na2sy

Dva úryvky z románu Hermanna Hesseho

Zo vzdialeného lesa sem ktosi prichádzal, mladá žena vo vyblednutej belasej sukni, na čiernych vlasoch uviazaný červený ručníček, s letnou dohneda ohorenou tvárou. Žena podišla bližšie, batôžtek v ruke, drobný, žiarivo červený klinček v ústach. Uvidela sediaceho mládenca, dlho ho pozorovala z istej vzdialenosti, zvedavo a nedôverčivo, videla, že spí, ostražito podišla hnedými bosými nohami bližšie, zastala tesne pred Goldmundom a pozerala naňho. Jej nedôvera zmizla, tento pekný spiaci mládenec nevyzeral nebezpečný, ba páčil sa jej – ako sa len dostal sem na úhory? Trhal kvety, zbadala s úsmevom ,boli už zvädnuté.
Goldmund otvoril oči, prinavracajúc sa z krajín snov. Hlava mu spočívala mäkko, ležala v lone akejsi ženy, do jeho rozospatých začudovaných očí zblízka pozerali cudzie teplé hnedé oči. Nezľakol sa, nebolo to nebezpečné, tie teplé hnedé hviezdy pozerali naňho priateľsky. A teraz sa žena na jeho užasnutý pohľad usmiala, jej úsmev bol veľmi láskavý, takže sa pomaličky začal aj on usmievať. Na jeho úsmevné pery sa spustili jej ústa, pozdravili sa navzájom nežným bozkom, pričom si ihneď pripomenul onen večer v dedine a to dievčatko s vrkočmi. Ale bozk sa ešte neskončil. Ženské ústa zotrvávali na jeho, pohrávali sa s nimi, laškovali, vábili a napokon sa zmocnili jeho úst násilím a žiadostivo, vzbúrili mu krv, prebudili ho až do samého vnútra a hnedá žena, jemne chlapca poučujúc, sa mu odovzdávala, dovoľovala mu hľadať a nachádzať, nechávala ho rozvášniť sa i utišovala žiar. Krátka vznešená blaženosť lásky sa nad ním preklenula, zlatisto zahorela, poklesla a vyhasla. Ležal so zavretými očami, hlava na ženiných prsiach. Nepovedali ani jediné slovo. Žena ho tíško, jemne hladkala po vlasoch, dovoľovala mu pomaly prísť k sebe. Konečne otvoril oči.
„Ty,“ povedal. Ty! Kto si?“
„Som Líza,“ odpovedala,
„Líza,“ opakoval po nej, láskajúc sa s jej menom. „Líza, si milá.“
Priblížila si ústa k jeho uchu a pošepkala: „Ty, bolo to prvý raz? Ešte si sa predo mnou s nijakou nemiloval?“
Goldmund pokrútil hlavou. Vzápätí sa vzpriamil a poobzeral okolo seba ponad pole a na nebo. „Och,“ zvolal, „slnko je už celkom nízko. Musím ísť späť.“
„A kam“
„Do kláštora k páterovi Anzelmovi.“
„Do Mariabronnu? Ty tam patríš? A nechceš ostať pri mne?“
„Rád by som“
„No tak ostaň.“
„Nie, to by nebolo správne. A musím ešte viac nazbierať tejto bylinky.“
„Tak ty si v kláštore?“
„Hej, som žiakom. Ale ja tam už viac neostanem. Môžem prísť k tebe, Líza? Kde bývaš, kde si doma?“
„Nebývam nikde, srdce moje. Ale nepovedal by si mi svoje meno? – Tak, Goldmund sa voláš? Daj mi ešte bozk Goldmundík, a potom si môžeš ísť.“
„Nebývaš nikde? A kde teda spávaš?“
„Ak chceš s tebou v lese alebo na sene. Prídeš dnes v noci?“
„Hej, ale kam? Kde ťa nájdem?“
„Vieš kuvikať ako kuvik?“
„Ešte som to nikdy neskúsil.“
„Tak skús.“
Pokúsil sa o to. Zasmiala sa, bola spokojná.
