na2sy

LIST LUDWIGA VAN BEETHOVENA, ÚPLNE
HLUCHÉHO MILOVNÍKA LESOV A LÚK OKOLO
VIEDNE, JÚLIUSOVI, ÚPLNE POČUJÚCEMU
MILOVNÍKOVI LESOV A LÚK V OKOLÍ BRATISLAVY

Lieber Július

Posledných pätnásť rokov svojho života tam u Vás – na svete – som prežil v absolútnom tichu. Hluchota síce nie je smrteľná choroba, ale je nedôstojná človeka! Keď stratíš zrak, čuch, hmat, chuť, každý Ťa ľutuje, správa sa k Tebe sústrasne, ohľaduplne, ba úctivo. Keď však príde do spoločnosti hluchý, alebo nahluchlý, a začne natŕčať ucho čo najbližšie k ústam hovorcu, hneď sa všetci začnú šťuchať, škeria sa a ten najnejapnejší bodro utrúsi poriadne nahlas, aby to počul aj ten hluchý: „Aha – je hluchý ako peň!“ Všetci sú naladení skôr veselo ako smutno. Nikdy som nerobil zo svojej hluchoty vedu, aj keď sa to celé začalo už v roku 1798 (mal som len 28 rokov!) a v roku 1812 som už svoju siedmu symfóniu v A dur nepočul a na premiére ôsmej v F dur som tiež počul už len trt. Ja – LUDWIG VAN BEETHOVEN – odvtedy nepočujem nič. V mojom prípade ticho neliečilo. Už som sa s tým dávno zmieril. Príroda je úžasná. Keď stratíš chuť, nastúpi chuťová fantázia, chuťové asociácie, dokonca – ako hovorieval FREUD – chuťová autosugescia. Tak je to aj so sluchom. To by si neveril, čo všetko hluchý vo fantázii počuje. Veď sa opýtaj BEDŘICHA SMETANU. To je tiež náš človek. Okrem toho som sa tu – na Onom svete – naučil rozumieť reči aj podľa pohybu úst. Bolo to ťažké, lebo tu, v Stredisku autorov nesmrteľných listov, vo Vesmíre si každý melie svoje a sú tu tí najuhuhňanejší géniovia všetkých čias. Taký DOSTOJEVSKIJ alebo JAMES JOYCE ani poriadne neartikulujú. Najlepšie rozumiem GOETHEMU, ale to asi preto, lebo hovorí po nemecky. Títo moji spolubývajúci sú väčšinou celkom zaujatí sami sebou. Je to ľudské. Nijaký iný živočích nie je taký zaujatý sám sebou ako človek. Ešteže sme mali zamladi lásky a zaujali nás dievčatá.
Raz som ochorel a vyhľadal som viedenského lekára Dr. Malfattiho. Lekári mávajú obyčajne okolo seba zdravotné sestry alebo rádové sestry. Ale ten mal dve skutočné, vlastné sestry! Terézia mala pätnásť rokov a jej staršia sestra Anna Malfatti o čosi viac. Tá staršia bola začiatkom 19. storočia považovaná za najkrajšiu praženicu vo Viedni. Mne sa páčila Terézia a túžil som byť chorý čo najdlhšie. Doktor Malfatti ma však liečil tak zúrivo rýchlo, že som si „sestričiek! ani neužil. Našťastie mi osud dožičil za žiačky opäť – zhodou okolností – dve sestry Teréziu a Jozefínu Brunswickové. Mladšia bola „quasi una fantasia“. Július – to mi musíš ako znalec na odpočinku – veriť! Miloval som ju krutou vášňou. V listoch som ju oslovoval „Mein Engel“, „Mein Alles“ alebo „Mein Ich“. Terézia ma vraj prežila o mnoho rokov a umrela v Brne v roku 1858 ako počestná žena v Damenstifte. K mnohým skladbám ma inšpirovali dievčatá – to je všeobecne známe. Aj to je známe, že moje ponuky na sobáš brali „nahlucho“. Možno preto sa moje geniálne uši urazili a prestali mi fungovať. Keď si však teraz tu na Onom svete spomeniem na pomery v Európe po páde Napoleona, na reštauráciu starých režimov, keď si spomeniem, koľko hlúpostí sa vtedy pohovorilo, som vlastne rád, že som ich nemusel počúvať.
