na2sy

Od rodičov som zdedil niektoré dôležité časti svojej bytosti. Od matky skromnosť životnej múdrosti, trochu aj toho spoliehania sa na boha a tichú, málovravnú povahu. Od otca zasa strach z pevného rozhodnutia, neschopnosť hospodáriť s peniazmi a umenie piť veľa a s rozvahou. To posledné sa, pravda v útlom veku ešte na mne neprejavovalo. Na výzor som mal otcove oči a ústa a po matke ťažkú, vytrvalú chôdzu i stavbu tela a mocné húžvy svalov. Od otca a vôbec od nášho rodu dostalo sa mi do života aj čosi sedliackeho prefíkaného rozumu, no aj zádumčivosti a náchylnosti k neoddôvodnenému smútku. Bolo mi určené dlho sa pretĺkať mimo svojej vlasti medzi cudzími, a tak by bolo bývalo lepšie, keby som bol býval trochu vrtkejší, veselší a ľahkovážnejší.
Takto vystrojený a opatrený novými šatami nastúpil som cestu do života. Rodičovské vlohy sa osvedčili, lebo odvtedy som na svete chodil aj stál na vlastných nohách. No musel som kdesi-čosi pochybiť, lebo ani veda ani život mo toho veľa nepriniesli. Viem aj dnes tak ako kedysi zdolať vrch, pochodovať alebo veslovať desať hodín a v prípade nutnosti zabiť chlapa holou rukou, no aby som sa stal umelcom života, na to mi chýba to, čo aj kedysi. Raný jednostranný styk so zemou a jej rastlinami a zvieratami nedovolil, aby sa vo mne rozvili sociálne schopnosti, a ešte dnes sú mi sny podivuhodným dôkazom, ako sa prikláňam, žiaľ, k čisto animálnemu životu. Snívam totiž veľmi často. Ležím na morskej pláži ako zviera, takmer podobný tuleňovi, a cítim sa tak dobre, že keď sa zobúdzam, vnímam návrat do ľudskej dôstojnosti vôbec nie s potešením alebo s hrdosťou, ale skôr s ľútosťou.
Ako to už býva, gymnázium som vychodil ako alumnista a potom ma určili na filológiu. Nikto nevie prečo. Lebo niet neužitočnejšieho a nudnejšieho odboru, čo by mi bol väčšmi vzdialený ako tento.
Školské roky chytro ubehli. Medzi nezdobami a školou bývali hodiny clivoty za domovom, hodiny bezočivých snov o budúcnosti i hodiny pokorného uctievania vedy. Zavše sa i tu vynárala moja vrodená lenivosť, čo mi vynášalo nepríjemnosti i tresty, kým znova neustúpila dajakému novému entuziazmu.
„Peter Camenzind,“ vravieval mi profesor gréčtiny, “ si hlavaj a samotár, počkaj, ešte si raz rozbiješ tú tvrdú makovicu.“ Pozoroval som zavalitého okuliarnika, počúval jeho reči, bol mi na smiech.
„Peter Camenzind,“ vravieval profesor matematiky, „si génius v záhaľčivosti a ja len ľutujem, že niet horšej známky ako nula. Tvoj dnešný výkon hodnotím na mínus dve a pol“ Pozeral som naňho, ľutoval ho, lebo škúlil, a videl sa mi veľmi nudný.
„Peter Camenzind,“ povedal raz profesor dejepisu, „nie si dobrým žiakom, ale aj napriek tomu môžeš raz byť dobrým historikom. Si lenivý, ale vieš rozoznávať malé od veľkého.“
Ani to sa mi nezdalo zvlášť dôležité. No jednako som mal pred profesormi rešpekt v domnení, že vládnu vedou, a pred ňou som cítil akúsi temnú, mocnú bázeň. Aj keď sa všetci profesori zhodli na mojej lenivosti, predsa som len napredoval, držiac sa v strede.
No dobre som vedel, že škola a pedagogika a viac-menej nanič; len som ešte vyčkával. Za týmito prípravami a školskými furtáctvami tušil som číre duchovno, nezvratnú, isto – istú vedu o pravde. Tam sa dozviem, čo znamená temná mätež histórie, boje národov a skúšaná otázka každej jednotlivej duše.
Ešte mocnejšia a živšia bola vo mne iná túžba. Strašne som túžil mať priateľa.