„Vyjdi dnes v noci z kláštora a zakuvikaj, budem nablízku. A páčim sa ti, Goldmunko, zlato moje?“
„Ach, veľmi sa mi páčiš, Líza. Prídem. Ochraňuj ťa Boh, teraz musím ísť.“
—————————————————————-

Hovorili o astrológii, čo sa v ich kláštore nepestovala, ba bola zakázaná, a Narcis sa vyslovil, že táto veda ja len pokusom vniesť poriadok a systém do rôznych typov ľudí, do ich osudov a určenia. Goldmund nadviazal:
„Zakaždým hovoríš o rozličnostiach, pomaly som vybadal, že je to tvoja zvláštna vlastnosť. Keď hovoríš o veľkom rozdiele, aký stojí napríklad medzi mnou a tebou, povedal by som že netkvie v ničom inom, ako práve v tvojej čudesnej posadnutosti takéto rozdiely vyhľadávať!
Narcis: Iste, udrel si klinec po hlavičke. Naozaj, pre teba sú tie rozdiely neveľmi dôležité, mne však pripadajú ako jediné dôležité. Svojím uspôsobením som učenec. Mojím určením je veda. A tá zasa nie je, aby som citoval tvoje slová, nič iné ako práve posadnutosť hľadať rozdiely. Ani nemožno lepšie vystihnúť jej podstatu. Pre nás ľudí vedy, nie je nič dôležitejšie ako stanoviť rozdielnosti, veda znamená umenie rozlišovať. Napríklad na každom človeku možno nájsť znaky, čo ho odlišujú od iných, a to znamená poznať ho.“
Goldmund: „Veď hej. Niekto nosí sedliacku obuv, tak je sedliak, iný zase má nasadenú korunu a je kráľ. Pravdaže, sú to rozdiely. No vidia ich aj deti, na to netreba vedu“
Narcis: „Ale keď sedliak a kráľ majú na sebe rovnaký odev, tak ich dieťa už od seba nerozlíši.“
Goldmund: „Ani veda“
Narcis: „A možno áno. Nie je bystrejšia ako dieťa, možno však dodať, že je trpezlivejšia, nerozpoznáva iba tie najhrubšie znaky.“
Goldmund: „Tak to robí aj každé bystré dieťa. Pozná kráľa podľa jeho pohľadu, alebo držania. Slovom, vy učenci ste nadradení, nás ostatných vždy pokladáte za hlúpejších. Človek môže byť bystrý aj bez akejkoľvek vedy.“
Narcis: „Teší ma, že začínaš takto na to pozerať. Teraz už čoskoro poznáš, že nemyslím tým bystroumnosť, ak hovorím o rozdiele medzi tebou a mnou. Nevravím, že ty si bystrejší alebo hlúpejší, lepší alebo horší. Vravím len to, že si iný.“
Goldmund: „To sa dá ľahko pochopiť. Lenže ty nehovoríš o rozdieloch daností, ty hovoríš aj o rozdielnostiach osudov, či určení. Prečo by si napríklad ty mal mať iné určenie ako ja? Aj ty si kresťan ako ja, aj ty si sa rozhodol pre kláštorný život ako ja, aj ty si ako ja dieťaťom nášho dobrého Otca na nebesiach. Náš cieľ je rovnaký: Večná blaženosť. Naše určenie je to isté: návrat k Bohu.
Narcis: „Veľmi dobre. V učebnici dogmatiky je jeden človek celkom ako druhý, lenže v živote nie. Zdá sa mi že miláčik Vykupiteľa, na ktorého prsiach spočíval, a ten druhý učeník čo ho zradil – že by tí dvaja mali rovnaké určenie?“
Golgmund: „Si sofista Narcis! Touto cestou sa k sebe nepriblížime.“
Narcis: „Nepriblížime s k sebe nijakou cestou.“
Gokdmund: „Nehovor tak!“
Narcis: „Myslím to vážne. Nie je našou úlohou priblížiť sa k sebe, tak ako sa ani nedostanú k sebe slnko a mesiac, more a súš. My dvaja, milý priateľu, sme ako slnko a mesiac, more a súš. Naším cieľom nie je prejsť jeden k druhému, ale navzájom sa spoznať, jeden v druhom vidieť a naučiť sa ctiť to, čím je: protipólom a doplnkom toho druhého.“
Zarazený Goldmund zvesil hlavu, tvár mu posmutnela. Napokon povedal: „Tak preto moje myšlienky často neberieš vážne?“
