na2sy

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.

O sviatkoch

Keď v tvojom živote nadíde čas sviatkov, oslavuj naplno. Obleč si čierne šaty. Prečeš si vlasy mokrou kefou. Očisti sa zvnútra i zvonka. Zabudni na všetko, čo patrí k obradom a úlohám všedných dní. Nielen v kalendári sa píše sviatok červeným písmom. Pozri na predkov, s akou zbožnosťou, oddane, ako zložito, s akou divokou radosťou oslavovali! Sviatok je odlišnosť. Sviatok je hlboké a čarovné vybočenie. Sviatok nech je sviatočný. Nech sú na ňom tanec, kvety, mladé ženy, vybrané jedlá, ohnivé nápoje poskytujúce zabudnutie. A nadovšetko nech je v ňom čosi z dávneho dodržiavania poriadku, zo siedmeho dňa, z prerušenia, z úplného uvoľnenia, nech je v ňom zbožnosť a oddanosť. Sviatok je hodnotou života, jeho vyžším zmyslom. Priprav sa naň – telom i dušou.
A deň s červeným písmom nemá len kalendár. Život prináša aj iné, neviditeľné sviatky. Vtedy zabudni na všetko, upriam sa na sviatok.

O tom, že k pochopeniu nestačí rozum

Aby sme pochopili seba alebo javy sveta, na to nám nestačí len rozum: na podstatné, neomylné chápanie a vnímanie je potrebné aj niečo iné, niečo viac ako iba rozum. Je potrebná aj milosť a pokora, akési zvlášť šťstlivé fungovanie tela a inštinktov, isté výhodné umiestnenie predmetu nášho skúmania, a možno aj vhodná konštelácia hviezd je potrebná na to, aby sme na zemi niečo pochopili. Mysli na to, keď si hrdý, v presvedčení, že chápeš to či ono.

O šťastí

Šťastie, prirodzene nejestvuje v takej podobe, ako si to väčšina ľudí predstavuje, že sa dá vydestilovať, zabaliť, označiť. Ako keby sa dalo vojsť do lekárne, kde vám dajú liek za tri šesťdesiat, a potom už viac nič nebolí. Ako keby niekde žil nejaký muž určený nejakej žene, alebo žena určená mužovi, a keď sa raz stretnú, nebude viac nedorozumení, ani sebectva, ani hnevu, iba večná rozjarenosť, neprestajná spokojnosť, dobrá nálada a zdravie. Ako keby šťastie bolo aj niečím iným, než iba túžbou po nedosiahnuteľnom!
Väčšina ľudí trávi život tým, že sa systematicky, v pote tváre, usilovne a tvrdošijne pripravuje na šťastie. Vypracúvajú plány, aby boli šťastní, v záujme toho cestujú a činia sa, zbierajú rekvizity šťastia s usilovnosťou mravca a dravou chamtivosťou tigra. A keď život uplynul, dozvedia sa, že nestačí získať všetky rekvizity šťastia. Treba byť medzitým aj šťastný. Na toto zabudli.

O sexe a smútku

Podstatu vecí tvorí sexus. Možno ešte aj v živote kryštálov. Každá pohlavnosť je však smutná.
Na záležitosti tela treba hľadieť ako na ortieľ. Iba neha je ľudská. Vášeň je neľudská a beznádejná.
Ale ortieľ, ktorý odsudzuje všetko živé na vášeň, je nemilosrdný. Živý svet sa buduje medzi vášňou a ukojením s takou neľudskou vôľou, s akou faraóni prinútili masy nahých tiel vybudovať piramídy.
Čo očakávaš, ty, úbohý, nahý otrok, keď ti bič slasti plieska po chrbte? Šťastie? Ukojenie?
Buduješ stavbu sveta murivom svojej krvi a spermií, vykonávaš nútené práce. Iba takt a neha sú schopné dať na chvíľu zabudnúť na smutné jarmo krutého otroctva pohlavnosti.