Bol tam hnedovlasý vážny chlapec, o dva roky starší odo mňa menom Kaspar Hauri. Mal sebaistý a tichý spôsob, s akým odchádzal i ostával, niesol hlavu mužne a vážne a s kamarátmi toho veľa nenahovoril. Pozeral som naňho celé mesiace so zbožnou úctou, chodieval som za ním po ulici a túžobne som dúfal, že si ma všimne a žiarlil som na každého malomeštiaka, ktorého pozdravil, a na každý dom, do ktorého som ho videl vchádzať alebo z neho vychádzať. Lenže ja som bol od neho o dve triedy nižšie a on sa iste cítil povznesený už aj od vlastných rovesníkov. Nikdy sme si nepovedali ani slovíčko. Namiesto neho privesil sa na mňa bez môjho pričinenia pomenší chudorľavý chlapec. Bol mladší odo mňa a nenadaný, no mal krásne trpiace oči a črty tváre. Pretože bol neduživý aj akýsi hrbatý, vystál si v triede veľa a privesil sa na mňa, mocného a používajúcemu vážnosť, ako na svojho ochrancu. Čoskoro nato veľmi ochorel, že už nevládal ani chodiť do školy. Nechýbal mi a chytro som naňho zabudol.
V triede sme mali istého roztopašného bielohlávka, majstra tisícorakých remesiel, hudobníka, míma, šaša. Nezískal som si jeho priateľstvo len tak a môj šikovný rovesník správal sa ku mne trošku blahovoľne. Pravda, mal som priateľa. Vyhľadával som ho v izbietke, prečítali sme spolu zopár kníh, robieval som mu úlohy z gréčtiny a dal som si za to pomôcť v matematike. Chodievali sme zavše spoločne na prechádzky, pričom sme iste vyzerali ako medveď a lasička. On rečnil, bol veselý, vtipný, nikdy sa nekormútil a ja som len načúval, smial som sa a bol som rád, že mám takého vrtkého priateľa.
Raz popoludní prišiel som nevdojak na to, ako sa ten šarlatánik vystatoval pred niektorými kamarátmi na školskej chodbe jedným zo svojich obľúbených komických výstupov. Keď napodobil ktoréhosi profesora, zrazu zvolal: „Hádajte, kto je to!“ a začal nahlas recitovať zopár Homérových veršov. Napodobil ma pritom verne, moje rozpačité správanie, bojazlivé čítanie, moju drsnú horniacku výslovnosť a ustavičné gesto pozornosti, žmurkanie a privieranie ľavého oka. Vyzeralo to veľmi smiešne, ale bolo to zároveň výsmešné a nemilosrdné až strach.
Keď zavrel knihu a zožal zaslúžený potlesk, pristúpil som k nemu odzadu, aby som sa mu pomstil. Nevládal som vypovedať ani slovo, ale všetko moje rozhorčenie, hanbu a zúrivosť presne vyjadrilo jedno jediné obrovské zaucho. Hneď nato sa začala hodina a učiteľ zbadal mrvenie sa i červené zapálené líce môjho niekdajšieho priateľa, ktorý bol okrem toho ešte aj jeho obľúbencom.
„Kto ťa tak doriadil?“
„Camenzind“
„Camenzind, poď sem! Je to pravda?“
„Ja“
„Prečo si ho udrel?“
Nijaká odpoveď.
„Nemal si príčinu?“
„Nie“
A tak ma energicky potrestal a ja som sa opájal stoickým pocitom nevinne trýzneného. Keďže som nebol stoikom ani svätcom, ale školákom, vyplazil som po vytrpenom treste na svojho nepriateľa poriadne jazyčisko. Zhrozený profesor sa na mňa oboril:
„Nehanbíš sa? Čo to má znamenať“
„To že tamten je chruňo a že ním opovrhujem. A okrem toho je ešte aj zbabelec“
Takto sa skončilo priateľstvo s mímom. Nového priateľa som si nenašiel a roky chlapčenského dozrievania som strávil bez priateľa. Ale hoci sa už odvtedy zmenil akosi aj môj názor na život a ľudí, na to zaucho spomínam s hlbokým uspokojením Hádam ani ten bielohlávok naň nezabudol.
Sedemnásťročný zaľúbil som sa do advokátskej dcéry. Bola krásna a ja som pyšný na to, že som sa po celý život zaľuboval len do veľmi pekných žien. Čo som kvôli nej aj tým ostatným vytrpel rozpoviem inokedy. Volala sa Rösi Girtannerová a ešte dnes si zaslúži lásku onakvejších mužov ako som ja.
