na2sy

LIST JONATHANA SWIFTA, BLÁZNIVÉHO ÍRSKEHO
FARÁRA, JÚLIUSOVI, BLÁZNIVÉMU SLOVENSKÉMU
SUCHOZEMCOVI

Milý Július,

prijmi srdečné farárske pozdravy od bývalého človeka – toho času obyvateľa Strediska autorov nesmrteľných listov v medzihviezdnom priestore. Rád by som sa Ti priznal s niektorými pravdami o svojej osobe. Ľudstvo si totiž rado vytvára legendy, mýty, polopravdy, štvrťpravdy o svojich miláčikoch. Miláčikovia ľudstva tu mali minule veľkú debatu o ľudstve. Ľudstvo z tej debaty nevyšlo práve najvíťaznejšie. Aby si uľahčilo čítanie našich hrubých kníh, robí z nich takzvané verzie pre mládež. Aj autor Dona Quijota de la Mancha CERVANTES mi dal za pravdu. Môjho Gullivera v Liliputánii čítajú deti v Japonsku i vo Fínsku – hoci som pre deti nenapísal nikdy v živote ani riadok. Zo štyroch kníh o Gulliverových cestách „vykrojili“ ľudia najšťavňatejšie prvé dva diely a ponúkajú ich drobizgu. Je to chvályhodné, pretože tie knihy sú naozaj plné humoru, svetla, liliputánov, jasavej detskej fantázie. Drobizg si to zaslúži. Ale to ostatné už nikdy nikto nečíta… To je prvá pravda o mne, s ktorou sa Ti priznávam.
Druhá pravda je taká, že hoci ma celý svet má za Íra, v rasovom slova zmysle Ír nie som. Narodil som sa v Dubline – ale z anglických rodičov. Narodil som sa ako pohrobok v roku 1667 – to znamená, že otec ma počal, ale zomrel, ešte kým som prišiel na svet. To sa stáva. Nestáva sa, aby mal pohrobok také z neba šťastie ako ja: ujal sa ma bohatý Ír a dal ma vyštudovať po latinsky za farára. Za svojho života som to dotiahol až na dekana Katedrály sv. Patticka v Dubline a stal som sa miláčikom Írov. Už v roku 1697 som napísal knihy Bitka kníh (o občianskej vojne medzi knihami v knižnici) a Rozprávky o kadi (rozpravu o rímskokatolíckej, luteránskej a kalvínskej cirkvi), ale vydal som ich opatrne až v roku 1704. Knihy boli hneď slávne a čítané, ale po kaviarňach v Dubline a Londýne ma začali volať „bláznivý írsky farár“. V Rozprávke o kadi som napísal, čo si myslím a vyžšie uvedených cirkvách. Tušil som, že ešte sa budú vyvíjať… To je tretia pravda.
A štvrtá pravda je tá, že som sa najlepšie cítil, keď som dlhé roky raz za dva týždne mohol napísať list slečne STELLE (občianskym menom Esther Johnsonovej). Boli to krásne a vtipné listy. Našťastie sa nestratili a vyšli knižne po mojej smrti ako Journal to Stella. K tým listom Stelle sa nežne a úprimne priznávam. Všetci si myslia, že som ich písal z nejakej zamilovanosti. To nie je pravda. Mne sa jednoducho páčil písomný styk s bývalou žiačkou (začal som ju učiť, keď mala deväť rokov) a za to nemôžem, že sa spolu s priateľkou prisťahovala do mestečka, v ktorom som mal faru. Je známe, že som s ňou nikdy v živote nebol osamote. Vždy sme sa stretávali v prítomnosti tretej osoby. Ale najlepšie som sa cítil, keď som jej písal list.
To som už bol oboma nohami v politike a písal som do toryovského časopisu The Examiner (Prieskumník), pretože toryovci vyhrali v roku 1710 voľby a ja som k nim „prebehol“ kvôli Írom. Bil som sa za Írov ako lev! Bola to záležitosť môjho srdca. Priznávam, rád som sa pohyboval v aristokratických kruhoch (bol som istý čas súkromným tajomníkom sira Wiliama Templa, domácim kňazom u lorda Berkeleyho), ale srdcom som bol s jednoduchými Írmi. Inak by som nenapísal Listy súkenníka a Skromný návrh… Z tých spisov šiel Andgličanov trafiť šľak.
