na2sy

LIST JÁNA BALTAZÁRA MAGINA, BOJOVNÍKA
ZA ZVRCHOVANOSŤ SLOVÁKOV ZAČIATKOM
18. STOROČIA, JÚLIUSOVI, OBDIVOVATEĽOVI
BOJOVNÍKOV ZA ZAVRCHOVANOSŤ SLOVÁKOV
KONCOM 20. STOROČIA

Slovutný brat Július,

prijmi pozdravy od krajana JÁNA BALTAZÁRA MAGINA. Stavím sa o čo chceš, že Ti moje meno veľa nehovorí. Nuž – asi som to trochu so skromnosťou ešte za svojho života v Trenčíne a Dubnici nad Váhom prehnal. Narodil som sa už v roku 1682 (daktorí encyklopedisti tvrdia, že v roku 1681, ale nemajú pravdu) a som považovaný ešte aj tu na Onom svete za jedného z prvých bojovníkov za zvrchovanosť Slovákov. Mal som to tým ťažšie, že som sa písomne mohol prejavovať len v latinčine, pretože slovenčinu sme ešte gramaticky podchytenú nemali. Ale v latinčine som sa prejavoval v záujme veci! Nielen tam u Vás, ale aj tu na Onom svete málokto o mne vie. „Zašil“ som sa tu do archívu Strediska autorov nesmrteľných listov v medzihviezdnom priestore a mám pokoj. V poslednom čase dostávam kópie listov rôznych velikánov, ktorí Ti píšu na Váš svet, a dostal som chuť ozvať sa. Po slovensky – tak ako teraz hovoríte Vy – po liptovsky – som sa naučil až tu, od bratov štúrovcov. Je ich tu zopár a schádzajú sa stále v spolku Detvan.
Za môjho života som polemizoval s Maďarmi o histórii v latinčine. Niekedy – pre istotu – aj anonymne. Bol som to ja, ktorý napísal na podnet zemianskych stavov Trenčianskej stolice spis známy pod menom Apológia. (Plný názov v slovenčine znie Ostne podsypané autorovi spisu „Najnovší snem“ alebo obrana slávnej Trenčianskej stolice) Vytlačili ju v Púchove v roku 1728. V brilantnej latinčine som chrstol Maďarom pravdu rovno do očí. Štvali ma už od roku 1722, keď trnavský právnik Michal Bencik v horeuvedenom spise Najnovší snem, ktorý písal pre uhorský snem, napadol slovenských Trenčanov ako „Maďarmi podrobených pivárskych pozostakov Svätoplukovej družiny v zemi „predanej za bieleho koňa“. Ja, JÁN BALTAZÁR MAGIN, som nemohol mlčať! Kritici môjho satirického spisu síce tvrdia, že išlo len o módnu dišputu v prísne logickej stavbe, podľa vzoru klasických antických dialógov, ale podľa mňa tých pár mojich myšlienok Maďarom nedá spávať doteraz. Pyšní Huni spozorneli a s prekvapením zistili, že časť „uhorskej“ šľachty sa ešte stále hrdo hlási k slovenskému pôvodu. Hádam si mysleli, že sme vymreli, či čo? Zistili, že sa chystáme vystúpiť z latinčiny do vlastnej slovenskej gramatiky, do vlastnej kodifikovanej slovnej zásoby a prejavovať sa v nej. Postupne si uvedomili, že Slováci im vlastne pomáhali budovať Uhorsko. Teda – že neboli podrobení, ale pohostinne maďarských kočovníkov prijali na svojom území a zbratali sa s nimi. Vo svojej Apológii som po prvý raz v histórii nášho národa uverejnil teóriu o zmluvnom prijatí Maďarov našimi predkami. Maďari totiž surovo a bez debaty hlásali, že si nás jednoducho podmanili. Urob psovi dobre – oserie Ti plot. Nemal by som sa tak z Onoho sveta vyjadrovať, ale darmo je – niekedy sa ľud vie vyjadriť najlapidárnejšie a najvýstižnejšie. Kam sa hrabe latina! I keď aj v latinčine sa nájdu perly… Ale o to až v závere listu.