O tom, že ľudské srdce je krehké

Presne tak ako v pesničkách, ktoré spievajú kaviarenské šansoniérky. Tieto pesničky nás učia, že zlomené srdcia sa už nedajú zlepiť.
Toto poučenie vyplýva aj zo života. Ak sa raz človek zbližoval s iným človekom dôverne, nezištne, pričom jeho city boli zranené, „srdce zlomené,“ tento človek už nikdy viac nedokáže pociťovať voči druhému človeku skutočnú dôveru, úplnú odovzdanosť. Niet citlivejšej hmoty na zemi, ako je ľudská hmota. Nie je schopná zabudnúť na urážku, ktorou sa dotkli jej duše. A nech už život prináša akékoľvek priateľské alebo ľúbostné stretnutia, tento človek ostane podozrievavý, každý vzťah sa pre neho stane príležitosťou k spotvorenej a zlomyseľnej hre, večne bude túžiť po pomste. Taký je človek. Dávaj si pozor, keď stojíš zoči-voči takýmto ľuďom so zraneným srdcom: nemožno si ich uzmierniť. A nejestvuje taká trpezlivosť, múdrosť, veľkodušnosť, vášeň, ktorá by dokázala utíšiť takéto sklamané srdcia.

O tom, že telesné cvičenie
nemusí vždy prospievať zdraviu

Ja som, napríklad – pravda až v dospelom, mužnom veku – našiel záľubu v plávaní a tenise. Obľúbil som si najmä tenis, ale až po štyridsiatke; to je jediný humánny šport, človek zápolí s človekom, zo všetkých síl, no vzdialenosť medzi zápasníkmi sa vždy zachová, fyzicky sa nikdy nestretnú. Tak ako ani Luther nikdy nestretol Erazma, s ktorým v celý život viedol súboj. A aké príjemné je plávať, najmä v mori! Dlho, v tichej, hustej vode, ako keby sa človek vracal domov, medzi praprvky bytia! Všimol som si však aj to, že tieto telesné cvičenia ma odvádzajú od práce. Sú príjemné pre telo, no môjmu duchu neprospievajú. A to, čo nerobí dobre mojej práci a duchu, v konečnom dôsledku neprospieva ani telu. Preto som obmedzil tieto záľuby; a bola v tom aj márnivosť, ostať mladý, zdravý!… No mojou úlohou nie je byť mladý a zdravý, dokonca ani len to nie je mojou úlohou, aby som sa vyhýbal chorobám. Človek vyvolený pre duchovnú prácu má iba jednu úlohu: duchovnú prácu. Azda prechádzka je jediným druhom cvičenia, ktoré si môžeme dovoliť; ako väzni, ktorí hodinu denne krúžia po väzenskom dvore. Práca je najväčšie väzenie.

O vzdelanosti charakteru

Tak veľmi sa pýšiš tým, že si prečítal a pochopil zopár kníh, rozšíril svoje vedomosti, dozvedel sa niečo o prírode alebo o rozjímaniach ľudského ducha? Máš pocit, že si „vzdelaný“ alebo onakvejší ako nevedomci? Len si pomysli, aký nekonečný objem poznatkov obsahujú všetky knihy a koľko by ešte bolo treba poznať a prečítať, aby si úplne pochopil jednu jedinú knihu? Pomysli si na železné regály tiahnuce sa koldokola v knižnici Britského múzea, ako dlho by si mal žiť, aby si spoznal aspoň niečo z látky myslenia, ktorú obsahujú ti nahromadené knihy! Ostaň si len vo svojej knižnici a priznaj si, koľko kníh si neprečítal spomedzi tých, ktoré sú zoradené na policiach, a ešte aj medzi prečítanými koľko sa nájde takých, ktoré si celkom pochopil a sledoval naplno sústredený. Takáto „vzdelanosť“, keď vyzývavo pozerá do vesmíru ľudského ducha, je iba prázdnym a márnivým gestom. Radšej si uvedom, že už len to, aby si pochopil, osvojil si, precítil jediný poznatok, si vyžaduje všetko životné úsilie. A mysli aj na to, čo všetko napísali, mysleli si pred tebou, aké oceány múdrosti odpočívajú v minulosti a s akou silou sa z univerza javov rúti bohatstvo ľudských myšlienok v každej novej epoche. Mysli na to a hanbi sa. Vzdelanosť tvojho mozgu je konečná a detinská. No vzdelanosť tvojho charakteru a srdca môže byť úplná a primeraná človeku aj vtedy, keď tvoje duchovné znalosti sú obmedzené.

