na2sy

LIST DENISA DIDEROTA, NOŹIAROVHO SYNA,
Z ONOHO SVETA JÚLIUSOVI, SYNOVI ŽIVNOSTNÍKA,
NA TENTO SVET, V KTOROM BUDE REČ O KATARÍNE

Milý Július

LEV NIKOLAJEVIĆ TOLSTOJ mi dal čítať Tvoj list spred Vianoc, v ktorom mu podrobne opisuješ situáciu v súčasnom Rusku. Celkom som zabudol, že Rusi si v tomto storočí tiež povraždili celú svoju cársku rodinu podobne ako Francúzi pár rokov po mojom odchode na Onen svet. Neviem, či si zaregistroval, že som umrel 71-ročný pri večeri v sobotu 31.júla 1784. Bola to tá chvíľa, keď som sa nahol ponad stôl po ďalšiu marhuľu. Žena sa ma čosi pýtala, ale ja som jej už nemohol odpovedať – bol som na Onom svete. Takže marhuľu dojedla ona a pád Bastily, Napoleona a všetko ďalšie som „prežil“ už v zbernom tábore duší v Očistci. Potom som bol chvíľu v Pekle, chvíľu v Nebi, ale to sa nedá porovnať s týmto tu. Aj hore, aj dolu je tam taký hurhaj, že človek vlastného slova nepočuje. Tu v Stredisku autorov nesmrteľných listov je ticho, pokoj, vzorná obsluha, bezčasová zóna a hlavne – skvelá spoločnosť. Kam len oko dovidí – všade samý génius. Škoda, že nemáš šancu dostať sa medzi nás – „užil“ by si si… Ani VOLTAIRE sa nesťažuje, hoci je tu ešte ufrflanejší ako za života.
Pasáž o Rusku týchto dní v Tvojom liste, milý Július, ma tak zaujala, že som sa Ti rozhodol podrobnejšie napísať o svojich skúsenostiach počas návštevy JEKATERINY II. v Petrohrade. Bolo to v roku 1773, keď ma ruskí priatelia a samo jej veličenstvo uhovorili, aby som podnikol „výlet“ do Petrohradu. Katarína ma lákala jednak tým, že našu ENCYKLOPÉDIU („anebožto racionálny slovník vied, umení a remesiel“) vydajú Rusi v origináli lacnejšie ako v Paríži a skôr, ďalej tým, že mi prednostne vydajú všetky moje spisy, štúdie, celé moje dielo. Priznám sa Ti, drahý Július, že tá ženská ma lákala hlavne ako typ. Bola dobre urastená, dalo sa s ňou debatovať temer o všetkom na svete a zdalo sa, že vie čo chce…
Na „výlet“ do Ruska som vyštartoval začiatkom júna 1773 cez Brusel a Haag. V Haagu som si odpočinul u grófov GOLICYNOVCOV. Keďže mi ich rýnske víno riedené minerálkou robilo dobre na žalúdok a manželia GOLICYNOVCI boli výborní hostitelia, zdržal som sa v Haagu až do augusta. Moja žena si myslela, že som už dávno v Rusku. Nuž ale ženy si vždy všeličo myslia a málokedy sa to zakladá na pravde. Cestovateľstvo ma začalo baviť a položil som si otázku, či práve cestovateľstvo nie je ten pravý liek proti sedavému spisovateľstvu. Dňa 17.augusta 1773 prišiel po mňa v pohodlnom koči gróf NARYŠKIN, hlavný správca jej cárskeho veličenstva, a tak sme sa predsa len z Haagu šmykli do Ruska. Dvakrát som po ceste dostal takú koliku, že som sa už videl na Onom svete, ale 60 míľ pred Petrohradom bolesti utíchli, ako keby uťal! K tomu všetkému som po ceste stratil parochňu, čo bola koncom 18. storočia hotová katastrófa. Ale to je vedľajšie. Chcem Ti napísať, milý Július, akým dojmom na mňa zapôsobilo vtedajšie Rusko. Prvý dojem bol veľkolepý. Spoza záclony okna v paláci grófa NARYŠKINA, kde ma ubytovali, som videl veľkolepú vojenskú parádu: plno dôstojníkov v ligotavých uniformách, kordóny vojska zdravili koč, v ktorom šla cárovná s rodinou. Aj druhý dojem bol úchvatný: jej veličenstvo zblízka. Cárovná – pôvodom Nemka – ma prijala s nadšením. Trochu ju najprv predesil môj nezakrývaný ateizmus, ale k tomu sa mi priznala až dodatočne, po dlhšom čase. Na cárskom dvore, ako aj u nás v Paríži si mali klebetníci o čokňm šuškať: počas môjho pobytu v Petrohrade sme sa stretli s Katarínou vyše sesťdesiatkrát! Dali sme si čestné slovo, že si budeme hovoriť navzájom len pravdu. Prijímala ma celkom neformálne vo svojom kobinete v