V celom tele šumela mi vtedy nevyužitá sila mladosti. Púšťal som sa s kamarátmi do bláznivých ruvačiek, bol som pyšný na to, že som najlepší zápasník, hráč, bežec a veslár, no popritom som neprestával byť melancholický. Vari to ani nesúviselo s mojou ľúbosťou. Prosto, sladká zádumčivosť predjaria opantala ma väčšmi ako ostatných, a tak som sa hrúžil do smutných predstáv a myšlienok na smrť a do pesimizmu. Pravdaže, našiel sa aj kamarát, čo mi dal čítať Heineho „Knihu piesní“ v lacnom vydaní. Nebolo to vlastne ani čítanie – vylieval som do prázdna veršov celé svoje srdce, trpel som a básnil spolu s autorom a dostával som sa do takého lyrického ošiaľu, že mi to pristalo ako svini rohy. Lebo dovtedy som nemal o „krásnej literatúre“ ani potuchy. A teraz nasledovali Lenau, Schiller, potom Goethe a Shakespeare a zrazu sa mi z bledého preludu literatúry stalo veľké božstvo. Cítil som sladko zhrozený, ako z tých kníh prúdi na mňa chladný závan života, akého nikdy na zemi nebolo, a predsa je pravdivý a udiera vlnami o moje zmámené srdce a ja som túžil prežívať jeho osudy. V ústraní podstrešnej komôrky, kde prenikali len údery hodín z neďalekej veže a suchý klekot vedľa hniezdiacich bocianov, vynárali sa vo mne a zanikali Goetheho a Shakespearovi ľudia. Zdvíhala sa vo mne božskosť i smiešnosť ľudského bytia: hádanka nášho rozpolteného, nespútaného srdca, hlboká podstata dejín sveta a mocný zázrak ducha, čo prežaruje naše krátke dni a silou poznania dvíha naše nepatrné bytie do okruhu nutnosti a večnosti. Keď som vystrčil hlavu cez tesné okienko, videl som slnce svietiť na strechy a do uzučkých uličiek a začudovane som počúval, ako doliehajú ku mne drobné šumy práce a všednosti, a cítil som, ako ma osamotenosť a tajomnosť môjho podstrešného kútika, zabývaného veľkými duchmi, obklopuje ako prekrásna rozprávka. A pomaličky, čím viac som čítal a čím čudnejší a cudzejší mi pripadal pohľad dolu na strechy, ulice a všedný deň, vynáral sa vo mne čoraz častejšie váhavý a stiesňujúci pocit, že aj ja budem raz takto vidieť a že svet, čo leží predo mnou, čaká na mňa, aby som vyzdvihol časť jeho pokladov a poodhalil z nich závoj náhody a všeobecnosti a to, čo nájdem, vytrhol zániku a zvečnil básnickou silou.
Hanblivo som začal písať básne a pomaličky sa zaplnilo niekoľko zošitov veršami, črtami a poviedkami. Zapadli kamsi a akiste nemali veľkú hodnotu, no spôsobovali mi búšenie srdca a veľa skrytej potechy. Len pomaličky nasledovala za týmito pokusmi kritika a sebaskúmanie a iba v poslednom školskom roku prišlo potrebné prvé veľké sklamanie. So svojimi básnickými prvotinami som zúčtoval a začal som sa na svoje písačky dívať s nedôverou, keď sa mi náhodne dostalo do rúk zopár zväzkov Gottfrieda Kellera, ktorého som prečítal dva-tri razy za sebou. A zrazu som spoznal a uvidel, ako ďaleko bolo moje nezrelé rojčenie od ozajstného, drsného, pravdivého umenia, spálil som svoje básne a novely a pozeral sa na boží svet trpko a smutne, ako keď človek vytriezvie z opitosti.

Keď mám hovoriť o láske – v nej som celý život ostal chlapcom. Pre mňa je láska k ženám vždy očistnou zbožnosťou, vysokým plameňom vzbĺknutým z mojej zádumčivosti, rukami prosebne vystretými k belasému nebu. Pod vplyvom matky aj z vlastného nejasného popudu uctieval som ženy ako nezvyčajne krásne a záhadné pohlavie, ktoré nás prevyšuje vrodenou krásou a celistvosťou bytosti a ktoré musíme pokladať za sväté, lebo tak ako hviezdy a belasé horské výšiny je od nás ďaleko a blízko bohu. Pretože drsný život primiešal do toho veľa trpkého korenia, priniesla mi láska k ženám i trpkosť i slasť. Ženy ostávali na svojom piedestáli, lenže moja slávnostná rola velebiaceho kňaza pomaličky sa zmenila na trpko-komickú úlohu pochabého blázna.
