na2sy

Autorom nasledujúcich myšlienok a citátov je Sully Prudhomme

Hudba je skutočne veľká objavovateľka, vyjadruje priamy bezprostredný vzťah medzi srdcom a jeho konečným objektom, ktorý sa nazýva Nebo.

Román sa nezaobíde bez okolností, z ktorých sa rodia vášne; musí vytvárať situácie.

Hudba ruší situácie, pôsobí priamo na city, a keďže nevpletá do života srdca nič zo života ostatných schopností, dosahuje intenzitu pocitov, akú nedosahuje iné umenie.

V románoch ako v živote pôsobia príbehy na srdce, len ak prechádzajú mysľou, ktorá ich súdi. Hudba potláča príbeh a ideu a rozochvieva srdce hneď. Z hľadiska psychológov je tento jav úžasný. Medzi vzruchmi a citmi teda jestvuje veľmi dôverný vzťah: jedny vyvolávajú druhé. Naostatok, toto pozorovanie sa dá aplikovať na výtvarnom umení: je to v podstate otázka krásna.

Túžiť znamená dúfať; alebo ešte lepšie: kto túži, dúfa. Čo je
nedosiahnuteľné, po tom netúžime.

Nádej dáva cenu aj tomu najbiednejšiemu životu. Je vôbec možné, aby sme za bieleho dňa uprostred svojich blížnych stratili nádej? Nádej ako galejnícka guľa. Bez nej by bol svet plný samovrahov.

Nádej má sladkú chuť tej veci, v ktorú dúfa, a duša tuší raj, čo verí, že je v nej.

Nádej je zálohou na vytúžené šťastie.

Zbytočne sa namáhame, ak chceme zmierniť imaginárne bolesti; útecha patrí srdcu a bolesť mozgu.

Žiaľ sa nám podarí vyliečiť len opakom toho, čo ho spôsobilo. Ak matka stratila dcéru, ťažko ju utešíme, lebo dcéru jej nemôžeme vrátiť. Sú bolesti, ktoré sa neutíšia náhradou, všetko, čo môžeme urobiť, je rozptýliť srdce inými myšlienkami. Jedine bolesti tela sa odstraňujú nepriamym liečením.

V bolesti sú okamihy, keď nás prejavy sústrasti rozzúria.

Utešiť znamená odstrániť zo srdca pocit bolesti, ale nezničiť pritom jeho príčinu. Nepovieme, že jeden človek utešil druhého tým, že mu dal peniaze, ktoré tento stratil. Útechu mu poskytne vtedy, ak ho naučí pohŕdať bohatstvom. Mali by sme odlišovať útechu od rozptýlenia. Bolesť nezmierime zábavou. Pohnútky útechy v pravom zmysle slova treba čerpať z oblasti nešťastnej udalosti a mali by sa na ňu vzťahovať otvorene a priamo. Úloha utešiteľa je vskutku ťažká; nesmie dať zabudnúť na udalosť, ani odstrániť jej mrzuté účinky, ale zmierniť ich dojatie v duši najyžšími úvahami: buď ľahostajnosťou srdca na spôsob stoikov, alebo objavením určitej náhrady. Čas utešuje, ale inak. Ak by sme to mali povedať presnejšie, povieme, že čas nás zmení. Utešiť sa časom znamená ochromiť pamäť prívalom nových vzruchov. Nesmieme za to obviňovať srdce, nie je zodpovedné za spomienku.

Keby sme tak vedeli, akým spôsobom zomrieme, nerobili by sme nič iné, len by sme mysleli na smrť. Záhadné, že práve pochybnosť v tejto veci nás uspokojuje, kým vo všetkom inom nás mučí. Smrti sa nebojíme možno preto, že čas sa skladá z radu nekonečne krátkych okamihov, v ktorých sme si istí životom.

Prečo sa utešujeme vedomím, že všetci musíme umrieť?