Najlepšie som sa cítil v hlbokých lesoch okolo Viedne. Chodil som na dlhé, celodenné prechádzky v každom počasí. Napredoval som v pľušti, nečase, cez tmavé rokliny, svetlé čistinky, objímal som prastaré stromy, brodil sa cez husté porasty. Úplne hluchý, 57-ročný v ľahkom odeve (neznášal som ťažké zimné látky), som to pred príchodom jari roku 1827 trochu prehnal. Po celodennej túre som na kosť premoknutý na poľnej ceste pristavil mliekarenský voz a ten ma doviezol do akejsi dedinky. Nechali ma prespať v miestnom hostinci, ale v izbe sa nekúrilo, celú noc som sa triasol v horúčke a zimnici, nespal som a počúval v duchu tie najvypätejšie finále všetkých svojich symfónií. Keď obyčajný človek nespí – hľadí do plafóna a rozmýšľa. Ale geniálny hudobný skladateľ – aj keď hluchý ako peň – počuje tympany, sláčiky, drevá, sláky, basy, jedným slovom, všetko čo vymyslel, sa mu vracia vo fortissime. K tomu všetkému som bol smädný a celú noc som pil ľadovú vodu. Nuž – odvtedy som žil ešte tri mesiace. Všetko ma bolelo, pichalo a nič som nepočul. 25. marca toho roku bol u mňa pán farár s posledným pomazaním. Potom som spísal testament a kamarátom okolo smrteľnej postele som povedal po taliansky: „Plaudite, amici, commedia est finita!“ Alebo to bolo po latinsky? Už sa nepamätám. Po prejave som začal ochkať tak bolestne a presvedčivo, že ma aj tých pár priateľov opustilo a umrel som celkom sám. V to popoludnie sa vraj nad Viedňou prehnala mimoriadne prudká búrka… Písal sa 26. marec 1827. Kým mi na pohrebe potom rečnil Grillparzer, vyraboval môj brat Johann celý byt na Schottengasse 1, vzal si cenné papiere, akcie, a o niekoľko dní sa na dražbe predali moje rukopisy. Celá partitúra piatej symfónie bola za výkričnú cenu 5 zlatých a predali ju za sedem, partitúra klavírneho koncertu Es dur za 3 zlatky a 45 grajciarov, fragment Egmonda za 50 grajciarov…
Ešte stále je ten Váš svet taký malicherný? Rozmýšľam, či si Viedeň zaslúžila HAYDNA, MOZARTA, SCHUBERTA… Ale uspokojuje ma to, že nás počúvajú ľudia na celom svete, že naša hudba je živá, liečivá ako minerálne pramene a bodavá ako ľudské svedomie. Počul som, že moje symfónie… No počuť – nepočul som, lebo som hluchý… že moje symfónie púšťajú ešte aj kravkám, aby dávali viac mlieka.
Trochu ma mrzí, že si minule ráno – ako o tom píšeš Čajkovskému – počúval piatu symfóniu GUSTÁVA MAHLERA, a nie moju. Každý tu o Mahlerovi hovorí ako o géniovi. Nikde ho tu nevidím a jeho hudbu počuť nemôžem, pretože som hluchý… Vži sa do mojej situácie! Tam u vás na Zemi je to možno výhoda – byť hluchý, ale tu by som ešte rád niečo poznal z počutia…
Tantus quantus lumpus
L. van Beethoven
P.s. Tak som sa podpisoval v mladosti v listoch
blízkym priateľom a sestrám.

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, IKAR 2007