Rösi Girtannerovú som stretával takmer každý deň, keď som chodieval na obed. Sedemnásťročná dievčina bola pevnej a ohybnej postavy. Z uzučkej hnedastej sviežej tváričky sa prihovárala tichá zduchovnená krása, ktorú na jej matke bolo vidno ešte doteraz a ktorú mali po svojej babke a prababke. Z tohto starého vznešeného a požehnaného domu vychádzal z pokolenia na pokolenie dlhý rad pôvabných žien, každá tichá a vznešená, každá svieža, ušľachtilá a každá bez jedinej chybičky. Jestvuje obraz dievčaťa z fuggerovskej rodiny od neznámeho maliara, pochádzajúci zo šestnásteho storočia, jeden najdrahocennejších obrazov, aké moje oči videli. A na ten sa ponášali aj girtannerovské ženy a taká bola aj Rösi.
Pravda, to všetko som vtedy nevedel. Videl som len, ako si kráča v tichej, jasnej dôstojnosti a vnímal som ušľachtilosť jej prostej bytosti. Vo večernom prítmí sedával som zadumaný, kým sa mi nepodarilo jasne si sprítomniť jej zjav, načo moju chlapčenskú dušu prechvel sladký, tajomný údes. Ale onedlho skalili sa chvíle potechy a spôsobovali mi trpkú bolesť. Zrazu som pocítil, aká mi je cudzia, že ma ani nepozná, ani sa mi neprivraví a že prekrásny obraz mojich snov je krádežou na jej blaženom bytí. A práve vtedy, keď som to tak ostro a trýznivo pociťoval, mal som zakaždým pred očami jej obraz taký ozajstný a živý, že sa mi srdcom preliala temná, teplá vlna a zvláštne ma zabolelo v každej žilke.
Vo dne za vyučovania alebo prudkej ruvačky sa mi stávalo, že sa vlna zase vrátila. Privieral som oči, ruky mi ovisli a ja som cítil, ako skĺzam do vlahej priepasti, až kým ma neprebudilo učiteľovo zavolanie alebo kamarátov úder päsťou. Uťahoval som sa, utekal von, zízal v zázračnej rojčivosti na svet. Zrazu som si uvedomil, aké ja všetko krásne farbisté, ako svetlo a dych prúdia všetkými vecami, aká jasnozelená je rieka a aké červené sú strechy a aké belasé vrchy. No krása navôkol ma nerozptyľovala, kochal som sa ňou ticho, smutne. Čím bolo všetko krajšie, tým mi to prichodilo čudnejšie, lebo som sa toho nezúčastňoval a stál mimo. Naproti tomu prinavracali sa mi myšlienky na Rösi: keby som teraz umrel, nevedela by o tom, ani by sa neopytovala, ani by sa nad tým netrápila!
A jednako som si neželal, aby ma zbadala. Rád by som bol vykonal pre ňu niečo veľké alebo jej niečo daroval tak, aby nevedela, od koho to je.
Veď som sa aj pre ňu na všeličo podujal. Práve nastali kratšie prázdniny a mňa poslali domov. A tam som sa deň čo deň priberal do nejakého siláctva, všetko v domnienke, že je to na Rösinu počesť. Vystúpil som na namáhavý končiar z tej najstrmšej strany. Púšťal som sa v člnku na velikánske plavby po jazere, na veľké vzdialenosti v čo najkratšom čase. Po jednej takej ceste, keď som sa vrátil domov vysmädnutý a vyhladovaný, zišlo mi na um ostať až do večera bez jedla a pitia. A to všetko pre Rösi Girtannerovú. Znášal som jej meno a chýr na odľahlé hrebene a do nikdy nenavštívených roklín.
Pritom si moja mladosť obmedzená školou ukájala svoje túžby. Plecia sa mi mohutne rozšírili, tvár a šija zhnedla a všade sa mi črtali a nadúvali svaly.
V predposledný deň prázdnin priniesol som svojej láske namáhavú kvetnú obeť. Vídal som totiž na viacerých lákavých ubočiach a uzučkých pásikoch zeme rásť plesnivce, lenže chorobne striebristé kvety bez vône a farby pripadali mi ako neživé , málo pekné. Vedel som však o niekoľkých osamotených kríkoch alpských ruží, zaviatych do brázdy poriadne strmej skalnej steny, ktoré kvitnú neskoro a vábia svojou nedostupnosťou. Musí sa mi to podariť. A pretože mladosti a láske nie je nič nemožné, s doškriabanými rukami a kŕčom stiahnutými stehnami dosiahol som napokon cieľ. Výskať sa v takej tvŕdzi nedalo, ale zato srdce vo mne spievalo a podskakovalo od radosti, keď som opatrne odrezával nepoddajné konáriky a držal už korisť v hrsti.