novučičkom paláci ERMITÁŽ na brehu rieky Nevy, hnaď pri Zimnom poláci. Zvyčajne to bolo okolo tretej popoludní. ERMITÁŽ bola plná kníh a bolo v nej veľmi útulne. „Našiel som ju takú, akú ste mi ju opísali v Paríži,“ písal som vtedy kňažnej DAŠKOVOVEJ „s dušou Bruta a krásou Kleopatry…“ Na ženu bola cárovná až príliš vysoká, ale mala príjemnú tvár a schopnosť získať si človeka. Sama o sebe hovorievala: „Môj duch je od prírody natoľko znášanlivý, že každému, kto so mnou pobudol štvrťhodinku, stačilo, aby sa rozhovoril celkom nenútene, ako keby ma poznal už dávno.“ Zaujímavé, že to isté tvrdil o sebe minule v pekle STALIN – tiež vraj bývalý ruský cár. Rád by som bol, keby si mi milý Július, o STALINOVI napísal nejaké podrobnosti. TIež to bol „ruský cár“ neruského pôvodu. Vraj bol Gruzínedc či Osetinec? Silou mocou tu chce Peklo skolektivizovať. Vraj kolektivizácia bol významný míľnik na ceste k socializmu… Čerti, ale aj duše v jednotlivých kotloch sa idú zájsť od rehotu.
Ponúkol som vtedy – v tom roku 1773 – cárovnej KATARÍNE II., že im dám v Rusku do poriadku školstvo a doplním našu evcyklopédiu o ruské heslá. Na to som však potreboval cestovať do Ruska. Pretože s Katarínou sme o Rusku hovorili, ale ani ona, ani ja sme ho nepoznali. Podnikla vraj od roku 1763 niekoľko ciest do „vnútrozemia“, ale veľa toho nevidela. Skutočné Rusko sme nepoznali. Vedel som, že kritizovať pred ňou cársku administratívu je riskantné. Napísal som vtedy o Rusku nejaké poznámky – ale neukázal som jej ich. Pamätám sa, že sa to volalo „Pripomienky k smernici jej cárskeho veličenstva poslancom pri vypracúvaní zákonov“. Katarína vraj tento môj spisok po mojej smrti kdesi vyšťúrala a napísala o ňom GRIMMOVI: „Ten spis sú samé tresky-plesky, chýba mu znalosť veci, rozvážnosť, prezieravosť. Keby bola moja smernica podľa Diderotovho vkusu, všetko by tu prevrátili hore nohami… Kritizovať je ľahko, ale prax je ťažšia!“ Koľkokrát sme už počuli z úst vladárov tieto slová!? Hovorievajú ich vlastne všetci nadriadení všetkým podriadeným cez celé dejiny.
Chceš vedieť, čo som si vtedy v Rusku – v tom roku 1773 – zaznamenal ako môj výsledný dojem o krajine? „V tej zemi sa všetko musí spraviť. Presnejšie povedané – všetko sa musí zrušiť a urobiť znovu. Zásluhou despotizmu, zvole, nevoľníctva a nevzdelanosti sa v tej zemi zakorenili najrôznejšie nešváry.“
Podľa toho, ako to odtiaľto z Onoho sveta sledujeme, a podľa toho, čo píšeš bradatému Tolstému, sa tam vlastne od tých rokov 1773 – 1774 veľa v živote ľudu nezmenilo. Jekaterina ma klamala. Hovorila o živote sedliakov: „Máme tu kraje, kde si sedliak nesadne k nedeľnému obedu, keď to nie je aspoň moriak, sliepka sa mu objedla…“ Ale mne iní povedali, že pár vierst od Petrohradu jedia sedliaci ovos, seno, kôru z borovíc a polievku si varia z konopných špagátov, lebo vraj konopný špagát je zo všetkých špagátov najvýživnejší. Vedela o tom Katarína? Ja som o tom – ako hosť – taktne mlčal.
„Kde letíš Rusko?“ pýta sa Gogoľ v Mŕtvych dušiach. (Tu na Onom svete je to stále populárna kniha.) TOLSTOJ tvrdí, že takýto vývoj v 20. storočí v Rusku predpovedal, no LENIN (syn školského inšpektora Ulianova) tú Tolstého knihu o socializme dobre schoval, ba možno zničil…? Ktovie. Ak by Ťa tá kniha zaujímala bližšie, poviem Levovi Nikolajevičovi, aby Ti o nej napísal. Slovákov má veľmi rád. Hrávajú tu v salóniku taroky s Dr. MAKOVICKÝM a Dr. ŠKAVRANOM.
Encyklopedisti Ťa všetci pozdravujú a tešia sa na novú slovenskú encyklopédiu. Myslíš si, že vyjde ešte v tomto tisícročí?
Z Onoho sveta To želá príjemné dni a novú jar

DENIS DIDEROT

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, IKAR 2007