na2sy

Vlasta Burian povedal v jednom českom filme túto shakespearovskú vetu: Človek by nemal zostarnúť, kým nezmúdrie. Takže cítim sa mladý a svieži. A pamäť mi slúži. Spomínam si, ako som sa pred tridsiatimi deviatimi rokmi nasťahoval k Julovi Satinskému. Žil so svojím otcom na Dunajskej 56 v dvojizbovom byte s kuchyňou. Platil som mesačné nájomné sto korún a boli v tom aj raňajky, ktoré nám Julov otec pripravoval a ktoré sme s chuťou skonzumovali vždy, keď sme sa okolo dvanástej napoludnie zobudili. Žili sme nočným životom a páčilo sa nám to. Chodili sme domov nadránom, väčšinou s ľahkým salónšpicom. (Salónšpic je výraz pre stav miernej podnadpitosti, keď sa ocitáte vo veselom rozpoložení bez toho, aby ste vedeli prečo) Raz sme toto pravidlo porušili a prišli sme domov v stave, ktorý mal od salónnej špičky poriadne ďaleko. Julov otec sa o nás postaral, uložil nás do postele, a keď sme sa na druhý deň zobudili, našli sme na stole v kuchyni pripravené raňajky a pri nich lístok: Kto je sviňa, nech skape. Váš otec.
V tom čase sme sa rozhodli, že budeme vydávať časopis vo vlastnom náklade a v jedinom exemplári. Stál korunu. Každý čitateľ musel zaplatiť korunu a po prečítaní časopis vrátiť. Časopis sa volal Krivda a už z názvu je jasné, že bol v opozícii voči denníku ÚV KSS PRAVDA. Bol to vlastne samizdat, ale my sme to nevedeli, lebo to slovo sme vtedy nepoznali. Návštevníci prichádzali, čítali, smiali sa, konštatovali, že nás zavrú a zase odišli. Ján Johanides sa smial tak, že spadol zo stoličky. Zrazu zvážnel a vecne sa opýtal: Je niekto vo vedľajšej miestnosti?
Časopis mal všetko čo mal mať. Grafickú úpravu, úvodník, fotografie kultúrnu i športovú rubriku a tiráž. Hneď v prvom čísle v rubrike Na ostrie noža bol uverejnený list katolíckych duchovných komunistickej strane. List tvrdo útočil na náboženskú politiku strany a jeho signatárom bol Kolektív katolíckych duchovných súťažiaci o hrdý titul Brigáda socialistickej práce. V ďalšom čísle vyšla odpoveď komunistickej strany, ktorú však cenzúra tak zoškrtala, že z nej zostalo len toľkoto: Vážení duchovní… Vaša strana. Ostatok bol vybielený, ako sa patrí. Kultúrna rubrika priniesla napríklad správu, že družstevníčka Mara Kilimandžárová si dala záväzok, že absolvuje sto besied s divadelníkmi a že amatérskemu fotografovi J.K. za podarilo odfotiť odvrátenú stranu Mesiaca československo-sovietskeho priateľstva. Športová rubrika oznámila, že na atletickom mítingu v Tbilisi sovietsky pretekár Nino Dumbadze hodil kladivom 85 m a kosákom len 34 m. Na konci každého čísla bol nalepený kúsok mapy a pod ním text: Pre veľký záujem čitateľov uverejňujeme na pokračovanie mapu Sovietskeho zväzu.
Bol to fajn časopis a nikto nevie, kam sa podel. Jednoducho zmizol a už sme ho viac nevideli. Zostali len spomienky vydavateľov a starostlivo vyberanej čitateľskej obce. To bol náš vklad do dejín slovenskej periodickej tlače.

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
—————————————————————