, dohoní ťa, aby ťa potom osud pokoril a oraboval.
Čo je teda tvoje, čo je to, čo ti bohovia nemôžu vziať? Iba práca. Tá práca, ktorá neočakáva odmenu ani vavríny ani pokračovateľov. Iba sa ti udeje, ak sa jej nevyhneš a ani sa nezapodievaš jej ďalším osudom. Patria ti iba únava, pot, obeta. Všetko ostatné je prchavejšie ako ranná hmla, krehkejšie ako motýlie krídlo.

O spolucestujúcich

Na železnici alebo na lodnej palube majú ľudia pocit, že opustili pravidlá bežného života, začnú tárať, stanú sa zhovorčivejšími a dôvernejšími, čakajú na zázrak, posmeľujúco a nádejne žmurkajú po spolucestujúcich. Daj pozor, aby si ich neurazil. Na ich pokusy o zblíženie – keď sa tupo a ťarbavo, no vcelku predsa len s dojímavo ľudskou mádejou obracajú na teba s otázkami ako napríklad: „Čo myslíte, bude vo Varadíne o polnoci nosič?“ – odpovedaj úsmevom a stručne. Neodmietni ich, lebo v tomto duševnom rozpoložení, keď s nimi vlak alebo loď uháňajú k očakávanému zázraku – každá zmena je čakanie na zázrak – sú nadmieru citliví. Usmej sa, prikývni, a potom sa vráť ku svojej knihe alebo ku krajine. Len toľko povedz, že sa vo Varadíne, o polnoci, možno nájde nosič. Ani o slovo viac.