Slovutný brat Július, Ty určite vieš o čom hovorím. Uchýlim sa pre istotu k ešte jednému jednoduchému prirovnaniu, ktoré Vám možno koncom 20. storočia bude pochopiteľnejšie: predstav si, že obývaš so ženou a deťmi chalúpku pri Dunaji, žiješ bohabojne, zberáš úrodu a jedného dňa sa zastaví pod oknom rodina Hunov, kočovníkov, ktorí si najprv vypýtajú pitnú vodu, potom Ťa požiadajú o nocľah, Ty im vypraceš prednú izbu,dovolíš, aby v kuchyni použili pre svoje hunské jedlá Tvoju pec, Tvoje drevo, dovolíš im vyprať si v koryte bielizeň a podelíš sa s Hunmi o úrodu čerešní. Hunskej rodine sa v chalúpke zapáči, požiada Ťa s Tvojou rodinou, či by si sa nemohol odsťahovať do pivnice alebo na povalu, že im je v prednej izbe tesno… „Hosť do domu – Boh do domu“ vravíš si a ustupuješ, ustupuješ… Po dlhých rokoch sa raz Tvoj vnuk opýta skromne Huna, už tiež vnuka toho, čo sem prišiel voľakedy, či by sa nemohol vrátiť s rodinou do prednej izby, kde žil pradávno jeho pradedo. Hun – vnuk sa rozčertí a rázne Ti zaženie „chamtivé chúťky“ „Doteraz ti bola zemmľanka, maštaľ dobré, zrazu chceš všetko späť. Nebuď agresívny a buď rád, že si môžeš natrhať mišpule v záhrade!“ Veľakrát som toto prirovnanie rozprával po večeroch môjmu patrónovi grófovi Józsefovi Illésházimu. Úplne som si ho získal v roku 1729, keď mal svadbu a ja som mu ako svadobný dar odovzdal oslavnú, v hexametroch napísanú ódu na spôsob Vergíliových bukolík. Verše boli v latinčine a to bol pre neho ako pre Maďara ten najlapidárnejší argument, že nie som Slovák. Veľmi ma to bolelo a po smrti – umrel som 27. marca 1735 v Dubnici nad Váhom – som pocítil veľké zadosťučinenie, keď som sa už tu v archíve na Onom svete dozvedel o bernolákovcoch a štúrovcoch.
Ja – JÁN BALTAZÁR MAGIN – som tušil, milý Július, že Slovák sa v Uhorsku celkom zničiť nedá. Už za môjho života sa strhol škandál okolo nejakého Jánošíka z Terchovej. Bohužiaľ, mám tu v archíve o ňom listiny – bol to vrahúň a okrádač, ale národ si ho dal na zástavu ako hrdinu. Keby si Slováci vzali ako symbol mňa, bezúhonného kňaza JÁNA BALTAZÁRA MAGINA z Vrbového, mohlo to inak dopadnúť! Veď ja som písal v hexametroch! Lenže národ doteraz nevie, čo sú to hexametre, a do toho potom prišli luteráni, slavianofili, a tí to celé zamotali! Nie som ješitný, ale trochu sa ma tu na Onom svete dotklo, keď si do archívu prišiel vziať Vergílius nejaký spis a nevedel nič o grófovi Illésházim! (Na druhej strane je pravda, že aj gróf Illésházi sa svojho času tváril dosť neurčito, keď som mu na začiatku 18. storočia spomenul Vergília…)
Viem, slovutný brat Július, že Ti píšu aj slávnejší onyvatelia medzihviezdneho priestoru z Onoho sveta ako ja, JÁN BALTAZÁR MAGIN. Ale ubezpečujem Ťa, že som bol jedným z prvých skutočných bojovníkov za zvrchovanosť Slovenska v Uhorsku. Mal som to tým ťažšie, že sme nemali pravopis a hlásal som to v latinčine. Pamätám sa na naše študentské heslo v Pazmaneu vo Viedni, kde som študoval teológiu. Keby vtedy vedeli o našom hesle naši slovutní učbári jezuiti, riadne by nás vytrestali. Teraz už môžem povedať: heslo som objavil ja v slávnom Laugaritiu, čiže Trenčíne a nechali ho tam v akomsi zvitku rímski legionári.
Ja, JÁN BALTAZÁR MAGIN, Ťa srdečne pozdravujem a lúčim sa s Tebou oným rímskym pozdravom plným sily, chlapstva a odvahy:
Si amicus mingit, minge!
Ut mingere – finge
Servus

JÁN BALTAZÁR MAGIN

Poznámka prekladateľa

Ak kamatát ští, šti!
Heslo rímskych legionárov u nás zľudovatelo a v chlapských kruhoch doteraz používame jeho skrátenú podobu: „Kto neští, nie je kamarát!“

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, IKAR 2007