O lenivosti

Jestvujú dva druhy lenivosti: vodorovná a zvislá. Jestvuje taký človek, ktorý je lenivý vo veľkých perspektívach svojho života; v plánoch; v tom, že odďaľuje svoje predsavzatia, rozhodnutia; lenivo buduje dielo svojho života, všetko zabudováva do času, do veľkej diaľky. Potom jestvuje tá druhá, zvislá lenivosť, keď ostávame leniví voči chvíli, vtedy, keď si nemyslíme, nehovoríme alebo nekonáme to, čo by sa v tom okamihu dalo. Nevystrieme ruku za ničím, čo by sme mohli získať bez väčšej námahy, a neskôr to možno dokážeme iba za cenu veľkých obetí, nepodídeme k telefónu, nenapíšeme ten list, nezaznamenáme si tú myšlienku hneď, vtedy, v tej chvíli. Táto druhá lenivosť je nebezpečnejšia. Od takýchto premárnených, lenivo zanedbaných chvíľ závisí život.

O neodkladných úlohách

Jedného dňa sa v tebe ozve hlas. Práve sa niečím zamestnávaš alebo ťa niečo zamestnáva: okruh úloh, o ktorom si myslíš, že je najdôležitejší a že sa týka iba teba, že je to iba tvoja vec. Už si sa pripravil na úlohu, usilovne vykonávaš svoju prácu. A zrazu sa ozve hlas a povie: „Tvoja úloha je v niečom inom.“ A objaví sa taká úloha, na ktorú si predtým nikdy nepomyslel. A vieš, že táto úloha nebude pre teba celkom bezpečná. Vychýli ťa z doterajšieho smeru tvojej práce, bude si vyžadovať neobyčajné úsilie, vyvolá rad nedorozumení, hádok, nebezpečenstiev. A predsa, musíš hneď všetko nechať tak. Nová úloha vážne ohrozuje tvoje praktické záujmy. A predsa, musíš všetko odsunúť nabok, musíš prijať toto nebezpečenstvo, toto úsilie, túto obeť, nové zameranie, toto vnuknutie, novú nepochopiteľnú úlohu. Príkaz hlasu si nemožno spliesť.
Ten, kto je v takomto okamihu vnímavý a poslúchne, možno zlyhá vo svetských nebezpečenstvách, ktoré úloha prináša, ale zachráni si dušu. Ten kto je hluchý, pohodlný alebo zbabelý, možno pohodlne prechádza životom, no jeho duša zostáva zranená, nenaplnená a nepokojná. Vyber si priateľu.

O rozumnosti a múdrosti

Rozumní ľudia ma vždy unavovali, vyčerpávali. V ich spoločnosti som sa cítil ako na nejakej zákernej skúške. Neprestajne som musel dávať pozor, pretože aj oni pozorovali mňa, spoza privretých viečok, ako poľovník divú zver, či odpoviem správne na ich rozumné poznámky a či som dosť pohotový na to, aby sa oni, rozumní, púšťali so mnou do reči? Rozumní ma vždy unavovali. A ani som sa od nich nikdy nedozvedel nič podstatné. Väčšinou vysvetlili iba to, prečo niečo nie je dobré: život, dielo nejakého človeka, jar alebo jeseň? Ale to, že život je aj dobrý, smrť prirodzená a človek nie celkom beznádejný, nepovedali nikdy; pretože boli rozumní.
Rozumnosť nie je múdrosť. Rozumnosť je schopnosť, bystrosť nervovej sústavy a mysle. Múdrosť je pravda, upokojenie, odpúšťanie, vecnosť a súhlas. Rozumní ľudia nikdy nie sú múdri, na to sú príliš vzrušení, akoby sa neprestajne opíjali vlastnou rozumnosťou, ale múdri sú vždy aj rozumní, zároveň sú viac ako títo, lebo nechcú nič dokazovať. Vyhýbaj sa spoločnosti rozumných, lebo ťa rozrušia a nakoniec urazia. Vyhľadávaj spoločnosť múdrych. S rozumnými sa dá rozprávať. S múdrymy sa dá mlčať.