Nazad som musel ísť pospiatky, kvety v ústach a sám pán boh vie, ako som ja svojvoľník dosiahol v zdraví úpätie skalnej steny. Po celom vrchu už dávno alpské ruže odkvitli, iba ja som mal v ruke posledné tohtoročné konáriky a púpätkami a nežnými kvetmi.
Na druhý deň som držal kvety počas celej päťhodinovej cesty v rukách. Spočiatku sa mi srdce mocne rozbúšilo a ústrety mestu s krásnou Rösi, čím ďalej ostávali za mnou vysoké vrchy, tým väčšmi ťahala ma späť vrodená láska k nim. Spomínam si veľmi dobre na túto cestu po železnici! Sennalpstock už dávno nebolo vidno, teraz sa postupne strácali aj hrboľaté predhoria a od každého vrchu odlučovalo sa mi srdce s bolesťou. Teraz už zapadli všetky rodné vrchy a do popredia vystúpil šíry, nižší jasnozelený kraj. Pri mojej prvej ceste to na mňa nedoliehalo. No teraz sa ma zmocnil nepokoj, úzkosť a smútok, akoby mi bolo súdené ísť ďalej a ďalej do čoraz plochejších krajov a nenávratne stratiť tieto vrchy i svoje domovské právo na vlasť. A zároveň som ustavične videl pred sebou uzučkú krásnu Rösinu tvár, takú jemnú a cudziu a chladnú a o mňa nedbajúcu, že mi trpkosť a bolesť vyrazili dych. Popri oblokoch ubiehali jedno za druhým veselé, čisté osady so štíhlymi vežami, bielymi lomenicami a ľudia nastupovali a vystupovali, zhovárali sa, pozdravovali, smiali, fajčili a vtipkovali – samí veselí dolniaci, vrtkí, voľnomyseľní a uhladení ľudkovia – a ja ťarbavé chlapčisko z horniakov, sedel som medzi nimi mĺkvy a smutný a zatrpknutý. Cítil som, že už nemám domova. Cítil som, že som sa navždy odtrhol od hôr a že sa predsa len nikdy nestanem dolniakom, nikdy nie týmto veselým, vrtkým, hladkým a sebaistým človekom. Taký, ako sú títo tu, bude si za mňa vždy robiť posmech, taký sa raz ožení s Girtnannerkou a taký mi vždy bude stáť v ceste a bude o krôčik predo mnou.
S takými myšlienkami ma unášalo k mestu. Len čo som sa zvítal, vyšiel som na pôjd, otvoril debničku a vybral z nej veľký hárok papiera. Nebol najjemnejší, a keď som doň zavinul alpské ruže a balík oviazal z domu prinesenou šnúrkou, nevyzeral veru ako ľúbostný dar. Zašiel som s ním vážny na ulicu, kde býval advokát Girtanner, a v priaznivej chvíli vošiel som cez otvorenú bránu, poobzeral sa trošku po večernom prítmí domovej chodby a položil svoj neforemný balíček na široké panské schodište.
Nikto ma nevidel a ja som sa nikdy nedozvedel, či Rösi kedy uvidela môj podarúnok. Že som sa šplhal po bralách a riskoval život, aby som položil na schodište jej domu konárik ruží, v tom bolo čosi sladké, smutnokrásne, poetické, čo ma blažilo a blaží ešte aj dnes. Len v temnej hodinke mi zavše prichodí, že toto dobrodružstvo s ružami takisto ako všetky ostatné moje lásky, bolo iba donkichotiádou.
Táto moja prvá láska sa nikdy nauzavrela, doznievala nevyriešená a nevykúpená v mojich mládeneckých rokoch a plynula popri neskorších mojich ľúbostiach ako ich tichá staršia sestra. Ešte vždy si neviem predstaviť nič vznešenejšie, čistejšie a krajšie, ako bola tá mladá veľavážená patricijka s tichým pohľadom. A keď som po mnohých rokoch na akejsi historickej výstave v Mníchove zazrel ten bezmenný, záhadne pôvabný obraz dievčaťa z fuggerovského domu, pozdalo sa mi, že predo mnou stojí celá moja rojčivá, smutná mladosť a hlboko a stratene pozerá na mňa priepastnými očami.