na2sy

Ustavične a najmä neproduktívne vzdycháme, že o nás svet nevie, a pritom by mal. Našli sme už aj vinníka. Je ním čuduj sa svete, práve ten svet. A potom aj niektorí z nás, ktorí sa mu (tomu svetu) bez štipky hrdosti podlizujú. Svet je naozaj nevšímavý. Mýli si nás dokonca so Slovinskom, čo je vraj vrchol ignorantstva, hoci neviem prečo. Raz som bol v Slovinsku a je tam tiež pekne. Nerád to hovorím, ale možno aj o čosi krajšie ako u nás. Majú totiž more. To my nemáme, ale nemôžeme za to. To zavinil niekto iný.
Máme však minerálku a o tom chcem hovoriť. Niežeby Slovinci minerálku nemali, ale práve o to ide. Naozaj málokto ma môže podozrievať z extrémneho národniarstva, nepovažujem našu krajinu za pupok sveta, o geografickom strede Európy si myslím svoje (teda že ten geograficý je možno na Krahuliach, ale ten faktický kdesi inde) a napriek tomu, celkom nezištne a bez postranných úmyslov vyhlasujem, že mám rád minerálne vody z domácich prameňov. Slatinu, Budiš, Santovku a najviac Fatru. Uznávam, pravdaže, aj Tatru a Matru, ale reč je o minerálke. Fatra mi chutí a neutralizuje prebytočnú kyselinu. Obľúbil som si ju, lebo kyselina je to jediné, čoho mám viac, ako by som si želal. Roky som ju (Fatru) vláčil z obchodu v sklenených fľašiach v tzv. prepravke. Netajím, bol som trochu podozrivý. Ostatní vláčili v prepravkách pivo, občas aj zahraničnej proveniencie. Ale vydržal som. Nevydržala Fatra. Jedného dňa zmizla, ako keby sa prepadla ta, odkiaľ prišla – do zeme. Čo narobíš, povedal som si, ako sa to v takejto situácii patrí, a preorientoval som sa na iné značky. Tiež naše. Jednak preto, že som vlastenec, a potom aj preto, že zo zahraničia sme dovážali autá, parfumy, pomaranče, salámu (aj sa bojím povedať odkiaľ), len na minerálku sa zabudlo.
Pretože pokrok sa zastaviť nedá a približovanie k Západu je nezvratný proces, čosi-kamsi začali naše minerálky expedovať vo fľašiach z umelej hmoty. V tzv. nevratných. Nemám síce k umelej hmote kladný vzťah, okrem toho som prišiel o peniaze za prázdne fľaše, ale túto zmenu som uvítal. Vrátil som prepravku, oni mi vrátili zálohu a začal som kupovať slovenskú minerálku zabalenú po šesť kusov v igelitovom obale. Minerálku vypiješ, fľašu zahodíš. Jednoduché, praktické a navyše má človek dobrý pocit, že podporuje domáce výrobky, t.j. pocit vlastenectva. Lenže čo čert nechcel, kde sa vzala, tu sa vzala slovinská minerálka Radenska a bolo po vlastenectve. Šesť umelohmotných fliaš v igelitovom obale. V čom je rozdiel? V držiaku, Teda páske prilepenej na obal, aby sa tých šesť fliaš dalo pohodlne odniesť. Naše minerálky ten držiak nemajú. Moja obľúbená Fatra (medzitým sa znovu vynorila v modernom vyhotovení) tiež nie. Fatra mi lepšie chutí ako Radenska. Ale nemá držiak. Preto pijem slovinskú a nie slovenskú. Ako málo stačí, aby sa z vlastenca stal kozmopolita. Držiak. Rád sa vrátim na rodnú postať, ale prilepte na Fatru držiak, matičiari. Mimochodom, kým stihla vyjsť táto knižka, držiak na slovinskej minerálke zmizol. Len tak ďalej, Slovinci, potešili ste nás.

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
—————————————————————–