O Gulliverových cestách ani nehovorím. Takže je to už piata pravda o mne, ktorá sa netraduje: nebol som Ír a bil som sa za Írov…
Nuž a teraz si to, milý Július, daj dohromady: nebol som Ír a bil som sa za Írov, bol som farár a písal som si so slečnou STELLOU, nepísal som pre deti a čítajú ma deti na celom svete… A to ešte nevieš, ako sa to vlastne na tom Vašom svete skončilo: aby som urobil radosť tým Írom, ktorý ma volali „bláznivý írsky ferár“, zbláznil som sa naozaj. Prikázal som – tesne predtým ako ma zbavili svojprávnosti – advokátovi, aby za moju pozostalosť postavili Írom ústav pre choromyseľných, a pobral som sa na Onen svet. Na náhrobný kameň som si dal vytesať – samozrejme po latinsky, aby som Írov veľmi nerozčúlil – ODIŠIEL SOM TERAZ TAM, KDE MI KRUTÁ HORKOSŤ NEBUDE NIČIŤ SRDCE.
Jedným slovom, pravda je taká, že som pod maskou vtipkára bol dosť zásadný mizogýn. Pamätám sa, ako som v roku 1725 napísal priateľovi ALEXANDROVI POPOVI akési svoje krédo: „Národné, cechové a spoločenské celky som odjakživa nenávidel; s láskou sa viniem k jednotlivcovi: tak napríklad nenávidím svorku právnikov, ale mám rád advokáta X a sudcu Y; rovnako je to s lekármi, vojakmi, o svojom remesle ani nehovorím. Zvlášť sa mi hnusí tvor zvaný človek, aj keď Janka, Petra, Tomáša atď. mám úprimnne rád. Mám materiál na úvahu, v ktorej odhalím nesprávnosť definície animal rational (človek je rozumný tvor) a dokážem, že človek je nanajvýš rations capax (len schopný rozumu). Na tomto mohutnom základe mizantropie… je vybudovaná celá stavba mojich Gulliverových ciest a nedám ľuďom pokoj, pokiaľ všetci poctiví ľudia nebudú mať rovnaký prístup k sebe ako ja“
Ako som Ti už napísal, mali sme tu minule veľkú debatu o pravdách, ktoré my satirici detsky naivne ponúkame svojim národom a celému svetu. ANATOLE FRANCE hovoril o Ostroce tučniakov, CERVANTES o Donovi Quijotovi, IĽF a PETROV o Ostapovi Benderovi, ERAZMUS ROTERDAMSKÝ o Chvále bláznovstva. Na hojdačke zavesenej na prastarom cédri sedel mlčanlivý najväčší ruský filozof ČAADAJEV, súčasník GOGOĽA a PUŠKINA, ktorý vo svojej Apologetike bláznovstva podal Rusom pravdu tak surovo, že ho šupli tiež do blázninca a spis sa stratil. Dlhé roky koloval po svete vo francúzštine a až nedávno si ho Rusi preložili do originálu. ČAADAJEV napríklad vyhlásil, že „Rus má zmysel pre nezmyselné hrdinstvá…“
Veď Ti o tom určite napíše sám, keď sa dohojdá. Musím končiť, pretože mám na pláži zraz s RABELAISOM. Francois – autor Gargantua a Pantagruela – bol vlastne tiež „bláznivý francúzsky farár“. Prebehol od františkánov k benediktínom, potom bol chvíľu svetský kňaz a skončil ako lekár, profesor anatómie. Jeho renesančný duch je svieži ako morský vánok.
Želám Ti, milý Július, pláž, more, vánok – pretože viem, po čom Vám suchozemcom duša piští.

JONATHAN SWIFT

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, IKAR 2007