Narcis chvíľu váhal s odpoveďou. Potom povedal jasným tvrdým hlasom: „Je to preto. Musíš si zvyknúť, milí Goldmund, že len teba samého beriem vážne. Ver mi, beriem vážne každý odtieň tvojho hlasu, každý tvoj posunok, každý tvoj úsmev. Ale tvoje myšlienky, tie beriem už menej vážne. Beriem na tebe vážne to, čo pokladám za bytostné a nevyhnutné. Prečo chceš, aby som venoval zvláštnu pozornosť práve tvojim myšlienkam, keď máš toľko iných vlôh?“ Goldmund sa trpko usmial: „Veď som povedal, vždy si ma pokladal iba za dieťa!“
Narcis ostal pevný. „Časť tvojich myšlienok pokladám za detskú. Spomeň si, hovorili sme predtým o tom, že bystré dieťa nemusí byť hlúpejšie ako učenec. No keby také decko chcelo hovoriť do vedy, učenec ho veru nebude brať vážne.“
Goldmund prudko zvolal: „Aj keď nehovoríme o vede, vysmievaš sa mi! Tváriš sa napríklad vždy tak, akoby celá moja zbožnosť, moje úsilie o pokrok v učení, moje želanie stať sa mníchom boli samé detinskosti!“
Narcis sa naňho vážne zadíval: „Beriem ťa vážne, keď si Goldmundom. Lenže ty ním vždy nie si. Neželám si nič iné, iba aby si sa celkom stal Goldmundom. Ty nie si učencom ani mníchom – učenca alebo mnícha možno vykresať aj z podranejšieho dreva. Myslíš, že si pre mňa primálo učený, primálo znalý logiky, primálo zbožný, oj nie, ty si iba primálo sebou samým.
Hoci sa Goldmund po tomto rozhovore stiahol dotknutý, ba dokonca urazený, už o niekoľko dní sám prejavil túžbu pokračovať v ňom. Tentoraz sa Narcisovi podarilo podať mu obraz ich rozdielnych pováh tak, že to jeho priateľ mohol lepšie prijať. Narcis sa rozhovoril vrúcne, cítil že Goldmund vpúšťa do seba jeho slová otvorenejšie i povoľnejšie, že má nad ním moc. Dal sa zviesť úspechom a povedal aj viac ako zamýšľal, dajúc sa strhnúť vlastnými slovami.
„Pozri“, povedal, „Jestvuje len jediný bod, kde som ti nadradený: som bdelý, kým ty si len bdelý napoly a zavše aj celkom spíš. Bdelým nazývam toho, kto poznáva rozumom i vedomím seba samého, svoje najvnútornejšie nerozumové sily, pudy a slabosti, a vie s nimi rátať. Stretnutie so mnou môže mať pre teba ten zmysel, aby si sa to naučil. U teba, Goldmund, duch a príroda, vedomie a nový svet sú od seba priďaleko. Zabudol si na svoje detstvo, a ono sa domáha k tebe z hlbín tvojej duše. Bude to robiť dovtedy, kým ho nevyslyšíš – no dosť o tom! V bdelosti, ako som povedal, som silnejší ako ty, v tom som nadradený tebe, veď preto ti môžem byť na osoh. Vo všetkom ostatnom, milý môj si nadradený ty mne, tým skôr ním budeš, keď nájdeš seba samého.“
Goldmund načúval s úžasom, ale pri slovách „zabudol si na svoje detstvo“ sa strhol, akoby doňho strelil šípom. Keď Narcis hovoril, zvyčajne mával oči nadlho zavreté alebo meravo hľadel pred seba, akoby tak lepšie nachádzal slová. Nevidel, ako Guldmundovou tvárou zrazu myklo a ako mu vzápätí povädla.
„Nadradený – ja tebe?“ len aby niečo povedal, jachtal Goldmund, akoby bol zrazu ochrnul.
„Iste“, pokračoval Narcis ďalej. „Povahy tvojho druhu, tie so silnými i nežnými zmyslami, oduševnenci, rojkovia, básnici zaľúbenci sú nám ostatným, nám ľuďom duchovným, takmer vždy nadradení. Váš pôvod je materský. Žijete naplno, vám je daná sila lásky a schopnosť prežívať. My, duchovní, hoci vás ostatných neraz akoby vedieme a vám vládneme nežijeme v plnosti, ale v suchopáre. Vám patrí plnosť života, vám šťava plodov, vám záhrada lásky, krásny raj umenia. Vašou slasťou je zem, našou idea. Vaším nebezpečenstvom je utonutie v zmyslovom svete, naším zadusenie sa v prázdnom priestore. Ty si umelec, ja mysliteľ. Ty spíš na prsiach matky, ja bdiem v púšti. Mne svieti slnko, tebe mesiac a hviezdy, ty snívaš o dievčatách, ja o chlapcoch…“